Ako prisľúbil, prišiel. Stretli sme sa v Trnave, aby nám porozprával o križovatkách života, práci i rodine. So svojou manželkou a synom Lubom býva asi dvadsať kilometrov od Trnavy. Do malej obce Siladice sa presťahoval pred štyrmi rokmi. Objavil tam rybárčenie, ktoré však po nečakanej nehode musel na čas zanechať. Teraz sa zotavuje a väčšinu času trávi s rodinou a blízkymi. Známy, sympatický a mnohými obľúbený moderátor spravodajstva televízie Markíza – Lubomír Karásek.
Navštevujete Trnavu často?
Cez Trnavu som prechádzal každý deň, lebo som vozil syna do gymnázia, ktoré tam navštevuje. Mnohokrát, keď som šiel po neho, sme sa zvykli zastaviť aj v meste. Vyrastal som v Trenčíne a mám pocit, že obe mestá majú veľmi veľa spoločného. Je tu obrovská kultúrna tradícia. Sú tu inštitúcie a stánky vzdelania, ktoré sú najstaršie na Slovensku. Má to istý pátos, istú náladu a pravdepodobne to vstupuje aj do občanov tohto mesta. Sú odlišnejší od ostatného obyvateľstva na Slovensku. Sú však patrične hrdí na svoje mesto a to si veľmi vážim. Rád sa poprechádzam po pešej zóne. Trnava mi nevadí, je veľmi príjemná a sú v nej veľmi príjemní obyvatelia. A v podstate, mám ľudí rád a som na nich strašne zvedavý.
Na čo si najviac spomínate z vášho detstva?
Na rodinu, rodičov a brata. Na život, ktorý sme prežívali v Trenčíne. Bolo to obdobie koncom šesťdesiatych rokov a tam som začal chodiť do prvej triedy. Mal som tam veľa priateľov a ako každé dieťa si spomínam na tieto chvíle ako veľmi šťastné.
Čím ste chceli byť ako malý chlapec?
Každú chvíľu niečím iným. Bol som veľmi ovplyvniteľný literatúrou a filmom. Keď som videl winnetuovky, chcel som byť minimálne Old Shaterhandom. Keď som čítal o mušketieroch, chcel som sa aspoň v duchu preniesť do doby Ľudovíta XIII. a šermovať. Každú chvíľu som chcel byť naozaj niečím iným. Ak sa spätne obhliadnete, myslíte si, že sa vám podarilo naplniť vaše sny?
Myslím si, že je ďaleko dôležitejšie, aby ľudia dokázali voči sebe čestne prežiť svoj život. V žiadnom prípade som nemal sny o televízii. Bola to náhoda, ale už keď ma osud a život postavil pred túto úlohu, snažím sa jej aspoň so cťou zhostiť.
Aký bol Lubomír Karásek v školských laviciach?
Bol som veľmi nekonfliktné dieťa v tom, že som neodvrával učiteľom, ale konfliktný v tom, že som žil svoj vlastný život. Nebol som konformný a nedal som sa ľahko ovplyvniť autoritami. Zanovito som trval na svojom a správal som sa podľa svojich vlastných predstáv. Oponoval som rodičom, učiteľom a neskôr profesorom na gymnáziu. Osud mi to teraz vracia, lebo mám pocit, že môj syn Lubo je presná kópia mňa. Má ale nevýhodu - tie fígle už poznám.
Študovali ste teda na trenčianskom gymnáziu...
Áno, ale ešte počas neho som sa rozhodol, že budem paralelne študovať aj na konzervatóriu. Každú voľnú chvíľu som utekal zo školy, čo malo neskôr aj neblahé následky. Chodil som za pánom profesorom a gitaristom Žabkom do Bratislavy. Pripravoval som sa na to, že budem aktívnym interpretačným umelcom. Keď sa na to prišlo, mal som v treťom ročníku strašne veľa vymeškaných hodín. Musel som si zopakovať tretí ročník. S učením som naozaj problémy nemal, len so správaním. Trval som na tom, že musím robiť muziku a hudbu. Nakoniec sa život zahral úplne inak.
Potom nasledovala vysoká škola...
Nie, po problémoch na gymnáziu ma automaticky vylúčili zo SZM. Aj vďaka tomuto som sa tri roky nedostal na vysokú školu. Pracoval som v odevných závodoch v Trenčíne, vyučoval som na ľudovej škole umenia klasickú gitaru a robil som aj v Kladne v železiarňach. Zobrali ma až na tretí pokus na filozofickú fakultu.
Prečo ste si vybrali práve teóriu a dejiny výtvarného umenia?
Mal som k tomu veľmi blízky vzťah. Viedol ma k tomu otec. Hoci bol dôstojníkom z povolania, mal snáď všetky publikácie, ktoré sa týkali výtvarníkov. V tom období som už pochopil, že veľa vody ako muzikant nenamútim. V hudbe to je ako v športe - ak na seba neupozorníte do veku tých osemnásť rokov, potom je už neskoro. Tak som si povedal, že lepšie ako byť neúspešný, je zvoliť si úplne inú dráhu. Ale muziku mám rád doteraz a donedávna som aj muzicíroval.
Napriek tomu vás po škole zavialo niekam inam.
Celý príbeh je o tom, že po jej ukončení, na dva alebo tri roky obnovili systém umiestneniek. Ja som ju dostal do galérie v Banskej Bystrici. Lenže, keď som sa prišiel predstaviť, rýchlo ma vyviedli z omylu. Vysmiali ma, že je to len formalita a už dávno majú prijatého svojho človeka. Váhal som, či sa vrátiť do Bratislavy alebo do Trenčína. Keď som kráčal po meste a videl som budovu televízie, povedal som si, že to vyskúšam. Veď viem hrať na gitaru, vyznám sa vo výtvarnom umení, v nejakých detských programoch by som sa hádam uplatnil. Mali jediné voľné miesto spravodajského redaktora. Zobrali ma na skúšku a už som tam ostal.
Čím si vás spravodajstvo pritiahlo?
Nepoznám veľa profesií užitočných pre ľudstvo. Jednou z nich, a to historicky, keď pôjdeme do začiatku ľudskej civilizácie, je prinášať správy, novinky. Pri mojej práci mám silný pocit zadosťučinenia a satisfakcie.
Do roku 1995 ste pôsobili ako riaditeľ štúdia Slovenskej televízie v Banskej Bystrici. Ako by ste zhodnotili vaše vtedajšie pôsobenie?
Po roku 1989 prišiel prevrat a s ním aj nové vedenie televízie. Nový šéf a riaditeľ televízie Roman Kaliský sa rozhodol, že už bolo dosť hrátok a treba aj niečo robiť. Rozhodol sa, že zo mňa spraví riaditeľa. Mal som to komplikované, lebo v tom období som bol jediný porevolučný moderátor, ktorý chodil pravidelne moderovať televízne noviny do Prahy. Neskôr sa k tomu pridala relácia Co týden dal. Televízia v Bystrici mala veľmi dobré a bohaté skúsenosti s výrobou dokumentárnych filmov a našou ambíciou bolo presunúť celú dokumentaristiku z bratislavského centra do Banskej Bystrice. Robili sme preto všetko. Prispôsobovali sme tomu charakter profesií tak, aby sme mali zhruba na ten piaty šiesty rok hlavnú redakciu. Bystrica mala vyrábať len spravodajstvo, aktuálnu publicistiku a dokumentárne filmy. Keby sa to podarilo, tak dnes nemá ani súčasné vedenie slovenskej televízie žiadny problém s ľuďmi.
Čo sa dialo po vašom odchode z STV?
Po rozdelení republiky som ostal na mieste riaditeľa bystrického štúdia. Naďalej sme pokračovali v napĺňaní našich predstáv. Potom prišiel rok 1994 a druhá Mečiarova vláda. Mečiar s tým nemá nič spoločné, ale človek, ktorého si nejakí ľudia určili ako ústredného direktora STV. Ľudovít Darmo ako jedno z prvých opatrení urobil to, že ma na Silvestra roku 1994 faxom odvolal z funkcie. Urobil veľmi dobre, pretože som s ním a jeho vedením nemusel kolaborovať ani chvíľu. V Bystrici som si založil súkromnú firmu na výrobu . publicistických a dokumentárnych filmov. Trvalo to do jesene 1998. Bola to úspešná a zaujímavá práca. Robili sme televízny Bedeker. Bola to dobrá škola. Potom prišla ponuka od Paľa Ruska. Mal som tri sekundy na to, aby som povedal áno alebo nie. V tej tretej sekunde som sa rozhodol, no nebral som to ako začiatok kariéry.
Odborná porota denníka SME vás v roku 2003 ohodnotila ako najlepšieho moderátora spravodajstva. V čom by podľa vás mala spočívať profesionalita spravodajského moderátora?
Bolo to dvakrát po sebe. Dobrý, a čo možno najlepší moderátor televíznych novín môže byť podľa môjho názoru len človek, ktorý bol predtým niekoľko rokov dobrým spravodajským redaktorom. Človek, ktorý tú prácu skutočne pozná a má ju ohmatanú, ju môže aj posudzovať. Nie všetko sa dá naučiť. Najdôležitejšou vlastnosťou nie je, či viete čisto a správne hovoriť po slovensky, či dobre artikulujete. Musíte mať čo možno najvyšší stupeň dôveryhodnosti u ľudí. Nie je to ,,vyárendované“ pre niekoho, kto je pekný a má modré oči.
Vráťme k nehode, ktorá určite zasiahla nielen do vášho života, ale aj do vášho okolia. Bol to čas zastavenia sa?
Je dôležité, aby v týchto chvíľach, mal človek pri sebe ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Najdôležitejšie je, keď je pri vás rodina a vtedy je polovica tej cesty za vami. Je pravda, že nemám toľko známych, ako predtým, ale zistil som, že mám naozajstných priateľov a som vďačný za každý prejav solidarity. Obrovská vďaka mojej žene, synovi i mojej svokre. Aj môjmu bratovi, ktorý si zobral dovolenku, aby mohol byť so mnou. Až vtedy človek spozná, nech to neznie nadnesene, tú silu lásky, rodinnej spolupatričnosti a úcty. Áno, je to čas zastavenia. Ono nie je dôležité, či ma to poučilo a či som sa zmenil. Vo vnútri sa určite nemením, život však beriem trochu inak ako predtým. Pochopil som, že nič na svete, ani kariéra, ani práca nestojí za to, aby som nemal vyjasnené vzťahy s rodinou. Som veľmi rád, že sme spolu a riešime spoločné problémy. Nie že by sme ich predtým neriešili, ale je to v inej kvalite.
Takže ste prehodnocovali svoj život?
Prehodnocovať by mal človek, ktorý je presvedčený alebo ktorého okolie presvedčí, že nežil správne. Nemám prečo prehodnocovať svoj život. Môžem len upravovať isté systémy, ktorých som sa držal. Bol som menej trpezlivý a možno menej pozorný ako som mal byť. Úplne vedome trávim viac času so svojou rodinou a blízkymi či priateľmi.
Predsa len, ktoré hodnoty sú pre vás najdôležitejšie?
Vernosť svojmu presvedčeniu, loajálnosť k partnerovi a pravda.
Tento rok ste sa tiež stali krstným otcom najmodernejšieho pracoviska magnetickej rezonancie v prešovskej fakultnej nemocnici. Ako vznikla táto spolupráca?
Pre obyvateľov Prešova bolo veľmi náročné, aby cestovali za magnetickou rezonanciou do Bratislavy. To, že som sa stal krstným otcom, je z časti preto, lebo minister zdravotníctva tam šiel na slávnostné otvorenie. Ministra Rudolfa Zajaca poznám aj osobne a ako človeka si ho mimoriadne vážim. To, že toto pracovisko vzniklo v Prešove, je aj jeho osobná zásluha. Nielenže som bol krstným otcom, ale ako jedného z prvých pacientov ma aj vyšetrili. Prístroj má výhodu aj v tom, že v takýchto stavoch je schopný vykresliť chrbticu aj miechu. Bol som veľmi rád, keď mi definitívne povedali, že miechu som si neporušil. Všetko ostatné je v mojich rukách a v schopnosti revitalizácie môjho organizmu.
Ako najradšej trávite svoj voľný čas?
Keď som sa presťahoval k Trnave, objavil som rybárčenie. Donedávna som veľmi často chodil na ryby, ale momentálne trávim čas so svojím synom. Bavíme sa, má štrnásť rokov, takže už je to pomerne abstraktná debata. Učí ma na počítači veci, ktoré neviem a ja ho učím veci, ktoré zas nevie on. Potom je to určite hudba a literatúra. Mám veľkú slabosť na klasickú hudbu. Čo sa týka gitarovej literatúry, mám rád skoro všetko a potom sú to klavírne koncerty. Tretí klavírny koncert Rachmanina považujem za totálnu hudbu a niečo úžasné. A vôbec, ja mám Rusov rád. Aj psa mám ruského. Volá sa Alex a je to ruský chrt.
Petra Nagyová, archív L. Karáska
