Doteraz malo Slovensko päť prezidentov. O tom, ktorý bol pre krajinu najväčším prínosom, kto bol v prezidentskom paláci najväčším prekvapením i to, aké mali ich rozhodnutia vplyv na bežných ľudí, sme sa pred nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami rozprávali s politológom JOZEFOM LENČOM.
Aká je úloha prezidenta v našom štáte?
Úloha prezidenta republiky v politickom systéme Slovenska je prednostne reprezentatívna, a to navonok aj dovnútra politického systému. Prezident republiky z pozície svojho ústavného postavenia zastupuje štát a jeho občanov.
Na jednej strane má byť tým, kto je v očiach zahraničia „symbolom“ slovenskej štátnosti, na druhej strane má v mene občanov dbať na „riadny chod ústavných orgánov“, a tým byť „garantom“ fungujúceho štátu.
O čom všetkom rozhoduje?
Zjednodušene by sa dalo povedať, že o všetkom a vlastne skoro o ničom. Jeho kompetencie síce sú determinované vo viacerých oblastiach domácej a zahraničnej politiky, no väčšina z nich je spojená s kontrasignáciou zo strany vlády.
Prípadne limitovaná zo strany tých, ktorí prijímajú rozhodnutia, respektíve, ktorí volia kandidátov a kandidátky, ktorých v konečnom dôsledku menuje hlava štátu.

Napriek výpočtu toho, čo prezident robí, sú jeho kompetencie relatívne slabé. Výrazne sa posilňujú v čase kríz. V prípade, že je v parlamente vláde vyslovená nedôvera, táto môže naďalej existovať za predpokladu, že jej prezident udelí poverenie, no súčasne s týmto poverením je vláda v činnosti obmedzovaná súhlasom práve prezidenta.
V prípade, že sa v kríze ocitne parlament a nie je schopný alebo ochotný pracovať, získava prezident právo rozpustiť Národnú radu.
Aký majú vplyv rozhodnutia prezidenta na život bežných ľudí?
Aj v tomto prípade by sa dalo povedať, že veľký, no súčasne žiadny. Právomoci prezidenta sú najmä v rovine reprezentovania štátu a zabezpečovania funkčnosti inštitúcií, no nemali by sme zabúdať, že prezident je aj spoločenskou autoritou.
Z tohto dôvodu váhou svojho postavenia môže ovplyvniť život jednotlivca i viacerých ľudí. Isto najvýraznejšie život bežných ľudí ovplyvní to, ak na základe rozhodnutia prezidenta republiky získajú milosť.

Prečo sa u nás neujalo zriadenie prezidentského typu silný prezident ako vo Francúzsku či USA? Máme pre to predpoklady?
Nikdy sme sa o vznik prezidentského systému ani neusilovali. Našťastie.
U nás nemáme tradíciu prezidentského systému, lebo od budovania Československa sa presadzuje parlamentný politický systém. Napriek tomu, že v minulosti boli u nás aj politické systémy, v ktorých prezident republiky mal omnoho silnejšie postavenie než dnes.
Prezidentské systémy majú tendencie skĺznuť k autoritatívnej forme vlády, a tak je dobré, že sme sa neusilovali o kreovanie takéhoto systému.
Prečo by si mali ľudia ísť voliť svojho prezidenta?
Neísť voliť znamená zbaviť sa možnosti ovplyvniť politiku. Ak ľudia nebudú voliť, tak nakoniec o ich budúcnosti rozhodnú iní.
Prezidentské voľby určujú to, ako bude Slovensko vnímané doma a predovšetkým v zahraničí. Našou voľbou sa budeme priamo podieľať na tvorbe nového obrazu Slovenska. Ak nepôjdeme voliť, obraz Slovenska „namaľujú“ iní.
Aký je záujem voličov o prezidentské voľby? Stúpa alebo klesá?
Domnievam sa, že záujem je priamo úmerný tomu, aké úsilie v týchto voľbách vynakladajú jednotliví kandidáti a akej pozornosti sa týmto voľbám dostáva zo strany médií.

Myslím si, že záujem o voľby je nižší pred piatimi rokmi. Dôvodom je, že tému volieb prekrýva aktuálne politické dianie a blížiace sa voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých sa hotujú kandidovať známe mená zo spoločenského a politického života.
Čím si to vysvetľujete?
V podstate všeobecným nezáujmom o tieto voľby. Voľby majú síce jasných favoritov, no súčasne množstvo kandidátov, ktorí vlastne ani nechcú byť prezidentom.
V neposlednom rade tieto voľby nemajú žiadnu uchopiteľnú tému a chýba im aj emócia, ktorá by motivovala voličov zaujímať sa o ne. A v konečnom dôsledku sa ich aj zúčastniť.
Zatiaľ sme mali päť prezidentov, ktorého z nich považujete za najosožnejšieho pre Slovensko a bežných ľudí?
Ak si pod spojením „najosožnejší“ predstavujeme to, že si ctil ústavou dané kompetencie, že na prvé miesto staval štát a jeho záujmy – doma či v zahraničí – tak zo zoznamu prezidentov, podľa mňa, vyčnieva Zuzana Čaputová.
Pri výkone svojho mandátu sa síce dopustila niekoľkých chýb, no jej prínos pre Slovensko a jej občanov je najviditeľnejší. Prispela k pozitívnemu obrazu Slovenska v zahraničí, no najmä svojím pôsobením na poste prezidenta bola pozitívnym príkladom pre mnohé ženy a bežných ľudí, ktorí sa dosiaľ ostýchali verejne sa zapojiť do politiky.
Kto je na opačnom póle?
Andrej Kiska. A to najmä v kontexte očakávaní, ktoré boli doňho vkladané a následnej miery sklamania, ktoré vyvrcholilo vo volebnom fiasku jeho politickej strany v roku 2020, čo umožnilo vytvorenie vlády s premiérom Igorom Matovičom.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- Čím sa Kováč skompromitoval,
- čo patrilo medzi najväčšie zásluhy Rudolfa Schustera,
- čo patrilo medzi najväčšie prešľapy Ivana Gašparoviča,
- odkiaľ sa zjavil Andrej Kiska,
- v čom mala rezervy Zuzana Čaputová.
Aký bol prvý prezident Slovenskej republiky? Bolo cítiť pri Kováčovom rozhodovaní mocenský aspekt a záujmy vedúceho hnutia?
Michal Kováč bol prezident, od ktorého sa nečakalo nič veľké – ak si odmyslíme očakávania, ktoré doňho vkladal Vladimír Mečiar.
No v konečnom dôsledku bol dôležitým pilierom v zápase o charakter demokracie v prvej polovici 90. rokov minulého storočia.
Čo patrilo medzi jeho zásadné rozhodnutia?
V prvom rade to bolo to, že sa rozhodol byť prezidentom republiky a nie „podržtaškou“ Vladimíra Mečiara.
Potom, že sa rozhodol navzdory tomu, že vedel, s kým ide do konfliktu, vysloviť v parlamente ostrú kritiku voči Mečiarovej vláde, čo znamenalo jeho odvolanie z postu premiéra.
A v neposlednom rade, že vo svojom zápase o demokraciu zotrval aj potom, čo bol unesený jeho syn.
Čím sa podľa vás Kováč skompromitoval? Ako ho vníma história, verejnosť?
Tá časť verejnosti, ktorá si ešte pamätá jeho pôsobenie na poste prezidenta republiky, isto ocení práve jeho podiel na zápase o demokraciu.
Čiernou škvrnou na jeho pôsobení môže byť jeho spolupráca s Vladimírom Mečiarom predtým, než sa stal prezidentom republiky, a možno tiež to, že v kauze Technopol udelil milosť nielen svojmu synovi, ale aj Mariánovi Kočnerovi.