TRNAVA. Pracoval v uránových baniach, nepriateľom štátu sa stal pre svoje vierovyznanie. Alojza Tomašoviča z Trnavy zatkli v jezuitskom internáte počas známej akcie K namierenej proti mužským reholiam v roku 1950.
Jeho syn, Pavol Tomašovič, niekdajší dlhoročný hovorca mesta Trnava a súčasný riaditeľ Krajskej knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, si osobne spomína na pravidelné kontroly príslušníkov ŠTB u nich doma.
Nálepka ideologicky nespoľahlivý ho označovala už v časoch, keď chodil na základnú školu. Na gymnázium mohol zabudnúť, na vysokú školu smel iba na techniku.
Aj o tom, ako on sám vníma aktívne volebné právo, čo si myslí o politickej kultúre na Slovensku a prečo by mala byť komunálna politika záchranou demokracie, porozprával v rozhovore.
Boli ste voliť?
Áno, aj keď s veľkou dilemou.
Zúčastňujete sa volieb pravidelne?
Pred rokom 1989 som voliť odmietal, od roku 1990 som volil v každých voľbách.
Pochádzate z disidentskej rodiny, váš otec pracoval v uránových baniach, čo pre vás znamená aktívne volebné právo?
Podieľať sa na spoločnom príbehu a to aj delegovaním právomocí hodnotovo blízkemu subjektu.
Čo by si mohol myslieť o súčasnom záujme o voľby Ľudovít Štúr a všetci tí, ktorí za to bojovali?
Štúr by sa zrejme divil. Napriek tomu, že sa podarilo presadiť používanie spisovného slovenského jazyka, si nielenže nerozumieme, ale jazyk zneužívame jeden proti druhému. Namiesto komunikácie často uprednostníme hľadanie nepriateľov, urážky a prehlbovanie nenávisti.
Strácame povedomie o spoločnom dobre. Akoby reč prestala slúžiť na hľadanie dorozumenia, a stala sa skôr nástrojom, ktorým rozdeľujeme a zraňujeme tých, ktorí s nami nezdieľajú rovnaký názor. Zahľadení do seba strácame spoločný obzor.
Mnohí sa vyhovárajú, že nemajú koho voliť, že aj tak nič nezmenia...
Myslím si, že to súvisí so stratou dôvery, ktorá je výsledkom viacerých sklamaní, chýbajúcej zodpovednosti a stavu verejného mediálneho diskurzu. Žiaľ, ten je u nás už roky vyhrotený. Buď je človek za alebo proti.
Jednoznačný čiernobiely postoj bez reflexie, bez premýšľania a alternatívnych riešení. Zdiskreditovali sme viaceré verejné inštitúcie, národné a občianske združenia i mnohých jednotlivcov. V rýchlo tečúcom prúde informácií bez kontextu nemajú ľudia šancu overiť si výroky politikov.
Cirkus rozkladajú tesne vedľa nemocnice, pozemok vedenie pred rokmi predalo Čítajte Okrem pravoverných prestávajú veriť aj médiám. Cítia, že život prináša iné problémy, ako sú tie, ktoré sa prezentujú. Vznikli strany bez regionálnej základne, kde bola šanca overovať v malom, či ide danej strane alebo hnutiu o spoločné dobro.
Mnohých, ktorí sa uchádzajú o volené posty, poznáme len z mediálneho prostredia, ale nie z konania v reálnom živote. Ľudia sa takto zrejme už viackrát sklamali a nechcú legitimizovať tých, čo len rozprávajú. O to viac, ak sa namiesto skutočnej diskusie vedie len takzvaná korektná politická reč alebo sa podsúvajú mediálne heslá.
Vzhľadom na percentuálnu účasť vo voľbách, ktorá na Slovensku nebýva vysoká, o čom to svedčí, ako o národe?
Z volieb sme primárne spravili boj. Politici mobilizujú voličov na svoju stranu proti tým druhým. Viacerí už zrejme nechcú bojovať, ani voliť takzvané menšie zlo. Prestávame veriť politike, ktorá sa nám vzďaľuje.
A taktiež nám chýba užší kontakt so stranami, ktoré okrem pár výnimiek nemajú regionálnu základňu. Politika sa stáva čoraz viac virtuálnou. Volič rieši často iné problémy, ako sa riešia v parlamente.
