Nikdy si nesadá na horúcu lavičku Spartaka a má zimomriavky, keď počuje hrať trnavské Silenzio

TRNAVA . Je tvárou A-mužstva Spartaka Trnava. Je jeho hlavou, má v tíme to najdôležitejšie a posledné slovo. Je odchovancom klubu a srdciarom. Je Trnavčanom. Má zimomriavky, keď začne hrať trnavské Silenzio, a vyrovnáva sa s prehrou niekoľko dní. Žije futbalom každý deň. Reč je o 41-ročnom koučovi Michalovi Gašparíkovi ml.

Aj v rámci série rozhovorov k 100. výročiu Spartaka Trnava sme trnavského kouča vyspovedali o jeho futbalových začiatkoch, o chybách, ktoré ako hráč urobil, o jeho vzoroch, o ceste k trénovaniu, o vzťahu ku klubu a celkovo k futbalu. Predstavujeme vám Michala Gašparíka ml. trochu inak.

Pochádzate z futbalovej rodiny. Bol u vás futbal jasnou voľbou, alebo ste ako dieťa inklinovali aj k iným športom?

V súvislosti s tým je moja prvá spomienka na futbalovú loptu, ktorú som dostal ako darček. Myslím si, že pre mňa bolo jasne dané, ktorým smerom sa budem uberať, hlavne z otcovej strany. Keď som bol malý, hrával som hokej aj futbal súbežne, postupne sa to však vykryštalizovalo a zostal som pri futbale. Od šiestich rokov som bol vo výbere Spartaka Trnava.

Áno, mládežnícke kategórie ste prešli v Spartaku. Kto u vás spomedzi trénerov, ktorí vás viedli, najviac zarezonoval? Mali ste ako dieťa nejaké vzory v trnavskej kabíne?

V mládeži ma najdlhšie viedol tréner Pavol Krchnák. Na toho spomínam najradšej. Doteraz mávame s chalanmi zo základnej školy a športovej triedy stretávku a vždy príde aj on.

Keď som sa dostal do pubertálneho veku, v tom období boli v Trnave veľkí hráči. Bolo to za Peczeho éry, kedy boli asi pre každého chlapca idolmi hráči ako Marek Ujlaky či Igor Bališ. Sledoval som skôr ofenzívnejších futbalistov.

(zdroj: redakcia)

Chodievali sme často na zápasy Trnavy, ako malý chlapec som sa dokonca chodieval postaviť ku kotlu. Veľa sme fandili, obdivovali sme mnohých hráčov, s ktorými som si pár rokov nato mohol aj zahrať, takže pre mňa to bol splnený detský sen.

Vášho otca Michala Gašparíka st. netreba predstavovať. Bol to výborný krídelník a jeden z najlepších strelcov v histórii klubu. Keď ste prišli do A-mužstva, zažili ste porovnávanie s otcom, ako to dnes zažívajú mladí hráči ako Marek Ujlaky či Patrick Karhan?

Tomuto som sa, podobne ako oni, nevyhol ani ja. Vždy ma porovnávali s otcom, každý ma poznal podľa mena. Ja som bol však trochu odlišným typom futbalistu ako on, aj keď sme boli obaja krídelníkmi. On bol pravák, ja som bol ľavák. Otca si ako hráča nepamätám, ale z toho porovnávania mi vychádzalo, že bol určite lepším futbalistom ako ja.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: 7. liga ObFZ Trnava: Horné Orešany bojujú s veľkou maródkou, v Maduniciach zahnali krízu, Zvončín hlási návraty a Veľké Orvište zas odchod opory Čítajte 

Mali ste možnosť si si ním zahrať? Obaja ste súčasťou internacionálov Trnavy...

V podstate hrávame spolu doteraz. Raz do týždňa sa ako internacionáli stretávame a mávame tréning, v rámci ktorého si zahráme starší proti mladším, kde už tradične hrám proti otcovi. Často chodíme na výjazdy, keď si nás nejaký dedinský futbalový klub pri nejakej príležitosti osláv zavolá na zápas, vtedy som aj v jednom mužstve spolu s otcom.

Futbalové diskusie u vás v rodine boli asi na dennom poriadku...