Teroristický útok na Zámockej ulici otriasol celým Slovenskom. Spoločnosť je danou témou polarizovaná a vášne neustávajú. Je to skutočne tak, že by mohla LGBTI+ komunita ohroziť tradičnú rodinu, ako je to často občanom podsúvané, alebo je to predsa len inak? V rozhovore s Tiborom Stolárikom z LGBTI+ komunity sme si túto tému rozobrali.
Ako vnímate svoje postavenie v spoločnosti, čo sa týka prijatia vo vašom okolí?
V prvom rade by som sa vám rád poďakoval za možnosť a priestor vyjadriť svoje názory. Nestáva sa to často a v dnešnej dobe je dôležité, aby sa (nielen) o týchto spoločenských témach hovorilo. Citlivo vnímam vyjadrenia verejne činných osôb, predovšetkým politikov, ktorí pri zostavovaní programového vyhlásenia vlády pred našou komunitou zatvárajú oči, pretože vraj „nie je vhodný čas“, alebo argumentujú tým, že sa stretávame s dôležitejšími témami a neradi by otvárali témy „rozdeľujúce spoločnosť“. Ale späť k vašej otázke. Svoje postavenie v spoločnosti vzhľadom na moju orientáciu všeobecne vnímam dobre, respektíve viac-menej som sa nestretol s nejakými explicitne negatívnymi či nenávistnými prejavmi. A cítil som sa v tomto štáte bezpečne. Teda aspoň to som si myslel do 12. 10. Dnes mám rozporuplné myšlienkové pochody.
Prvýkrát v histórii. Šesť poslancov opustilo ustanovujúce zasadnutie zastupiteľstva Čítajte Máte v rámci nášho regiónu podporu okolia?
Pokiaľ sa bavíme o regióne, nie som si istý, či sa k tomuto viem zodpovedne vyjadriť. Nikdy som nepotreboval dosiaľ nejakú formu pomoci alebo nutnosti diskutovať s orgánmi samosprávy otázky súvisiace s mojou príslušnosťou k LGBTI+ menšine. Ostatne, neviem, čo presne by som si mal predstaviť pod „podporou inštitúcii“ na regionálnej úrovni. Čo sa týka spojitosti s mojím okolím, všeobecne som sa doteraz stretával s pozitívnymi emóciami. Zo strany viacerých priateľov a známych som cítil nefalšovanú spolupatričnosť po udalostiach na Zámockej. Avšak – vždy je tu aj mlčiaca väčšina a pri nej je ťažko povedať, akým spôsobom sa stavia k takýmto hodnotovým otázkam. Možno našu komunitu vnímajú neutrálne, možno niektorí aj s nenávisťou, len sa „boja“ vyjadriť otvorene svoje názory. Ale to sú len špekulácie. Pokiaľ by sme zahrnuli do blízkeho okolia aj prácu, potom môžem povedať, že môj zamestnávateľ určite patrí medzi spoločnosti, ktoré sú LGBTI+ priateľské a otvorene to deklaruje. Čo si veľmi vážim a vnímam to skutočne pozitívne.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s odmietaním vás ako osoby vzhľadom na vašu sexuálnu orientáciu?
Osobne som sa nikdy nestretol s otvoreným nepriateľstvom voči mojej osobe vzhľadom na moju orientáciu. Raz sa mi iba stalo, že keď sa o tom dozvedel môj kamarát z detstva (spolužiak zo ZŠ), vymazal si ma z priateľov na sociálnej sieti a prerušil so mnou komunikáciu. To však považujem za problém jednotlivca.
Celkovo to, že som nebol nejakým terčom posmeškov či nenávisti, je zrejme spôsobené tým, že to nejako výrazne navonok neprejavujem. Na verejnosti sa s priateľom nedržím za ruku, prípadne neprezentujeme nejaké ďalšie citové prejavy verejne. Jednak nie som tak nastavený, že by som to nevyhnutne k životu potreboval, no jednak tam je aj niekde v kútiku duše obava, či sa nenájde nejaký „blbec“, ktorý by začal po nás pokrikovať alebo nebodaj sa uchýlil k niečomu horšiemu. Takže áno, z tohto pohľadu sa asi necítim rovnoprávne s väčšinovou populáciou.
Keďže je situácia na Slovensku dosť vypätá, nechcem špecifikovať konkrétne kluby, kam chodievate, no zaujíma ma, či je tam prejavovaná podpora, a ak áno, ako to celé vnímate...
Budem mať 35 rokov, takže z párty života a vymetania klubov som celkom už vyrástol. V súčasnosti preferujem posedenie pri dobrom jedle v dobrej reštaurácii, prípadne si občas s priateľmi zájdem na pivo alebo vínko. Vzhľadom na to, že nemám svoju orientáciu na čele napísanú, či už personál alebo aj iní návštevníci nemajú ako odhadnúť moje preferencie. A ako som spomenul vyššie, nedávam to nejako otvorene najavo. Avšak zrejme stále je to tá určitá obava, že aké by boli reakcie okolia, keby som sa s partnerom takto na verejnosti pobozkal a podobne. Necítim sa v takej pozícii komfortne. Myslím si teda, že toto nie je otázka klubov/podnikov a iných verejných miest, ale je to o nastavení uvažovania ľudí.
Aké problémy v súvislosti s vašou orientáciou aktuálne riešite?
Základnú problematiku v tomto smere mám vyriešenú už dávno. „Vyoutoval“ som sa, ak si správne spomínam, okolo roku 2008, mal som vtedy 21 rokov. Pamätám si, že ako prvému som to povedal svojmu spolužiakovi zo strednej školy, ktorý bol v tom čase asi môj najlepší kamarát a vzal to úplne bez problémov a bez zaváhania. Následne som o svojej orientácii povedal svojej babke a dedkovi – a napriek ich vysokému veku (dedo mal vtedy 84 rokov) to prijali excelentne. Nikdy som z ich strany nepocítil akékoľvek nepochopenie – a to boli predovšetkým moje babky silne nábožensky založené. Dedko sa dokonca živo zaujímal o to, ako to celé vnímam. Jediné, čo mu bolo ľúto, že pravdepodobne nikdy nebudem mať deti. (Píšem o starých rodičoch z toho dôvodu, že moji rodičia zomreli skôr, mamina, keď som mal deväť rokov a otec, keď som mal 20). V súčasnosti jediné, čo v súvislosti s mojou orientáciou riešim, je tolerancia spoločnosti ako takej. Mnoho ľudí má zažité predstavy o tom, ako vyzerá „typický gay“ a je im to proti srsti.
Predovšetkým to pripisujem tomu, že u väčšiny spoločnosti absentuje osobná skúsenosť s ľuďmi z LGBTI+ komunity. Toto pokladám za veľmi dôležitý faktor, pretože by v mnohých prípadoch zistili, že sme úplne rovnakí ľudia ako oni, s rovnakými problémami, pocitmi, túžbami, s rovnakými láskami i rovnakými strasťami. Jediné, čo nás odlišuje, je preferencia rovnakého pohlavia. Bodka. Žiadny iný rozdiel tu nie je. A asi netreba hovoriť o tom, že základná požiadavka, akou sú napr. registrované partnerstvá, je požiadavkou nanajvýš legitímnou. Netreba asi nikomu vysvetľovať prečo. Predovšetkým tým myslím možnosti dediť, informovať sa o zdravotnom stave partnera či partnerky, upravovať vzťahy ako také. Pretože nie sme len dvaja cudzí ľudia iba žijúci spolu pod jednou strechou. Nie sme to iba „ja a on“. Sme to „my“. A desí ma predstava, že partnerovi sa trebárs niečo stane, skončí v nemocnici a lekár mi o jeho stave nič nepovie, pretože som proste iba „cudzí človek“. Ale toto je, samozrejme, len vrchol ľadovca a debata o zväzkoch medzi pármi rovnakého pohlavia by vyžadovala samostatnú diskusiu.
Porotkyňa z Dánska Rikke Hansen: Najviac ma zaujal absolútny víťaz Čítajte Čo by vám pomohlo tieto problémy vyriešiť?
Toto je zložitá otázka. A zložité otázky nikdy nemajú jednoduché a lacné riešenia. Predovšetkým by to malo byť o širokej celospoločenskej diskusii. Nie, nie je riešenie pred „problémom“ zatvárať oči a tváriť sa, že tu nie je. Problémom treba čeliť a treba ich riešiť. Ak chceme skutočne patriť medzi vyspelé demokratické krajiny, tak treba prijímať nielen slobodu, ale i zodpovednosť. A zodpovednosť v tomto prípade prislúcha akceptácii väčšinou. Pokiaľ väčšina spoločnosti bude trpieť fóbiami z inakosti, resp. rôznorodosti, dovtedy bude (nielen) naša komunita čeliť problémom, nepochopeniu, nenávisti a často aj násiliu. Z môjho pohľadu trik spočíva vo vzdelaní a osvete. Na školách, v bežnom živote, v masmédiách...
Ľuďom skrátka treba povedať, že sme rovnakí ako ktorýkoľvek hetero sused, brat, otec, mama, sestra. Samozrejme, celospoločenská diskusia nie je možná bez dostatočnej podpory zo strany štátu. Pokiaľ budeme mať v Národnej rade SR rôznych fašistov, klérofašistov, kuffovcov, matovičovcov, kotlebovcov, inkvizítorov formátu pani Záborskej, oportunistických Borisov a ďalšie podobne deformované osobnosti, dovtedy môžeme na celospoločenskú diskusiu a prijatie zabudnúť. Všetkých týchto politikov spája jeden spoločný menovateľ. A tým je strach a nenávisť z rôznorodosti. História nás totiž učí, že vždy sa spoločnosť najviac naučila nie v uniformnom prostredí, ale v prostredí rôznych pohľadov na svet. Viete, často sa jeden človek pozerá na nejaký problém a nevie ho vyriešiť, pretože sa stále naň díva z rovnakého uhla. Chýba mu potrebný nadhľad a pohľad z trochu inej strany. Takže aj tu platí, pokiaľ sa môj hetero sused neskúsi pozrieť na to, ako vnímam svet ja, nikdy to nepochopí.
Myslíte, že by táto situácia a odmietanie veľkej časti spoločnosti bolo miernejšie, ak by ľudia mali dostatok informácií?
Rozhodne. Dotkol som sa tejto otázky už vyššie. Všetko to je o nastavení spoločnosti a vzdelaní. A o osobnej skúsenosti s LGBTI+ komunitou.
Čo si myslíte o polarizácii spoločnosti v Trnavskom kraji?
Toto nie je otázka iba Trnavského kraja. Celkovo je spoločnosť celého štátu (a nielen nášho) extrémne polarizovaná. A mám pocit, že čím ďalej, tým viac. A aj tu si dovolím povedať, že problém tkvie v nedostatočnom všeobecnom prehľade (a vzdelaní). Ja si plne uvedomujem, že nie každý má priestor, možnosti i výbavu na to, aby viedol filozofické polemiky; neraz sa človek zamýšľa nad tým, ako vôbec vyžije od výplaty po výplatu a povedzme, že niektoré celospoločenské témy sú mu doslova ukradnuté, ak nemá dať čo do úst. Ale človek so základnou slušnosťou a normálnou výchovou a pozitívnymi vzormi by teoreticky mal byť od prírody tolerantný. Mal by byť. Ja som hlboko presvedčený o tom, že sú viaceré príčiny polarizácie v spoločnosti. Jednak už vyššie spomenutý faktor rozdúchavania neznášanlivosti politikmi, ktorí z toho krátkozrako vytĺkajú lacné politické body a blaho občanov vnímajú maximálne po najbližší termín volieb... Ďalej problém vidím v priehrštiach informácií, ktoré sa na nás valia obrovským množstvom tokov zo všetkých strán a bežnému človeku chýba dostatočne kritické myslenie na to, aby vedel vyhodnotiť, čo je pravda a čo nie, čo je hoax a manipulácia. Opakujem – opäť tu hrá úlohu kvalita vzdelania a priestor na rozvoj kritického uvažovania. A v neposlednom rade k polarizácii spoločnosti prispievajú aj vypäté situácie, ktoré často nie sú zvládnuté komunikačne (pandémia covidu), prípadne konflikt na Ukrajine, kde vidíme informačné zásahy cudzích mocností (Ruskej federácie) s cieľom rozdeliť a rozvrátiť nielen našu spoločnosť. Nie nadarmo majú niečo do seba povestné Svätoplukove prúty, či, naopak, rímska zásada „divide et impera“ (rozdeľuj a panuj), ktorá im pomohla ovládnuť vtedajší známy svet. Kde je nejednotnosť, kde je rozháranosť, tam nie je spojivo ani spoločenské, ani národné a nie je tam ani obyčajná ľudská slušnosť. A potom ľudia ľahko podľahnú vzájomnému obviňovaniu sa, nenávisti a hľadaniu nepriateľa, ktorým môže byť akákoľvek menšina vrátane LGBTI+.
Ako vnímate to, čo sa stalo na Zámockej ulici? Nemáte strach, že sa to môže zopakovať? Cítite sa z tohto pohľadu chránený zo strany polície či iných inštitúcií?
Katastrofálne to vnímam. Keď som sa dozvedel túto skutočnosť, zostal som šokovaný a prakticky som nebol schopný tomu uveriť. Potom mi išli hlavou všetky tie myšlienky, že som tam mohol sedieť ja, môj priateľ, hociktorý môj kamarát, známy atď. Ale ktokoľvek by sedel na mieste tých dvoch nešťastných chlapcov a bol by chladnokrvne zavraždený, bola by ho škoda. Bez ohľadu na spoločenský status, farbu pleti či orientáciu. Každého ľudského života je škoda. A ak tu po sebe teraz začneme strieľať len preto, že je niekto iný, že má iné preferencie, je inak orientovaný, taký či onaký, potom naša spoločnosť katastrofálne zvlčila a vraciame sa do obdobia napríklad Slovenského štátu. Je samozrejmé, že sa podobná situácia môže zopakovať – a celkom sa toho obávam, že koľkým ľuďom dodal potrebný impulz strelec zo Zámockej... Verím tomu, že polícia snáď robí všetko, čo môže, a pomáha a chráni všetkých bez rozdielu a bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu, vierovyznanie atď. Dúfam v to, úprimne. Nič to nemení ale na tom, že táto ohavná poprava na Zámockej a celkové nastavenie našej spoločnosti vo mne prvý raz v živote vyvolali otázky, či chcem naďalej v tejto krajine žiť. Na druhej strane, nie je jednoduché všetko tu zanechať, čo si človek buduje a na čom roky pracuje, a niekde začínať zase od nuly. Navyše, ak to tu všetci zabalia a všetci odídu, čo tu potom zostane?
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí vás neakceptujú už len z princípu a čo ľuďom, ktorí sa boja priznať, že sú inak orientovaní?
Ľudí, ktorí ma (a našu komunitu) neakceptujú, by som pozval na diskusiu. Nech sa pýtajú. Nech skúsia hľadať dôvod svojho presvedčenia a možno aj svojej nenávisti. A nech najmä pamätajú... Nech pamätajú na to, že možno majú takého brata či sestru, ktorých inak bezvýhradne milujú, že môžu mať inak orientované deti... A neovplyvnia to. Prestanú ich pre to milovať? Zanevrú na ne? Budú im to zakazovať, až ich možno doženú, nedajbože, k samovražde? Vyhodia ich z domu? Nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť, tak na to nech pamätajú. Najmä však, opakujem, že osobná skúsenosť s inakosťou a rôznorodosťou je veľmi dôležitá. V tomto sa snažím ísť príkladom, pokiaľ mi to možnosti dovoľujú.
A čo odkázať ľuďom, ktorí sa boja priznať, že sú inak orientovaní? Na to sa nedá dať univerzálna odpoveď. Záleží to od ich rodinného zázemia, postavenia atď. Čo by som ale chcel povedať, aby sa nebáli. Aby sa neskrývali. Vždy sme tu boli a vždy tu budeme. A nemôžeme za to. Pretože takí sme na tento svet prišli a nemáme možnosť zvrátiť tento stav. Veľa ľudí z väčšinovej populácie hovorí o nejakej „voľbe“, že sme sa rozhodli viesť tento spôsob života, že je to naša voľba „a keď ste sa tak rozhodli, je to vaša vec, ale nás s tým neotravujte“... Nie. Nebola to naša voľba. Tak to skrátka je. Čím viac ľudí, nielen hetero, ale aj LGBTI+ si to uvedomí, tým lepšie. Preto, prosím, neskrývajme sa. Nemáme sa prečo skrývať a ani za nemáme za čo hanbiť. Sme normálni ľudia, sme robotníci v automobilke, sme technici, sme zvárači, sme šoféri, sme právnici, sme lekári, sme politici, sme policajti, sme vojaci. A predovšetkým – sme ľudia. Nebojme sa, nevzdajme sa, neskláňajme hlavu. Pretože slnko svieti na nás všetkých rovnako.
Autor: Gabriela Kocmálová
