TRNAVA. Rodená Trnavčanka Michaela Mihoková je živým dôkazom toho, že ak človek chce, dokáže si splniť svoje sny. Nesmie však pri tom chýbať pokora a snaha. Má 32 rokov, je nevidiaca a napriek tomu vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie s vyznamenaním. Od detstva mala úchvatnú fantáziu a zahŕňala svoje okolie rôznymi príbehmi. Žije z invalidného dôchodku, ale venuje sa novinárčine, korektúram a písaniu kníh.
Malý Asperger chcel ako sedemročný zomrieť, aby po ňom učiteľka nekričala Čítajte Verí v silu slov a jej najväčšou láskou je písanie, pretože prostredníctvom neho dokáže lietať, aj keď je len obyčajný človek. Plniť si sny je podľa nej dôležité, no apeluje, že žije tak, aby sa nemusela za seba hanbiť. Stretáva sa i s predsudkami, ktoré však už nerieši. Porozprávala o svojom živote ale aj o svojich knihách.
O zrak prišla už v detstve
Mihoková vysvetlila, že diagnózu, tzv. glaukóm už v rodine mali aj predtým. "Mala to otcova sesternica. Chytilo sa to aj na mňa. Keď som bola úplne malá, ešte som videla. Chodila som na kontroly, občas mi kolísal očný tlak. Keď som mala asi tri roky, tlak mi stúpol tak, že mi ho znižovali operačne. Mala to byť bežná operácia. Keď som sa však zobudila, už som nevidela," povedala.
V článku sa ďalej dozviete:
- Čo je to vlastne glaukóm?
- Ako nevidiaca spisovateľka zvláda boj s predsudkami?
- Čo jej dodáva silu ísť ďalej?
- Ako je možné, že nevidiaci dokážu lepšie upratať, než bežní ľudia?
- Ako sa začala jej kariéra spisovateľky?
- Aký má odkaz pre ostatných ľudí?
Nepamätá si, aké to bolo. "Bola som dieťa. Teta mi rozprávala, že za mnou prišli s mamou do nemocnice a hrozne som plakala, že vidím čierny kvet. Zrejme to bolo šokujúce," skonštatovala.
Má okolo seba ľudí, ktorí sa o ňu starajú. Von nechodí sama, nakoľko má s tým zlé skúsenosti. "Vždy sa to dá nejako zariadiť. Sú aj osobní asistenti. Keď sa mám s niekým stretnúť, nasadnem na taxík a ten človek ma tam čaká," opísala.
