TRNAVA. Tlmočil pre LEGO, čínskeho výrobcu smartfónov či potravinársky gigant. Reč je o Slovákovi Pavlovi Dvořákovi, ktorý síce po svojom otcovi nezdedil až taký vrelý vzťah k histórii, no k objavovaniu už áno.
Viac ako desať rokov žije v Číne, no na Slovensko ani zďaleka nezanevrel. Funguje v rodinnom knižnom vydavateľstve a zároveň sa venuje tomu, čo ho baví. O živote v krajine, kde azda nič nie je nemožné, porozprával v rozsiahlom rozhovore.
Pavel Dvořák v rozhovore aj o:
- Aktuálnych projektoch, ktorým sa venuje.
- Náročnosti čínskeho jazyka.
- Stavebnom ruchu, ktorý v Šanghaji nikdy neutícha.
- Finančnej náročnosti cestovania po Číne.
- Dôvodoch, prečo je a bude svetovou ekonomickou veľmocou.
- Jeho pripravovanej autorskej knihe.
- Politickom režime v Číne, ako aj o tom, čo povoľuje a čo už nie.
Ako začať? U vás sa asi nedá vynechať meno Jackie Chan...
Asi sa úplne nedá. V podstate všetko, čo sa udialo nasledujúcich 20 rokov, bolo kvôli nemu. Môj prvý kontakt s Čínou bolo skrz jeho film, ktorý som videl ako dieťa. Úplne ma to fascinovalo a dodnes ma nadšenie neopustilo.
Ako je možné také vytrvalé nadšenie?
Popravde, neviem. Možno tým, že som narazil len na kvapku z oceána. O Číne je toho naozaj veľa, čo je fascinujúce a čo sa dá spoznávať. Po tých rokoch aj dnes môžem stále niečo nové objavovať.
Pred vaším objavovaním Číny bolo celkom podstatné štúdium jazyka. Ako dlho sa mu venujete?
Film s Jackiem Chanom som videl asi ako druhák ZŠ. Najprv ma fascinovali bojové umenia, mýtický svet, v podstate Čína z pohľadu dieťaťa. Až časom sa to dostalo k jazyku.
Kreslil som si nejaké znaky sám do zošita. Keď som bol deviatak, rodičia oslovili učiteľku čínštiny, aby som si vyskúšal, či ma to bude naozaj baviť. Na strednej som chodil celé štyri roky aj na jazykový kurz a na vysokej som už čínštinu študoval, a to aj so španielčinou. Samostatne sa nedala.
Čínskych znakov je veľmi veľa, ani samotní obyvatelia všetky nepoznajú. Ako ste si s nimi poradili?
Popravde, znaky sú moja slabina. Ale veľmi rád rozprávam. Keď som prišiel do Číny študovať, najprv som ničomu nerozumel a bol som stratený. V praxi bol môj
naučený jazyk úplne iný. Netrvalo však dlho a moja hovorová čínština mi už išla prirodzene. Dokonca tak, že ma posunuli o ročník vyššie, kde sa znaky neučili veľmi intenzívne.
Tak som sa z nich trochu ulial. Ale, samozrejme, fungujem s nimi. Pasívne poznám asi 5-6 tisíc, čo znamená, že ich viem prečítať či zapísať foneticky pomocou latinky.
Je to taký čínsky priemer. Rukou som už veľmi dlho nepísal, to bude asi v desiatkach až stovkách znakov, čo ovládam. Keď niečo musím napísať rukou, spolieham sa na mobil, z ktorého znak opíšem.
