Pred rokmi jestvovalo na Váhu v blízkosti Vinohradov sedem kômp. Teraz tu funguje jedna. Premáva medzi Šúrovcami a Vinohradmi nad Váhom. Jej majiteľom je prievozník – dobrovoľník, ktorý ochotne každého za päť korún prevezie na druhú stranu. Hoci prievozník vidí svoj murovaný dom na neďalekej stráni, trvalo býva v pozbíjanej drevenej chalupe na brehu rieky – či je teplo alebo zima. Je čiastočne potravinovo sebestačný, chová dve kozy, sliepky, včely a dvoch psíkov.
„Volám sa František Škorík, budem mať päťdesiatsedem rokov. Som vyučený banský elektromontér. Bol som zamestnaný na štrnástich rôznych miestach. Robil som v troch baniach, na priehrade v Kráľovej, sušil som mlieko. Vyše troch rokov som staval mesto v Kazachstane. Ale toto je moje najzaujímavejšie zamestnanie - ba vlastne koníček.“ Takto o sebe spustí prievozník František, ktorý na brehu Váhu sídli už 110 týždňov. Je zhovorčivý a ochotne rozpráva aj bez otázok. Už sa o neho zaujímal aj jeden na diplomovke pracujúci študent.
Raz ho nazvali tiež Robinsonom s mobilom.
On sám seba opisuje trochu inak. Na začiatku chcel byť bežným prostriedkom na prekonanie rieky. Ale neskôr sa stal cieľom, atrakciou. Ľudia nechodia preto, aby sa dostali na druhý breh, ale prichádzajú kvôli nemu. Neraz ich pri Františkovom príbytku posedáva aj niekoľko desiatok. Ostatným majiteľ mlynárskej pramice – ako odborne nazýva svoju loďku – odkazuje, aby sa ešte stihli zastaviť, pretože na jeseň končí. Nejako zbalí chatrč aj čln a odíde. Pustovníkom sa síce nestal, ale sen sa mu už splnil. A možno o tom aj napíše knihu.
Občania okolitých dedín poznajú opáleného prievozníka aj ako bývalého starostu obce Vinohrady. Po revolúcii tu richtárčil dvanásť rokov, ale nahovoriť na ďalšie volebné obdobie sa nenechal. Zato o politiku sa zaujíma stále, je to jeho hobby. V drevenici sleduje správy v televízii a počúva rádio. Je presvedčený demokrat, zostal vo svojej strane, aj keď esá ako Ivan Mikloš či Peter Zajac už odišli. Stále je poslancom obecného zastupiteľstva. Každé dva mesiace chodí na zasadnutie – to je vlastne aj jediná príležitosť, keď navštevuje obec a svoje vnučky. So ženou už nežije. „Dvadsať rokov som poslúchal mamu, dvadsať rokov ženu, teraz chcem byť dvadsať rokov slobodný,“ hovorí zo žartu. „Zato mám veľa priateľov, ktorých si vážim a ktorí ma majú tiež v úcte. Chodia sem, aj keď vedia, že tým nič nezískajú.“ Napokon, aj v čase nášho rozhovoru pri Františkovi sedia dvaja kamaráti, ktorí mu ešte pred chvíľou pomáhali so zberom sena.
Posledná otázka svojskému prievozníkovi smeruje k tomu, kto teda bude prevážať ľudí cez rieku, keď on už nebude. „Neverím, že sa nájde taký blázon, čo by tu vydržal cez deň aj v noci; v lete či v zime. Ten človek by rýchlo odišiel, len čo by zistil, že sa tu trebárs aj tri dni nikto nezastaví.“ Až ten čas nastane, rieka sa medzi mostami v Hlohovci a v Seredi bez súkromneho člna už nebude dať prekročiť.
Stano Šimo