TRNAVA. Pôvodne sme mali ísť liezť nad 4 tisíc nad morom do Švajčiarska, ale tamojšie májové nádielky snehu rozhodli inak. Šťastie skúšame u susedov bez Krausa s Marcinom v rakúskom pohorí Vysoké Taury.
500 kilometrov od slovenských hraníc je prijateľných ako štyri eurá za kávu v centre Bratislavy. Je to dosť, ale čo už...
Zbaliť sa v 30 stupňových trópoch na akciu, kde panujú aj mínusové teploty, je náročné. Poučený z predošlých rokov som obozretnejší, ale aj napriek tomu, končím s väčším ruksakom než nádeje sokolov sťahovavých na turnaji bez divákov.
Správy z meteowebov o prudkom ochladení berieme na ľahkú váhu ako svet boxu Lionela Rosa, prvého domorodého Austrálčana, ktorý vyhral svetový titul. Počasie už skrátka v dnešných časoch nehrá prím. Opatrenia, povolenia, potvrdenia, to je to, na čo sa dnes kladie dôraz.
Vyzbrojení očkovacími a testovacím certifikátom v štyroch svetových jazykoch, ďalej vo svahilčine, lahandštine a v mandarínskej čínštine, pre prípad, ak by sme natrafili na hraniciach na „gasarbeiterov“, štartujeme v skorých ranných hodinách 1. júla zo Slovenska.
Na čiare spozornela iba rakúska hliadka. Zastavujú nás a kontrolujú už zľudovelou otázkou Wohin gehst du? Po odpovedi Hohe Tauern“, s dôrazom na „hóhe“, nasleduje prekvapivá odpoveď. Viel Glück. To sme doteraz nezažili.
Do šesť hodín na mieste
Covid mení cestovanie. Poloprázdne sú cesty, do šesť hodín sme s dvomi zastávkami na prázdnych Asfinagoch na mieste zoskoku.
Prišli sme neskoro, ferraty v Taliansku už pochoval sneh Čítajte Prechádzame cez Kaprun a na konci cesty, kde by v slovenskom prípade nasledovala už iba rozostavaná diaľnica D1 cez Malú Fatru, sme objavili 8 podlažné parkovisko zašité medzi zurčiaci potok a hustý les, ktorý by sa dal zrovnať s podhorím Nízkych Tatier. Zadarmo.
Prebaľujeme ruksaky, kontrolujeme ľadovcovú výbavu a v letnom outfite sa vydávame nahor. Kúsok od parkoviska sa nachádza autobusové nástupište. Dať 25 eur za autobus na horách je prešľap.
Ale s pokojným vedomím sme sa ho dopustili a energiu radšej šetríme na vrcholné pasáže. Ak ste mladí a „neklidní“, rátajte s piatimi až šiestimi hodinami navyše z parkoviska na konečnú.
Takto vyzerá lanovka. Otvorená s laminátovou strechou. (zdroj: Peter Briška)Najskôr nasadáme do autobusu a cez sieť tunelov sa dostávame k prapodivnej lanovke, ktorá nás vyvezie 500 výškových metrov, aby sme opäť nasadli do autobusu, ktorým cestujeme do dvojtísicovej nadmorskej výšky. Niečo ako na Zbojnícku chatu.
Zatiaľ, čo u nás sa kopú diaľničné tunely niekoľko svetelných rokov, vy si v tom istom storočí jazdíte prešpikovaním pohorím. Pýtam sa, kde sa stala chyba. Vyvážka je skutočným zážitkom, po ktorej sme skonštatovali, že u nás by za túto službu inkasovali minimálne dvakrát toľko.
Jedna z priehrad. (zdroj: Peter Briška)Dve priehrady
Hore nás privítali tyrkysovo zelené priehrady Mooserboden, ktoré zachytávajú vodu z okolitých ľadovcov. A aj iné počasie. Schladilo sa, vyššie partie sú čerstvo vysnežené. Z konečnej mierime cez priehradu prudkým kopcom na Heinrich Schwaiger Haus v nadmorskej výške 2802 metrov.
Hoci chatu vidno už zospodu, zdanie klame. Dole si možno poviete, že za hodinku nemáte čo robiť, podobne ako ja, ale opak je pravdou. Cik-cak chodník stále iba prudko stúpa, do toho sa pridali nízke teploty, vietor a sneh. A samozrejme, plná poľná aj s 5 litrami vody, ktoré nesiem zdola. Voda na chate je, ale nie pitná. A dávať do nej chlórové kvapky mi skrátka chutí rovnako ako každému mužovi kolonoskopia po štyridsiatke.
Za tri dni tri štvortisícovky. Pripravte si kondičku a peniaze Čítajte Počasie nám zahaľuje výhľady, čo je tiež veľké mínus. Práve okolie vie odviesť pozornosť od každého náročného výstupu. Po dvoch šťavnatých hodinkách vyšťavení skúšame, či je vôbec otvorené. Nestretli sme nikoho.
Vedúca chaty pozorne skontroluje naše certifikáty a rezerváciu, tá je nutná, a s vrelým a nehraným úsmevom nás púšťa dnu s konštatovaním Alles in ordnung- herzliche willkomen.
Určite polpenzia
Odporúčame polpenziu, bez debaty. Ide o jednu z vysokohorských chát, kde to, čo robia, robia skutočne dobre. Kontinentálne raňajky, kde nikto nečekuje koľko zjete, aj keď ja osobne viem ráno do seba dostať iba čaj. Večera bola kulinárskym zážitkom, na aký sme zvyknutí iba na chatách vo Švajčiarsku. A v Stubai.
Mrkvovú polievku so zázvorom, ktorá zahriala lepšie ako tamojší weissbier, strieda kari rizoto s restovanou zeleninou posypanou opraženými kúskami kuracích pŕs. Večeru uzatvára Panna cotta. Kuchára okamžite cepínom povyšujeme na generála s tromi michelinovskými hviezdičkami.
Rezervované máme miesta v zimnom Winteraume, v ktorom by pokojne mohol natáčať inštruktážne videá aj známy Wim Hof. Naivne sa chúlim do letného spacáku s komfortom pri desiatich stupňoch Celzia a skúšam Hofove cvičenia. Zaspávam zadýchaný ako Luis Armstrong po 24 hodinách v Le Mans.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Po raňajkách sa s výstupom neponáhľame, hustá hmla zahaľuje všetko vyššie chaty. Po siedmej už nervózni stepujeme pred chatou ako davy ľudí pred plánovaným príchodom pápeža na Slovensko a znova a znova preverujeme meteodružice častejšie než chorvátski colníci potrebné potvrdenia prichádzajúcich dovolenkárov.
Krátko po ôsmej konečne vyrážame, počasie sa lepší, sprevádza nás ale silný neutíchajúci vietor. Cesta je dobre značená, býva často prešliapaná. Netreba mať obavy z orientácie.
Cesta je dobre značená
A takto to vyzerá, úsek, kde je natiahnuté oceľové lano. (zdroj: Peter Briška)Z chaty vedie priamo k skalnému výšvihu, ktorý je kompletne zaistený oceľovým lanom. Cesta má iba niekoľko desiatok metrov, zvládnete ju aj bez istenia. Stačí sa pridŕžať, teda, ak máte čo- to odlezené.
Nad ním už nastupuje ľadovec, obuť si treba mačky, do pravej ruky zovrieť cepín a pre istotu naviazať sa na lano. Ľadovec je kompaktný, nevykazoval žiadne známky trhlín. Ale istota na lane je v horách prvoradá.
Deravý ako ementál. Na Wildspitze to bez lana ani neskúšajte + foto Čítajte Spomeniem iba výstup na rakúsky Wildspitze (3772 m n. m) pred niekoľkými rokmi dozadu. Takisto si šlapeme po kompaktnom ľadovci a prvý na lane zrazu zmizol pod povrchom.
Na horách netreba nič podceňovať. Ste síce ako skupina pomalší, pretože koordinácia rýchlosti, záťaže či sklonu zvláda každý naviazaný člen lanového družstva inak. Zosúladiť sa aj vzhľadom na často meniaci sa terén býva náročné. A lano musí byť stále napnuté, nemôžete ho vláčiť po zemi jak handru v štvrtej cenovej.
Okrem toho, že ho môžete prepichnúť s mačkou, keď sa vám pletie popod nohy, má to oveľa nebezpečnejší rozmer. Pri páde do trhliny s napnutým lanom, spadnete iba tesne pod povrch, parťáci vás zachytia. Ale ak má lano vôľu, padáte hlbšie, aj zrýchlenie naberá na sile, čo môže vyvolať množstvo nechcených udalostí pri zachytávaní muža cez palubu.
Vietor duje ďalej
Vrchol dávame pod tri hodiny z chaty. Bez pauzy na jedlo či vodu, pretože v takom počasí vám nič neberie. Výhľady sa lepšia, vietor neutícha, pri kríži sa nezdržíme dlho. Cestou dole netrielime hneď na chatu, schádzame do sedla a šliapeme na ďalší vrchol.
Približná trasa výstupu na vedľajší kopec. (zdroj: Peter Briška)Na vedľajší Bratschenkopf (3412 metrov) nám to zhltne ďalšie dve hodinky. Ak tam budete, určite ho neobchádzajte. Výstup a hlavne zostup stoja za to. V pohodovom tempe za vyše sedem hodín a niečo obúvame papučky vo vyhriatej chate, kde sa túlime k teplej šálke čaju ako Husák k Brežnevovi v apríli 1969.
Štvortisícová Piz Bernina je ťažký diktát, preverí každý krok + foto Čítajte Najväčšie prekvapenie prišlo pri platení. Z výslednej nízkej ceny sme šokovaní ako mnohí Slováci z nových odhalení o spisovateľovi Jozefovi Cígerovi Hronskom, ktorý mal okrem Budkáčika a Dubkáčika aj svoju temnú stránku holdujúcu ľudáckemu režimu.
Nasledujúce slnečné ráno mierime nadol, zatiaľ čo hore stúpajú mraky turistov. Všetci pozdravili, všetci v dobrej nálade. A tak to má na horách byť. K autu sa neponáhľame a na priehrade si doprajeme oddych na síce krátkych, ale zážitkových ferratách v tamojšej klettersteigen záhrade.
Zaistená cesta vedie po priehrade. (zdroj: (TŠ))Ako zaujímavý nápad sme vyhodnotili aj zaistenú cestu po priehrade, vyskúšali sme aj tamojšie lezecké cesty na skalnom brale. Všetko na jednom mieste. Ľadovec, ferraty i istenia v skale na lano.
Celý Grosses Wiesbachhorn (vľavo) sa mi podarilo cvaknúť až pri odchode z údolia. (zdroj: Peter Briška)Po tretej popoludní kývame „šofimu“ s lístkom a mierime dole na parkovisko k autu.
Po príchode na Slovensko som zodpovedný, po byrokratických registrovaniach hneď na záchode prvej slovenskej pumpy sa doma po dvoch dňoch karantény, ktoré zvyšok rodiny strávil u svokry na „dáči“, dávam testovať, ako inak, už na vlastné náklady.
Pozitívny zážitok tak uzavrel až negatívny výsledok testu.
