Rozhodla sa pre štúdium v Amerike. Jej cesta bola plná obáv

CARBONDALE. Mladá plavkyňa Miroslava Záborská (20) sa z rodného Martina rozhodla odísť študovať do Trnavy, kde sa jej naskytli lepšie podmienky na štúdium a šport, ktorému sa chcela naplno venovať.

Na konte má veľa úspechov, medzi ktoré patrí aj účasť na Olympijských hrách mládeže v Buenos Aires. Dnes Miroslava Záborská študuje na Southern Illinois University v USA, kde si rovnako ako doma pripisuje jeden úspech za druhým.

Členka Plaveckého klubu STU Trnava ukončila sezónu v Amerike výbornými výkonmi. Na hlavných pretekoch Missouri Valley Conference dominovala na 100 a 200 yardov prsia a 200 yardov polohové preteky. Prekonala rekordy univerzity i konferencie, navyše získala univerzitný titul Najlepšia prváčka roka.

Spoločne s Miroslavou Záborskou sme sa rozprávali o tom, ako náročné je štúdium v zahraničí, ako si zvykala na novú krajinu, čo ju prekvapilo aj či jej sezónu skomplikovala pandémia koronavírusu.

Odkedy sa venujete plávaniu a kto vás k nemu priviedol?

Prečítajte si tiež: Názory klubov na dohratie sezóny v oblasti sú odlišné Čítajte 

V podstate plávam celý život, no závodne sa mu venujem od svojich ôsmich rokov. Priviedli ma k nemu moji rodičia, ktorí chceli, aby som vedela dostatočne plávať na kúpanie sa v jazere a mori, bez toho, aby sa museli báť, že sa utopím. Neskôr sa do toho zaangažovala aj moja teta a jej vtedajší priateľ, ktorým tiež vďačím za to, kde som teraz.

Ako vyzerali vaše plavecké začiatky? Mali ste pri plávaní aj ťažšie obdobie?

Musím povedať, že zo začiatku som plávanie neznášala. Jeden z mojich prvých trénerov mi za plavky na chrbát dával „piškótu“, ktorú ako plavci normálne používame, keď plávame ruky, aby sa nám neponárali nohy, zatiaľ čo ich nepoužívame. Vyslúžila som si ju , pretože ma to akosi ťahalo ku dnu. Vtedy som ozaj bojovala a plakala pred každým tréningom aj po ňom, no naši ma prehovorili a po prvej súťaži ma to chytilo.

Pochádzate z Martina, no spojená ste aj s Trnavou, kde ste študovali na strednej škole a kde ste súčasťou Plaveckého klubu STU Trnava. Prečo smerovali vaše cesty práve sem a aké podmienky v Trnave ste našli? Kto vás tu trénersky viedol?

Prečítajte si tiež: Vladimír Hracho: Kedy by sme mali poslať hráčov na trávniky, ak nie teraz? Čítajte 

Svoju cestu som začala v Martine, plávala som tam za PK Martin deväť rokov, no mala som problémy zosúladiť čas na trénovanie popri škole. Uvedomila som si, že takto nebudem mať priestor športovo rásť. Keďže Trnava ponúkala dobré podmienky na plávanie, ako aj vzdelanie na vysokej úrovni, nebolo o čom. Tu som mala možnosť spolupracovať s úžasnými trénermi, no mojím hlavným trénerom bol, a ešte stále je, keďže aj napriek štúdiu v zahraničí som naďalej členkou klubu STU Trnava, Rastislav Hlavatý.

Podmienky v Trnave boli na úplne inej úrovni ako doma v Martine, preto rada spomínam na všetko, čo som v meste zažila. Mala som skvelý trénerský tím, skvelých spoluplavcov, z ktorých sa viacerí stali mojou rodinou a doteraz som s nimi v blízkom kontakte. Pod vedením trénera Hlavatého som dosiahla mnoho úspechov a všetka práca, ktorú som pod jeho vedením „odmakala“, sa zúročila a v podobe vrcholných podujatí mi priniesla mnoho príjemných zážitkov.

Miroslava Záborská (zdroj: TASR)

Ktorá z disciplín je vám najbližšia a prečo?

Najbližšie sú mi 200 m prsia. Dôvod je asi len ten, že mi vyhovuje dĺžka trate a prsiarska špecializácia. V plávaní si veľmi nevyberiete, v čom chcete byť najlepší, to vám povie predispozícia. Potom sa s tým už len treba stotožniť. No a keďže vďaka 200 m prsiam som precestovala svet, prirástli mi k srdcu.

Na konte máte množstvo úspechov, spomeniete tie, ktoré sú pre vás najvzácnejšie?

Všetky pre mňa majú špeciálnu hodnotu. Obzvlášť hrdá som na 12. miesto na majstrovstvách sveta juniorov z roku 2017, 19. miesto na juniorskej olympiáde a účasť na majstrovstvách Európy 2019, kam som sa kvalifikovala aj napriek zdravotným problémom.

Áno, nedá mi nespomenúť, že v roku 2018 ste boli súčasťou Olympijských hier mládeže v Buenos Aires. Bola kvalifikácia náročná? Ako spomínate na túto skúsenosť?

Kvalifikácia bola veľmi náročná. V tom období sa mi až tak veľmi nedarilo ani v tréningu, ani po pretekárskej stránke. Naopak, ostatné dievčatá, ktoré sa mohli kvalifikovať, plávali veľmi rýchlo. Dvanásť splnilo limit, no zúčastniť sa mohli iba dve.

Bol to náročný boj, no celkovo na tú sezónu spomínam rada, lebo aj napriek problémom som zažila veľa skvelých momentov a tlak, ktorý na mňa celá nominácia vyvinula, ma nakoniec dostal na juniorskú olympiádu. Podmienky boli skvelé, no počasie nám veľmi nehralo do karát. Napriek tomu boli tie tri týždne v Argentíne s najlepšími juniormi sveta niečo neskutočné.

Zúčastnili ste sa pretekov v rôznych krajinách sveta. Dá sa povedať, že plávanie vám otvorilo možnosť cestovania? Kde všade ste sa vďaka nemu pozreli?

Presne tak. Vďaka plávaniu som sa dostala na miesta, o ktorých som predtým ani nepočula. Navštívila som viac-menej celú Európu, Gruzínsko, Singapur, Argentínu, Dohu, Toronto či Indianu.

Momentálne študujete v USA na Southern Illinois University. Aká bola vaša cesta do Ameriky a prečo ste sa rozhodli práve pre túto krajinu? Vycestovať do zahraničia bol váš zámer alebo sa vám táto možnosť naskytla skôr náhodou?

Celý tento príbeh je celkom vtipný. Na štúdium v Amerike som sa pripravovala mentálne už asi od ôsmeho ročníka, kedy sa to stalo jednou z možností, no aktívne som sa začala venovať celému procesu v druhom ročníku na strednej. Pôvodne som sa celý čas pripravovala na inú školu, nakoniec tam zrušili program pre škrty v rozpočte pre pandémiu. Všetko, na čo som sa pripravovala dlhý čas, sa v momente zmenilo a musela som si nájsť novú školu takpovediac naslepo, pretože som nemala dosť času spoznať trénerov a spoluplavcov. V súvislosti s tým bola moja cesta plná obáv.

Veľká cena Trnavy 2019 (zdroj: Slovenská plavecká federácia)

Ako dlho vám trvalo adaptovať sa? Čo ste si v USA obľúbili a, naopak, na čo ste si zvykali možno najťažšie? Je štúdium na univerzite náročné?

Ako sa hovorí, keď vás hodia do vody, musíte plávať. Tak to bolo aj pre mňa. Adaptovala som sa pomerne rýchlo, no to najmä preto, že som musela. Je tu jeden z mojich spoluplavcov z Martina, no nechcela som na ňom byť závislá. Na nové miesto sa mi zvykalo celkom ťažko, nakoniec som si to tu ale zamilovala. Carbondale, kde sa univerzita nachádza, je malé mesto, takže sa tu dá fungovať celkom ľahko, keď viete čo a ako.

Najťažšie pre mňa bolo zvyknúť si na stravu. Všetko, aj zdravé jedlá ako ovocie a zelenina, tu chutia úplne inak. To ani nehovorím o vode. V Turci mám špičkovú pitnú vodu priamo z kohútika, tu veru nie. No a zvyknúť si na fakt, že tu nie som Záborská, ale Zaborska, mi trvalo asi najdlhšie. Štúdium je náročné, no najmä pre množstvo zadaní. Keď si zvyknete na jazyk a štýl hodín, všetko sa dá zvládnuť. Verím, že to nie je oveľa náročnejšie ako hociktorá iná univerzita na svete.

Posledný rok bol náročný aj vzhľadom na pandémiu koronavírusu. Aké podmienky na tréning a súťaže ste mali v Amerike počas tohto obdobia? Týkali sa vás nejaké obmedzenia, najmä po športovej stránke?

Mali sme šťastie, pretože mnoho univerzitných tímov nemalo prístup k bazénu, no u nás to nebol problém. Všetky súťaže sa presunuli z jesene na jar, čo nám predĺžilo sezónu o takmer dva mesiace, no inak sa naša sezóna nijak nezmenila. Trénovali sme normálne, jediné, čo pribudlo, boli rúška v posilňovni.

Aká situácia v súvislosti s pandémiou je momentálne u vás v Carbondale? Máte zavedené opatrenia, ktoré musíte dodržiavať?

U nás je pandémia viac-menej len strašiak zvonku. Veľa ľudí sa nakazilo, no to bolo skôr na jeseň. Teraz sa už celoplošne očkuje, takže čísla klesajú. Okrem obmedzení na počet ľudí v prevádzke a rúšok to naozaj nie je veľmi cítiť. Bolo obdobie, keď boli zavreté reštaurácie, kedy sa nedalo sedieť vo vnútri, no to netrvalo dlho a prevádzky, ktoré si mohli dovoliť vykurované stany, mali otvorené aj vtedy, lebo ak bolo sedenie vonku, nebol s tým žiadny problém.

Sledujete aj situáciu na Slovensku? Podarilo sa vám počas štúdia v zahraničí dostať domov?

Ohľadom situácie na Slovensku dostávam hlásenia od rodičov. Pre opatrenia a potrebu trénovať som nemala šancu ísť domov od augusta minulého roku, kedy som sem priletela. Celkovo je ohľadom môjho odchodu domov ešte veľa otáznikov. Mala som odlietať o dva týždne, no už teraz viem, že je to nereálne, lebo potrebujem trénovať. Určite nechcem letieť domov, aby som bola zavretá v bubline, ďaleko od rodiny, čo je skvelý nápad a super vec pre decká doma, no keď prídem, chcem byť s rodinou. Zatiaľ je to deväť mesiacov, ktoré som bez rodiny.

Keďže máte viacero skúseností, môžete porovnávať. Aké sú podmienky na plávanie na Slovensku oproti zahraničiu?

Je ťažké porovnávať to, pretože univerzitné plávanie je niečo úplne odlišné ako klubové. Starostlivosť, možnosti, pozornosť trénerov, ktorí nemusia mať inú prácu, aby uživili rodinu, to všetko je neporovnateľné. Myslím, že sa máme čo učiť, najmä ohľadom efektívneho a spravodlivo rozdeľovaného financovania športu.

Aké za sebou máte obdobie, čo sa týka plávania? Postrehla som, že ste v Amerike dosiahli krásne úspechy a navyše ste získali titul Najlepšia prváčka roka. Gratulujem.

Ďakujem. Úprimne cítim, že som opäť nadobudla pohodu a rovnováhu, ktoré mi posledné mesiace v bazéne doma chýbali. Popracovala som na technike, zmenila tréningové dávky, zmenila suchú prípravu a to všetko ma posunulo dopredu.

Je v zahraničí vysoká konkurencia? Čo vás motivuje posúvať sa vpred?

Konkurencia je obrovská, no to je len motivácia plávať rýchlejšie. Treba si z toho zobrať pozitíva, učiť sa z techniky najlepších a snažiť sa m priblížiť.

Čo vám plávanie dalo, prípadne čomu vás naučilo? Predpokladám, že v prvom rade pôjde o samostatnosť a disciplínu.

Áno. Nie len žiť samostatne v cudzej krajine, ale aj schopnosť zladiť si program so všetkým, čo sa mi denne odohráva v kalendári, si vyžaduje disciplínu a samostatnosť, ktoré som nadobudla počas rokov pred mojím odchodom, či už doma, alebo na internáte v Trnave.

Aké sú vaše ambície do budúcna, čo sa týka športovej stránky, ale aj vášho štúdia v zahraničí?

V plávaní nerada rozprávam o cieľoch. Snažím sa dávať si ich priebežne, na základe momentálnej výkonnosti. Bolo by nerealistické dať si cieľ na základe výsledkov teraz, ak budem o rok plavecky niekde inde.

V štúdiu mám veľké ciele. Momentálne sa sústreďujem na svoj odbor – chémiu – a mimo povinných predmetov som súčasťou výskumnej skupiny, kde som jedinou študentkou, ktorá si nerobí doktorát. Taktiež sa snažím pridať si dva pododbory, ktoré mi dajú veľmi významnú výhodu do budúcna. Dúfam, že všetko pôjde hladko.