TRNAVA. Lenka Šulíková (22) je súčasťou klubu Spartak Trnava od žiackeho veku. Momentálne je stabilnou súčasťou ženského tímu, kde patrí medzi opory a počas jesennej časti zasiahla do všetkých stretnutí.
Okrem toho sa venuje kategórii WU 13, študuje a je nápomocná pri organizovaní futbalových projektov Slovenského futbalového zväzu. Za všetku činnosť, ktorú odvádza nielen na ihrisku, jej bola udelená Cena Anky Belkovej, ako najlepšej futbalistke Spartaka Trnava za rok 2020.
S úspešnou hráčkou, ktorú láka cesta trénerstva, sme sa rozprávali o jej futbalových začiatkoch, o tom, ako vníma mladý kolektív v kabíne ženského tímu Spartaka Trnava, ale aj aké sú podmienky ženského futbalu na Slovensku.
Aké boli vaše futbalové začiatky a kedy ste sa mu začali aktívne venovať?
Nadávok si odnášajú plné tašky Čítajte Futbal som začala hrávať na základnej škole v 7. ročníku, pričom môj úplne prvý kontakt bol na telesnej výchove. Cesta k nemu viedla cez nášho telocvikára, ktorý bol trénerom družstva vo Vrbovom. V rámci školy som bola súčasťou futbalového krúžku a zúčastňovali sme sa aj viacerých súťaží. Postupne som začala trénovať s chlapcami vo Vrbovom pod vedením telocvikára a od roku 2014 som súčasťou Spartaka Trnava.
Áno, vaším prvým klubom bolo Vrbové, ako spomínate na tieto časy aj v zmiešanom družstve s chlapcami?
Vo Vrbovom som hrávala za žiakov a spomínam na toto obdobie veľmi rada. V tíme sme boli tri dievčatá, a bolo to niečo iné ako čisto dievčenský kolektív. Určite by som si niekedy v budúcnosti veľmi rada zopakovala tréning alebo aj zápas spoločne s mužmi.
Aká bola vaša cesta do Spartaka Trnava?
S odchodom sponzora skončila v piešťanskom klube aj tretia liga Čítajte Za školu vo Vrbovom sme postúpili v malom futbale do krajského kola, ktoré sa konalo v Trnave na Lokomotíve. Vtedy tam so svojím školským tímom bola aj Anka Belková, ktorá trénovala dievčatá v Spartaku. Keďže sa s ňou môj tréner poznal a vzhľadom na vek som už nemohla pokračovať v zmiešanom tíme s chlapcami, navyše som mala ísť na strednú školu do Trnavy, tak sme si vymenili kontakty. Potom prišiel môj prvý tréning s dievčatami v Spartaku a odvtedy som v klube.
Rukami akých trénerov a tréneriek ste prešli a kto z nich vás možno na vašej futbalovej ceste ovplyvnil?
Môžem povedať, že ma ovplyvnil každý jeden tréner či trénerka. Ako prvá to bola určite Anka Belková, pretože ona bola tá, ktorá ma posunula ďalej. Potom to bol tréner Marián Kováčik, ktorý ma dlho viedol v žiačkách a neskôr aj v juniorkách. Bolo ich skutočne dosť, spomeniem trénerov Igora Švajdu, Romana Šuleka, Igora Gažoviča, Cyrila Jánoška, Zuzku Imreovú či Petra Koreňa.
Lenka Šulíková (zdroj: archív LŠ)Hráte na kraji obrany a už v predchádzajúcich rozhovoroch ste sa vyjadrili, že sa tam aj najlepšie cítite. Prečo práve obrana?
V obrane sa hrá o niečo rýchlejší futbal ako na iných postoch. Nie som hráčka, ktorá by sa chcela príliš „maznať“ s loptou. Mám rada, keď môžem potiahnuť loptu alebo dostať prihrávku do behu a vyviesť loptu, presne prihrať a podujať sa na akcii, či už nacentrovať loptu, alebo dať finálnu prihrávku do pokutového územia. Mám rada rýchlu hru, nie že by sa na iných postoch nebehalo, ale ten kraj obrany je špecifický.
Minulý rok bol vzhľadom na pandémiu koronavírusu odlišný, ako ste ho vnímali, prípadne sa naň spätne pozeráte?
Dostal šancu v seniorskom hokeji. Za Trnavu zbiera cenné skúsenosti Čítajte Bol to rok plný zmien a nebol jednoduchý pre nikoho z nás. Boli sme odstrihnutí nielen od futbalu, ale aj ľudí, s ktorými sme sa dovtedy pravidelne stretávali. Za bežných okolností sme mali spoločné tréningy, zápasy každý víkend a zrazu prišiel moment, ktorý všetko zmenil. Už sme sa nevídali na tréningoch, nechodili na zápasy, tréner s nami nemal osobný kontakt a bolo na každej z nás, aby sa pripravovala čo najzodpovednejšie sama. Tým, že sme nevedeli, či sa zápasy budú hrať a aká bude situácia, chýbala nám motivácia, no na druhej strane sme sa nechceli prestať hýbať, pretože máme rady šport a ani jedna z nás nechcela vyjsť z tempa a formy, ktorú mala. Bolo to skutočne náročné obdobie, no zvládli sme ho.
V ženskom kádri prišlo pred sezónou k výrazným obmenám, ako na trénerskom poste, tak aj v hráčskom kádri. Túto sezónu je tím dopĺňaný aj hráčkami z juniorky. Ako ste vnímali tieto zmeny?
V tíme prišlo k určitému neporozumeniu, ktoré viedlo k výrazným zmenám, no každý mal možnosť rozhodnúť sa. Je to pre nás nová situácia, prišlo k úplnej zmene kádra a dievčatá sú odo mňa mladšie. V kabíne sme však vytvorili dobrý kolektív ako hráčsky, tak aj osobnostne. Dievčatá majú veľkú perspektívu, sú mladé, talentované, futbal ich baví a myslím si, že keď sa o rok, dva zohráme, niektorí súperi s nami budú mať veľké problémy. Na začiatku sezóny sme sa v lige oťukávali, no verím, že ak by ju neprerušil covid, tak zápasy na jar by boli výrazne odlišné od tých na jeseň.
Kým v predchádzajúcich sezónach ste v tíme patrili vy k tým mladším hráčkam, zrazu sa vaša úloha v kabíne zmenila a teraz patríte k tým skúsenejším. Snažíte sa mladšie spoluhráčky viesť, či už futbalovo, alebo aj po motivačnej stránke?
Áno, vnímam väčšiu zodpovednosť v kabíne, tým, že patrím medzi tie „staršie“ hráčky, pretože prvú ligu žien som už hrala a mám určité skúsenosti. Viem, že sa odo mňa na ihrisku očakáva výkon a výsledok. Väčšina kádra sa doteraz stretla len s juniorskou súťažou a ženskú ligu si nemali možnosť vyskúšať. Je to však citeľný rozdiel a musia si na ňu zvyknúť, preto do určitej miery cítim zodpovednosť. Čo sa týka motivácie, v kabíne sa s dievčatami snažíme navzájom motivovať a pomáhame si, keď je nejaký problém.
Ako sa v tomto období pripravujete, máte z klubu nastavené individuálne plány?
Na štvrtú ligu sa pripravuje Čítajte Naši tréneri nám spoločne s kondičným trénerom a trénerkou brankárok nastavujú individuálne plány, ktoré sú vždy na týždeň. Po každom tréningu im posielame späť údaje z aplikácie, kde tréner vidí naše výsledky, koľko sme odbehali, odcvičili, vidí tam naše tempo či počet kilometrov, takže vie, kto na tom ako je. Myslím si, že naša individuálna príprava je na veľmi dobrej úrovni a máloktorý klub takto trénuje.
Napreduje podľa vás ženský futbal na Slovensku?
Keď sa pozriem spätne na dobu, kedy som v Trnave začala hrávať, tak podmienky sa určite rapídne zlepšili. Na začiatku sme mali možno dve sady dresov a jednu súpravu, ktorú sme si sami kupovali, nejaké tie lopty a tréningové pomôcky, ktoré nám požičal klub. Teraz máme k dispozícii skvelé vybavenie, od oblečenia cez pomôcky až k špičkovej trénerskej práci, ktorá je na vysokej úrovni. Celkovo to vnímam tak, že ženský futbal je viac atraktívnejší, ako bol kedysi, začína sa o ňom viacej rozprávať, konajú sa rôzne nábory či turnaje pre dievčatá už aj v mladšom veku. Futbal sa začína rozširovať aj medzi ženami, síce ešte bude veľmi dlho trvať, aby bol minimálne na takej úrovni, ako je v Čechách alebo v zahraničí, ale myslím si, že sme na dobrej ceste.
Lenka Śulíková (zdroj: archív hráčky)Začiatkom februára ste boli vyhlásená za najlepšiu futbalistku Spartaka Trnava za rok 2020, ako vnímate toto ocenenie?
Musím povedať, že získanie Ceny Anky Belkovej pre mňa bolo veľkým prekvapením, no zároveň to je pre mňa veľká česť. Na jednej strane to vnímam ako odmenu za prácu a čas, ktorý obetujem futbalu, pretože ho je skutočne dosť, no futbal je u mňa na vysokom stupni priorít. Na druhej strane je to pre mňa motivácia do budúcnosti a dáva mi to impulz, že to, čo robím, má zmysel a oplatí sa to, aj keď je to niekedy náročné. Toto ocenenie však nie je len moja zásluha, bez podpory spoluhráčok, trénerov a ľudí okolo by som to nedokázala.
Ako vidíte svoju futbalovú budúcnosť?
Povedzme si na rovinu, že čo sa týka ženského futbalu na Slovensku, tak sa presadí len veľmi málo hráčok, ktoré sa ním aj živia. Moje ciele už nie sú ani tak v úlohe hráčky, ale skôr v trénerskom odvetví, na ktoré som viac zameraná. Študujem na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave, takže sa chcem v budúcnosti uberať týmto smerom.
Už teraz pôsobíte ako asistentka trénerky pri kategórii WU 13. Čo vás láka na trénerstve a ako sa vám pracuje s deťmi?
Majstrom sveta aj počas lockdownu Čítajte Trénerstvo študujem, je to môj prioritný odbor a baví ma. Okrem toho ma baví práca s ľuďmi. Na strednej škole som sa venovala učiteľstvu v materských školách, mám rada deti a rada by som im v budúcnosti odovzdala to, čo som sa naučila a pomohla im na ich ceste k vysnívaným cieľom. Rovnako chcem byť nápomocná pri ich výchove nielen po futbalovej stránke, ale celkovo, pretože z nich rastú osobnosti. Na oplátku zas naučia niečo ony mňa, dostanem od nich spätnú väzbu. Tréneriek na Slovensku nie je veľa a preto to vnímam ako určitú výzvu.
Okrem toho sa angažujete aj v projekte Slovenského futbalového zväzu. Priblížite nám ho?
Ja som z detského domova a ako malá som sa niekoľkokrát zúčastnila talentovej súťaže Pohár Karola Poláka – Majstrovstvá Slovenska detských domovov vo futbale. Je to veľmi pekná akcia, ktorú sponzoruje Slovenský futbalový zväz a keďže sa jej už nemôžem zúčastňovať ako hráčka pre vek, tak sa snažím nejakým spôsobom pomôcť, či už pri organizácií, alebo propagovaní. Často sa snažím rozprávať s deťmi, aby som im dodala motiváciu, že aj keď sú z detského domova, môžu dosiahnuť to, čo chcú, rovnako ako ja, ktorá hrávam a trénujem v Spartaku Trnava a študujem na vysokej škole. Futbal mi pomohol ukázať smer, ktorým sa chcem v živote uberať a človek môže dosiahnuť svoje ciele aj napriek ťažkej životnej situácii.
