Domov je miesto, kde sa nielen najeme, ale aj miesto, kde musíme a chceme byť v stave svojej zraniteľnosti – počas spánku , v chorobe, v detskej alebo seniorskej bezmocnosti alebo len tak obyčajne unavení, nahnevaní alebo smutní. Ale kam utečie malý alebo veľký človek do bezpečia, ak práve doma ho čaká ten najväčší zdroj jeho strachu, násilia?!
Domáce násilie
„Domáce násilie je nebezpečné, pretože človek nemá miesto a ani čas, kde by sa mu uľavilo z pocitu napätia a strachu. Zdrojom tohto strachu je človek, ktorý ho má chrániť a milovať. Za dverami bytov a domov sa odohrávajú rodinné drámy – násilníci, frustrovaní pocitom neistoty vyhľadávajú drobné podnety k tomu, aby si ventilovali vlastné pocity neistoty a obáv a „udreli“ plnou silou na toho, kto je „po ruke“ a kto sa hanbí zverejniť to, že ho nemá rád a že mu ubližuje vlastný rodič, partner“, hovorí psychologička, docentka Eva Mydlíková, vedúca Katedry sociálnej práce Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.
ilustračné foto (zdroj: pixabay.com)Dospelé obete domáceho násilia by sa mali dokázať voči nemu brániť, napriek tomu to nevedia, lebo sú to „obete“ a potrebujú odbornú pomoc. Čo však potom deti, ktoré vidia, že jeden rodič ich týra a druhý proti tomu nič zásadnejšie neurobí? „Obaja, v jeho živote najdôležitejší ľudia, ho v podstate zradili. Komu o tom má povedať? A čo? Že je neľúbené? Že ho bijú alebo psychicky ničia vlastní? Kto tomu uverí? Je treba citlivo vnímať to, čo sa okolo nás deje. Hlavne, ak prácu s ľuďmi, predovšetkým s deťmi, máme v náplni práce. Ak sa nám v rodine, v susedstve niečo deje a my len akosi cítime, že niečo je zvláštne, niečo je iné, jednoducho čudné, je čas začať byť ostražitý a najmä skúsiť pomôcť. Lebo ak nie, až vo večerných správach s hrôzou zistíme, že sa „to“ stalo u nás v dome!“, pokračuje v rozprávaní E. Mydlíková.
doc. PhDr. Eva Mydlíková, PhD., vedúca Katedry sociálnej práce (zdroj: Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TRUNI)Ako odhaliť násilie páchané na deťoch?
Podľa odborníčky, u detí dokážu odhaliť páchanie násilia najmä detskí zdravotníci, učiteľky v škôlkach a školách. Aj títo odborníci, aj susedia môžu nahlásiť svoje podozrenia na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately príslušných okresných úradov práce . A to aj anonymne.
„Pracovníci týchto oddelení musia prešetriť reálnosť každého podaného podnetu, pretože ide o dieťa. Výborný výsledok je, že sa výskyt fyzického, psychického týrania, sexuálneho zneužívania alebo zanedbávania nepotvrdí. Je to síce obštrukčný a nepríjemný proces, ale skvelé je, ak je podanie „len“ pomstou partnera, suseda a celé sa to vyhodnotí ako bezdôvodné.
ilustračné foto (zdroj: pixabay.com)Pracovníci oddelení sociálnoprávnej ochrany potom prichádzajú do rodín „vyzbrojení“ najmä svojimi poznatkami a skúsenosťami, ktoré sú vďaka veku, osobnosti, pracovným skúsenostiam na rôznej úrovni. Sociálnym pracovníkom chýbajú metódy, ktorými by sa pokúsili objektivizovať zistený nález. Psychológovia, pedagógovia majú na diagnostiku sledovaných javov a procesov (napríklad inteligencia, koncentrácia pozornosti, poruchy učenia) rôzne diagnostické nástroje. Sociálnym pracovníkom, najmä vďaka tomu, že ide o „mladý“ vedný odbor, takéto chýbajú. Sociálna práca sa považuje za aplikovanú vednú disciplínu, teda jej poznatky vychádzajú z praxe a do nej sa aj vracajú. Univerzity vždy oblasť svojej vedy vytvárali a ovplyvňovali a to jednak vzdelávaním nových odborníkov a jednak realizáciou výskumu, ktorého výsledky každodenná prax vie zužitkovať.“
ilustračné foto (zdroj: pixabay.com)Na Katedre sociálnej práce Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity vzniklo a funguje Centrum rodinných štúdií. Jeho cieľom je realizovať rôzne vedecko-výskumné štúdie na tému dieťa a jeho rodina, ktoré chce implementovať do praxe a to pomocou tvorby rôznych metodík, poskytovaním špecializovaného vzdelávania pre odborníkov z praxe. Jednou z významných vedecko-výskumných aktivít je aj projekt APVV-16-205 Identifikácia mechanizmov včasnej diagnostiky syndrómu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Výskumnému tímu sa podarilo zostaviť a overiť platnosť testu, ktorým sa rýchlym spôsobom zisťuje, či a v akej miere dieťa vykazuje príznaky a prejavy niektorej z foriem domáceho násilia.
Ako to funguje, približuje docentka Eva Mydlíková: „Sociálny pracovník si rýchlym odhadom pretestuje dieťa a v prípade, že sa vykazuje istá miera rizika, požiada o „hĺbkové“ odborné vyšetrenie psychológa alebo psychiatra. Aplikovaný výskum priniesol aj iné profity pre prax, ako napríklad analýzu materiálno-štrukturálnych podmienok slovenských sociálnych pracovníkov, ktoré sme porovnávali s dánskymi (približne rovnako veľká európska krajina), navrhli sme štruktúru ďalšieho vzdelávania špecialistov pre prácu s detskými obeťami domáceho násilia a to nielen v rezorte sociálnej práce, ale aj zdravotníctva, školstva, polície. Čiastkové výsledky už majú ohlas už aj u odborníkov v Čechách, ktorí prejavili o testy veľký záujem.
Nedávno u nás na našej katedre obhájila rigoróznu prácu kolegyňa z Čiech, ktorá sa zaoberala úmrtnosťou detí, ktoré zomreli dôsledkom týrania v domácom prostredí. V rámci svojho výskumu sa pokúšala urobiť aj komparatívnu štúdiu Česko-Slovenských údajov z pitevných správ detí. Okrem toho, že sa len ťažko vedela dostať k pitevným správam na Slovensku, aj tu zistila, že ani v jednej správe nenašla údaje, ktoré by sledovali súvislosť medzi domácim násilím a smrťou dieťaťa.“
ilustračné foto (zdroj: pixabay.com)O tom, že situácia u nás je vážna, svedčí aj kritika Európskej únie ohľadne absencie prieskumov k tejto problematike. Odborníčka sa preto opiera o dostupné zdroje – výsledky prieskumov a výskumov, ako napríklad občianske združenie Slonad v roku 1999 robilo na vzorke 5 230 detí vo veku od 15 do 16 rokov, v roku 2013 Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie a Inštitút práce, sociálnych vecí a rodiny robili reprezentatívny výskum prevalencie násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike na vzorke 1560 žiakov 8. a 9. ročníka ZŠ Slovenska. „Podľa tohto výskumu trpí zanedbávaním (deti sú samé doma, sú vyháňané z domu, sú hladné, zle oblečené, bez hračiek a podobne) na Slovensku až 14,2% detskej populácie, psychickému násiliu je vystavených 16,06% detí (ponižovanie, izolácia od ostatných, vyhrážanie). Fyzickému násiliu bolo v skúmanej vzorke vystavených 23% detí (bitie po hlave, napádanie sa rodičov navzájom alebo jedným toho druhého, popálenie, kopanie, dusenie). Z pohľadu sexuálneho zneužívania až 7,1% detí bolo vystavených sexuálnemu obťažovaniu (sexuálne narážky, dotýkanie sa intímnych miest dieťaťa, nútenie k pohlavnému styku s dospelým, nútenie dieťaťa dotýkať sa intímnych miest dospelého)“, uviedla E. Mydlíková a na záver skonštatovala smutný fakt:
„Za dverami bytov robia agresori veci, ktoré si nevieme ani predstaviť a to s pocitom, že ich nikto nevie a nechce odsledovať – ani učitelia, ku ktorým deti za normálnych okolností chodia, ani susedia, s ktorými sa ich obete môžu stretnúť a ani dokonca príbuzní, pretože sa dnes nestretávajú.“
Nela Krajčovičová
Viac informácií o Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave nájdete na: http://fzsp.truni.sk/ alebo na FB/ Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave
