TRNAVA. Štrnásť sôch, ktoré môžete vidieť na trnavských hradbách, sú dielom scénickej výtvarníčky. Naďa Salbotová spolupracuje s viacerými divadlami na Slovensku.
Naďa Salbotova v akcii. (zdroj: mesto TT)Ako vznikali sochy, ktorá bola najnáročnejšia, prezradila v krátkom rozhovore.
Zoznámte nás na úvod bližšie s novými obyvateľmi Trnavy, ktorí zdobia hradby.
- Vďaka krásnemu projektu mesta Trnava sme takmer rok pracovali na výrobe 7 súsoší, ktoré vyjadrujú rôzne situácie z dejín Trnavy. Chcela som, aby jednotlivé postavy pôsobili prirodzene a v pohybe, akoby žili, zastavené v čase a my sme sa práve stali svedkami dramatickej situácie.
Z toho vyplynula aj verná anatómia postáv a historicky verné, aj keď jemne štylizované, odevy. Rozmýšľala som nad jednotlivými gestami a výrazmi, ako napr. hasič zakrývajúci si tvár rukou pred sálajúcou horúčavou z tepla, či pátravý pohľad strážnika s lucernou, alebo zvodný úsmev zamilovaného študenta.
Aký veľký tím pracoval na výrobe sôch?
- V procese boli mojimi kolegami skúsení majstri Oto Prelovský a Tomáš Šimon. Bez nich by niečo tak technicky náročné nemohlo vzniknúť. Sochy sú vyrobené z viacerých materiálov – železných konštrukcií vo vnútri, polystyrénu a vystuženej škrupiny z cementového lepidla.
Sochy na hradbách oživili mesto. Originálna hra je tu Čítajte Sú veľmi ťažké a vyžadujú si na manipuláciu naozaj fyzickú silu. Veľká vďaka patrí aj pánovi Štefanovi Prelovszkému, šéfovi dielne, v ktorej sme sochy vyrábali a vytvoril mi úžasné zázemie na prácu.
Ktorá postava bola najnáročnejšia na realizáciu?
- Čo sa týka zachytenia dynamiky situácie, tak asi súsošie zaľúbeného páriku. Chlapec, ktorý je v príbehu študentom trnavskej univerzity, drží za ruku svoju priateľku a utekajú niekam za láskou, pričom sukňa dievčaťa veje.
Do pohybu sochy bolo potrebné dostať ľahkosť, čo je pri takmer stokilovej soche vždy výzva. Navyše postavy stoja iba na jednej nohe, keďže druhú majú zdvihnutú, takže sme museli vyrobiť aj extra silnú konštrukciu.
Viem, že ste sa dlho venovali portrétovaniu, ale nebolo náročné vytvarovať 14 rozličných charakterov?
- Ja veľmi rada kreslím ľudí a mám rada ľudské tváre, takže ma to veľmi tešilo. Pri každej soche som sa snažila, aby odrážala situáciu, v ktorej sa nachádza. Išlo o vystihnutie momentu. Napríklad pri kurucoch vidíme jasný úľak. Blíži sa armáda, jeden vojak zdesene kričí a ukazuje do diaľky.
Mestský vrátnik Portarius, ktorý je v kontakte s ľuďmi priamo na ulici, je zas spokojný dobrosrdečný pánko s bacuľatou tvárou, s rukami doširoka otvorenými a z jeho výrazu doslova ide: „Vitajte v Trnave“. Je trošku karikatúrou, ale chcela som, aby ho Trnavčania mali radi a radi sa pri ňom zastavili.
Je to zaujímavé, ale ľudí viac zaujímajú nedokonalé postavy. Dobrým príkladom je žobrák Šaňo, ktorý sa akosi prirodzene stal v príbehu jednou z kľúčových postáv.
Kukuričné bludisko má v tomto roku podobu dinosaura Čítajte Ako vnímate, že sochy sú súčasťou GPS hry Mocný opasok, že ľudia si ich prídu pozrieť s mobilom v ruke?
- Mne sa spojenie histórie a technológie od začiatku veľmi páčilo, že to nie sú len sochy, ktoré miniem, poviem si, „pekné“ a idem ďalej, ale to, že má projekt v sebe náboj.
