TRNAVA. Koncom minulého roka sa stala profesorkou v odbore sociálna práca. Za svoju srdcovú záležitosť však považuje pomoc ťažko chorým zomierajúcim, tak ako to videla počas svojej stáží v hospicoch vo Veľkej Británii a v USA. Klinická psychologička Patricia Dobríková (40) z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave pomáha svojimi odbornými schopnosťami pacientom v hospici, ktorí mnohokrát „čakajú na smrť“. O tom, na čo myslia títo ľudia, čo ich najviac trápi či ako zmierňuje ich obavy nám prezradila v rozhovore.
Človek si bežne predstavuje psychológa ako niekoho, kto pomôže s tým, ako žiť, vysporiadať sa so životnou situáciou. S čím sa na vás obracajú klienti v hospici, ktorí často zrejme stoja doslova na prahu života a smrti?
Je to presne tak ako hovoríte, aj ľudia, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou potrebujú poradiť, ako sa vysporiadať s touto ich veľmi ťažkou situáciou, ako zvládnuť utrpenie, niekedy aj osamelosť, strach zo smrti a zomierania. Ich obavy sa týkajú aj nedoriešených vzťahových problémov – chcú sa zmieriť so svojimi blízkymi, požiadať o odpustenie, stretnúť sa. Taktiež pracujeme s pacientmi, ktorí majú závažné psychické alebo neurologické poruchy, pacientmi v kóme a podobne, kde je práca psychológa aj inak cielená.
Aké techniky používate pri práci s pacientmi, ktorí potrebujú pomoc psychológa? Čo sa tak najčastejšie osvedčuje a spôsobí možno útechu pri umieraní?
Ak sa ma pýtate na psychoterapeutické metódy, tak najviac využívam Franklovu logoterapiu, ktorá je zameraná na hľadanie zmyslu. Pri pacientoch s demenciou sú prínosné aj techniky validácie podľa Naomi Feil, pri pacientoch s apalickým syndrómom i pri iných ťažko chorých využívame okrem iného napríklad kanisterapiu a v úplne poslednom štádiu ochorenia je podstatné sprevádzanie zomierajúceho človeka – obyčajná ľudská prítomnosť.
Ako je to momentálne s návštevami príbuzných v hospici? Zrejme sú kvôli vírusu COVID-19 obmedzené. Znášajú tento stav pacienti ťažšie?
Áno, návštevy sú obmedzené, hoci napríklad v hospici v Trenčíne platia výnimky v situácii, keď je človek v terminálnej, to jest v poslednej fáze svojho života. Vtedy môžu za prísnych hygienických opatrení prísť príbuzní až k lôžku zomierajúceho. Myslím si, že je to psychologicky, ale najmä ľudsky nesmierne potrebné. Nápomocná je aktuálne aj audio-vizuálna technika, prostredníctvom ktorej sa pacienti „stretnú“ so svojou rodinou aspoň takýmto virtuálnym spôsobom Je pre nich veľmi dôležité, že sa vidia a môžu spoločne zdieľať to, čo prežívajú. Napriek tomu, je to pre všetkých - či už pre pacientov, príbuzných alebo personál veľmi náročné obdobie.
Ak by ste to mohli porovnať, sú pohnútky starších a chorých ľudí na sklonku svojho života odovzdanejšie opustiť tento svet na rozdiel od mladého človeka alebo je tu rovnaká obava zo smrti?
Ak by som sa mala vyjadriť z vlastnej praxe, tak najťažšie je prijať infaustnú prognózu, teda fakt, že choroba sa nedá vyliečiť u ľudí v produktívnom veku – najčastejšie u tých, ktorí majú nezaopatrené deti. Okrem toho samozrejme do toho vstupujú aj ďalšie faktory, či už osobnostné, rodinné, sociálne alebo spirituálne.
Zrejme utišujúcu úlohu pri umierajúcich zohráva rodina či blízkosť milovanej osoby. Sú však aj prípady kedy rodina buď absentuje alebo vplyvom životných okolností zostal človek na sklonku života úplne sám. Je náročnejšia práca s takýmto klientom? Ako pracujete s takýmto človekom, aby neupadol do depresie a podobne?
Je to tak. Blízkosť rodiny je jedným z kľúčových predpokladov životnej spokojnosti pacienta. Ak k zomierajúcemu človeku nechodia návštevy, tak sme tu my, zdravotnícki pracovníci, aby sme mu poskytli sociálnu oporu, ktorá mu chýba od jeho najbližších. Je to veľmi dôležité a ako správne hovoríte, je to prevencia toho, aby u človeka neprepukla depresia alebo aby sa u neho nerozvinul demoralizačný syndróm, ktorý sa okrem iného prejavuje stratou zmyslu života, beznádejou a bezmocnosťou. Našim cieľom je, aby kvalita života ťažko chorého zostala čo najvyššia až do posledných chvíľ.
Rovnako v rámci vašej práce poskytujete poradenstvo príbuzným osobám. Čoho sa týka táto pomoc a s čím sa na vás blízki najviac obracajú?
V prvom rade sa aj oni potrebujú vyrovnať s tým, že ich blízky človek zomiera. Okrem toho ich často trápia pocity viny, že nedokázali urobiť pre príbuzného viac, prípadne ak je hospitalizovaný v nemocnici alebo v hospici, tak majú výčitky z toho, že sa o neho nedokážu postarať sami v domácom prostredí. Ak sa o ťažko chorého starajú doma, tak sú mnohokrát veľmi fyzicky aj psychicky vyčerpaní a potrebujú pomoc. V prípade, že ich príbuzný trpí kognitívnymi alebo mnestickými poruchami, tak potrebujú poradenstvo, ako s ním komunikovať, ako k nemu pristupovať. Podobné je to aj pri pacientoch s apalickým syndrómom alebo pacientoch v kóme, o ktorých sa v hospici staráme a príbuzným zabezpečujeme poradenstvo a podporu.
Niekoľko rokov spolupracujete aj s univerzitou v americkom Scrantone. Ak by ste vedeli porovnať rozdiely v hospicovej starostlivosti v USA a na Slovensku, ktoré to sú?
Po absolvovaní stáže v hospicoch v USA ma zaujalo najmä to, že tam majú dostatok dobrovoľníkov, keďže je to pre nich prestíž, pomáhať ťažko chorým ľuďom v hospici. U nás to tak zatiaľ nie je.
Smrť sa týka každého z nás, napriek tomu občas nejako "zabúdame" na svoju smrteľnosť vo víre reality. Čo by ste odporučili napríklad aj mladým ľuďom, na čo by mali dbať, aby raz keď sa ich život bude chýliť ku koncu, prijali tento nezvratný fakt s pokorou?
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ochorejú a zomierajú vo svojej starobe. Ale stretávam sa aj s ľuďmi, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou so skorým koncom aj vo veľmi mladom veku. Takže naozaj nikto z nás nevie, kedy zomrie a nemali by sme to slovné spojenie „raz, keď sa skončí môj život“ odsúvať na neurčito, ale zamyslieť sa hneď teraz nad svojou smrteľnosťou a nad tým ako žijeme.
Viac o Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave sa dozviete na http://fzsp.truni.sk/.
Facebook: https://www.facebook.com/fakultazdravotnictvatrnava/
