TRNAVA. Aj vzhľadom na aktuálnu zimu na Slovensku, ktorá skôr pripomína Goetheho Utrpenie mladého Werthera, sme sa rozhodli vyraziť do rakúskeho strediska Stubai. Historkami opradená „snow aréna“ pritiahla našu pozornosť viac ako správy o vakcíne proti koronavírusu, ktorú mali vyvinúť ruskí vedci na súostroví Gulag.
„Ihrisko“ pre skúsených i menej skúsených skialpinistov sa nachádza viac ako 600 kilometrov od našich hraníc. Výlet si preto naplánujte na viac dní, iba na víkend sa vám tam neoplatí chodiť. Ak teda nepatríte medzi vyznavačov plných diaľnic či policajných radarov po celom Rakúsku, ktoré vás cvaknú pri prekročení povolenej rýchlosti o jeden kilometer za hodinu aj napriek tomu, že im na to nedáte svoj súhlas.
Spomenúť treba aj premotivovaných mladíkov na vytunovaných športových autách, ktorých zvuk naháňa bežným smrteľníkom s desaťdňovou rakúskou známkou na čelnom skle strach.
Radšej skôr
Z Trnavy štartujeme už pred piatou ráno, aby sme sa vyhli ranným zápcham v Bratislave či Viedni. Práve tieto dve vám vedia pekne“ predĺžiť trasu rovnako ako kaderník blond vlasy filmovým hviezdam pred udeľovaním Oscarov.
Nádherná, magická, božská. V talianskej Brente sa so superlatívmi nešetrí Čítajte Cestu zvládame bez navigácie, cez Salzburg smerom na Mníchov, ešte pred ním sa stáčame na juh cez Rosenheim až do rakúskeho Neustift im Stubaital. Na rakúsko- nemeckých hraniciach panoval pokoj. Po zuby ozbrojení príslušníci pohraničných hliadok prehľadávajú iba autobusy, autá plynulo púšťajú ďalej.
Svoje útočisko na päť bezsenných nocí sme našli v nadmorskej výške 2300 metrov nad morom na Dresdner Hütte, ktorá svojim komfortom, gastronómiou a ďalšími vymoženosťami pripomína skôr luxusný hotel než „obyčajnú“ chatu, na ktoré sme bežne zvyknutí. Miesto v nej si musíte „booknuť“ s dostatočným predstihom ako dve letenky do Paríža na svätého Valentína.
Polpenzia bola zážitok
A odporúčame aj polpenziu, vďaka ktorej si ani „pepíci“ nemusia nosiť v zálohe tradičné paštéty pomenovaných po tej, čo spadla z oblakov až z ďalekého Gurunu. Tatranské klasiky- cesnaková, fazuľová či kapustová s klobásou by ste v jedálničku hľadali márne.
Namiesto bravčových „šniciel“ sa tu podávajú ťelacie rezne, namiesto kuracích pŕs na kocky v nešpecifikovanej omáčke zasa hovädzie mäso s tradičnou rožkovou plnkou doplnenou o opraženú cibuľku naaranžovanú na tanieri ako v relácii o varení s Kamilou Magálovou.
Šalátový predkrm, polievka, hlavné jedlo a dezert zaplnia aj tie najnáročnejšie žalúdky. Každý deň po večeri sa tajne pozerám do kuchyne, či tam náhodou nevarí potkan Remy z francúzskej animovanej rozprávky Ratatouille.
Tamojšie kontinentálne raňajky majú zasa veľkú výhodu. Obloženú žemľu či čaj do termosky na deň v teréne si môžete pripraviť úplne legálne bez toho, aby chatár na vás gánil s pohľadom was machst du. Ako tomu býva na iných chatách.
Nikdy nezabudnem na príhodu z vysokohorskej chaty vo Švajčiarsku, keď si odo mňa chatár vypýtal za kúsok potravinárskej fólie, do ktorej som si plánoval zabaliť nezjedený chlieb z raňajok, osem frankov. Tu sa s tým nestretnete.
Panna a Mních. Dve štvortisícové dedičstvá, na ktorých sa neoplatí riskovať Čítajte Na Dresdner Hütte sa s kompletnou výbavou pohodlne vyveziete lanovkou za 7, 50 eur priamo z parkoviska, za ktoré neplatíte.
Aj napriek tomu, že lanovky sú pre skialpinistov prísnym tabu, tu predsa len majú jednu veľkú výhodu. Lanovkou dokážete „preletieť“ ponad plné zjazdovky a rýchlo sa dostať do vrcholných partií. A odtiaľ môžete pokračovať ešte vyššie a do ďalších dolín, ktoré by ste inak za deň nestihli.
Výbava je potrebná
Vyraziť si do vysokohorského terénu nie je len tak. Výbava je dôležitejšia ako chlorid sodný v rozprávke Soľ nad zlato. Teleskopické paličky, mačky, cepín, prilba a snežnice pre snowbordistov, ktorí si ešte nenašetrili na splitboard. Sú tu však ešte ďalšie veci ako napríklad lopata, lavínový vyhľadávač, lavínová sonda a samozrejme, lavínový ruksak.
Hlavne posledne menovaný nie je zrovna lacnou záležitosťou. Najväčším paradoxom lavínového ruksaku je fakt, že približne 600 eur platíte za vec a dúfate, že ju nebudete musieť nikdy použiť.
Podmienky boli počas nášho pobytu skvelé, tesne pred našim príchodom poriadne nasnežilo. Čerstvý prašan doslova zalial celé okolie a pripravil ideálne podmienky pre freeride. Každý deň mal rovnaký scenár ako remake filmu o Batmanovi.
O siedmej raňajky, o pol deviatej už stepujeme pred turniketom na lanovku s jednorazovým lístkom pre skialpinistov za 14, 70 eur. Z najvyššej stanice to na hrebeň je už iba na skok. A za ním na nás čakajú nepopísané pláne ďalších ľadovcových údolí.
Mapa je základ
Nejdeme na slepo, zo Slovenska sme si priniesli freeridovú mapu, vďaka ktorej varíme „denné menu“ v teréne. Iba s informáciami z internetu si nevystačíte a riskovať sa tu neoplatí.
Aj pre malú chybu môžete skončiť až vo vrtuľníku. Každý deň jazdíme niečo iné, vždy však rovnako zaujímavé a približne rovnako náročné. Denne nachodíme a zjazdíme dokopy približne pätnásť kilometrov a prekonáme asi 1000 výškových metrov.
Múdre hodinky mi po každom dni odporúčajú 120 hodinový odpočinok. Pokiaľ nie ste skialpinista s lyžami s „tuleními“ pásmy, prešliapavať chodník bez snežníc by nezvládol ani Tom Cruise v piatom pokračovaní Mission imposible.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Späť na chatu sa vraciame vždy podvečer ako „štamgasti“ do obľúbeného podniku. Asi najviac sa tešíme sprche, ktorú nájdete v Dresdner hütte na každom poschodí. Funguje na mince a za jedno euro sa môžete sprchovať v teplej vode až dve minúty.
Unavení po celom dni hádžeme v kúpelni do automatu mince ako gembleri v nemenovanej prevádzke vedľa železničnej stanice. Po večeri neponocujeme sťa bežní lyžiari, ráno treba byť čerství ako talianska mozzarela po otvorení pracovníčkou potravinárskej inšpekcie. Sily treba šetriť hlavne na dennú prevádzku.
Jedno popoludnie sme si trúfli aj na Hinterer Daunkopf vo výške 3225 metrov nad morom, kde fotoaparátom lovíme západ slnka ako nemenovaný veľkopodnikateľ levy v Afrike v časoch svojej najväčšej slávy zverejnenej v nemenovanej relácii v 90. rokoch.
Za svitu čeloviek zostupujeme z vrcholu, nižšie naskakujeme do lyží a na snowboardy a v rámci možností, v závislosti od množstva lumenov, trielime späť na chatu. Cestu nám skríži ratrak, nie príliš nadšený vodič vystupuje z kokpitu. Nestačí však otvoriť ani ústa, keď sa s pokorou v duši ospravedlňujeme v jeho rodnom jazyku, že mu kazíme jeho „vyfešákovaný“ menčester. So slovami OK nastupuje späť a odchádza.
A odchádzame aj my. Po piatich skvelých dňoch máme niektorí po kondičnej stránke dosť, s ťažkým srdcom sa lúčime všetci. Na parkovisku nás namiesto auta čaká biela kopa snehu, ktorá sa nápadne podobá na zasypané kombi s tulerom. Po vyhrabaní a nalodení mierime spokojní a psychicky zrelaxovaní domov, s nohami tvrdými ako kameň mudrcov z Harryho Pottera. Na freeride do Rakúska sa jednoznačne oplatí.
