TRNAVA. Na zaistenú cestu vedúcu na rakúsky Dachstein (2995 metrov nad morom) sme sa chystali dlhšie. Minulý rok naše plány zhatilo počasie, tento rok sme si preto dali viacero termínov.
Od začiatku júla sme sledovali počasie častejšie ako Jozef Iľko na meteorologickej mape v nemenovanej televízii, niekedy aj na troch weboch súčasne. V sobotu (20. júl) sa na nich konečne objavilo povestné „azuro“. Vidina dobrého počasia“ nás nenechala chladnými, piatok popoludní vyrážame.
Do navigácie naťukáme Ramsau am Dachstein, z Trnavy je to vyše štyristo kilometrov, ktoré viete za ideálnych podmienok stihnúť za necelých päť hodín. Pokiaľ nenarazíte na nejakú búračku. Tá vie čas „príletu“ poriadne skomplikovať.
Článok pokračuje pod video reklamou
Niekoľko dní dopredu sme si zaistili päť postelí v Südwandhütte (1871 nad morom), ktorá je asi najlepším východiskovým bodom na super ferratu. Stačilo zavolať, za rezerváciu neplatíte nič. Ale po anglicky sa nedohovoríte, musíte oprášiť nemčinu zo strednej školy.
Auto pohodlne zaparkujete pod spodnou stanicou lanovky Südwandbahn. Hore na parkovisko sa dostanete cez rampu, kde zaplatíte 14 eur. Z parkoviska to je na chatu približne pol hodinu.
Nečakajte gastronomické zázraky
Prichádzame pred ôsmou. Na večeru z polpenzie v tomto čase môžete zvyčajne zabudnúť, ale my sme to mali telefonicky vybavené cez chatárovho kamaráta. Ušli sa nám štyri porcie hovädzej polievky a jedna bravčového pečeného so zemiakmi. Najväčší „hladoš“ berie prasa. Večera nič- moc, predsa len sme zvyknutí na iný štandard polpenzií z iných chát v Rakúsku.
Súvisiaci článok Drsná ferrata môže viesť aj na nižšie kopce. Potvrdené Čítajte Ešte väčší gastronomický „anšlus“ prichádza nasledujúci deň v podobe raňajok. Dva krajce chleba položené na šálke s horúcou vodou, vedľa sáčik čaju, švédske stoly pozostávali z masla, taveného syru, vločiek a mlieka. Tým, čo si extra privstali, sa ušla aj šunka a syr. Inštinktívne hľadáme ďalšiu miestnosť s jedlom, žiaľ, to čo sme videli, bolo všetko. Nešlo o vysokohorskú chatu, ale "hutte" kúsok od parkoviska, určite sme očakávali viac.
O pol siedmej raňajkujeme, o siedmej sme pripravení vyraziť. Zaistenú cestu na Dachstein tvoria tri ferraty, medzi ktorými sa premiestňujete bez istenia. Na prvú z nich, Annu, to z chaty zvládnete do pol hodiny, celá vám zaberie vyše hodinu. Ale šťavnatú hodinu. Je to krásny a náročný úvod.
Väčšina pasáží je v stupnici náročnosti zaradená do kategórie C (náročná), čo v preklade znamená, že musíte rátať so strmým až veľmi strmým skalným terénom a exponovanými pasážami. Na Anne narazíte aj na poriadne D- éčka (veľmi náročné), kde ide väčšinou o zvislý terén. Výživný úvod nás nakopol.
Snehové pole je klzké a veľmi nebezpečné. Mačky sú základ. (zdroj: PB)K ďalšej ferrate Johann prechádzame po snehovom poli. Aj napriek tomu, že v ruksaku je dôležitý každý ušetrený gram, nad tým, že mačky oželiete, ani nerozmýšľajte. Strmý klzký terén vie prekvapiť aj najskúsenejších borcov. Mačky sú skrátka istota, ktorej na horách nikdy nie je dosť.
Ešte pred vysneženým úsekom sme stretli dve Češky, ktoré to neváhali bez „stoupacích želez“ otočiť späť na chatu. Nechceli vraj zbytočne riskovať, za čo si od nás vyslúžili veľkú pochvalu. A údiv.
Predsa len sme naučení, že napríklad v Tatrách sa Česi nezvyknú otáčať: Když už jsme tady... (to je iba subjektívne konštatovanie, nie objektívna informácia).
Kolmica až hore
Ferrata Johann, to je už iná káva. Už samotný úvod s náročnosťou E (extrémne náročná) preverí všetkých lezcov. Nasledujúce hodiny môžete rátať s kolmými až prevísajúcimi úsekmi. To najťažšie si „zlíznete“ v prvej polovici, kde nenájdete ani kúsoček miesta na odpočinok. Jediná cesta vedia nahor po oceľovom lane na kolmej stene.Veľký pozor treba dávať na padajúce kamene, ktoré zhodia lezci nad vami. V takom prípade sa treba pritisnúť ku skale a kričať "achtung stein"(pozor kameň).
Stále kolmo nahor. (zdroj: PB)Oba úseky sú právom považované za najťažšie zaistené cesty v celej Európe. Nehovoriac o exponovanosti, na niektorých miestach máte pod sebou dvesto až tristo metrové kolmé zrázy. Človek spozornie, keď stojí na kúsku železného roxoru v stene, na ktorý sa zmestí iba jedna noha.
A pod vami je iba prázdnota, neskutočná prázdnota. Má to svoje výhody. Keď nevládzete, stačí sa pozrieť dole a môžete si byť istí, že adrenalín vás nakopne ako defibrilátor na urgentnom príjme v Trnave.
Love story s dcérou poštára
O názvoch týchto ferrát, Anna a Johann, som sa v miestnych turistických brožúrach dočítal, že nejde o náhodne vymyslené mená. Ide vraj o memento milostného vzťahu medzi niekdajším štajerským princom a veľkovojvodom Johannom a krásnou dcérou poštára z Aussee, Annou Plochlovou.
Súvisiaci článok Ferrata ponad najvyšší vodopád Tirolska. Krátka, ale o to zaujímavejšia + foto Čítajte Tí sa aj napriek tomu, že pochádzali z rozdielnych sociálnych vrstiev, mohli po rokoch spolu zobrať, čo im musel odobriť samotný cisár.
Do sedla južnej steny Dachsteinu nám to zabralo plných šesť hodín. Samotný vrcholový kríž máme už na dohľad, ale stále dosť ďaleko. Dotknúť sa ho nám zaberie ďalšiu hodinu po podstatne ľahšej zaistenej ceste ako doteraz. Vrcholové výhľady stoja za to, všetci mlčky otáčajú hlavy ako radary americkej lietadlovej lode pri prelete iránskeho dronu v jej blízkosti.
Cesta z vrcholu na pevnú zem je rovnaká ako hore, po ferrate. Zvyšok až k hornej stanici lanovky po zvyškoch ľadovca, ktorý tu je na naše veľké počudovanie súvislý, bez trhlín. Naviazať sa na lano nie je treba. Zrejme už o pár rokov zmizne nadobro.
Cesta dole lanovkou vás vyjde na 25 eur. Nohy nešetríme, dole ideme po svojich. Najskôr po ferrate, neskôr po snehovom poli, aby sme to nakoniec dali kolmicou dole po tradičnej rakúskej vápencovej suti. Chodník v hornej časti nehľadajte, idete, kade sa dá. Po náročných 11 hodinách sme späť na chate. Víťazného tľapnutia členov vrcholového tímu sa aj kravy zľakli, pasie sa ich v okolí viac ako dosť.
Opäť tá strava
Veľké sklamanie zažívame na večeri, michelinovské hviezdičky na tanieri by ste tu márne hľadali. Číra bledohnedá osolená voda s plávajúcimi krutónmi. Nikto z nás nevedel prísť na to, o akú polievku presne ide. Hlavné jedlo v podobe boloňských špagiet síce kreatívne posypali rukolou, ale nemusíte byť ani gurmánom, aby ste zistili, že hlavný šéfkuchár by si mal zrejme oprášiť kurzy varenia. Alebo skúsiť niečo iné.
Večeru pod psa úplne „zabil“ dezert v podobe kopčeka zmrzliny utopenej v kompóte. Zapichnutá sladká trubička už nedokázala zachrániť výsledný efekt ani vizuálne. Vzhľadom na tieto skutočnosti sme vymysleli pre tento gastronomický zážitok slogan- Südwandhütte, keine Küche gute.
Raňajky pri odchode nás už v ničom neprekvapili, boli na vlas rovnaké ako predchádzajúci deň. Prekvapila nás skôr cena, za dve noci s polpenziou platíme každý po sto eur.
Sadáme do auta a premiestňujeme sa o niekoľko kilometrov ďalej, kde po náročnej sobote lezieme podstatne kratšiu vzdušnú ferratu "Hias" na záver. Samotné lezenie nám zabralo hodinu, z parkoviska po nástup ďalšiu hodinu. Krásnu direttissimu umocňoval dážď, ktorý komplikoval výstup, nohy sa na železných stupoch šmýkali ako prváci na školskej chodbe, krátko po tom, čo ju upratovačka zotrela handrou.
Zabrať dostala hlavne horná polovica tela. Po dvanástej vyrážame z parkoviska plní dojmov späť do reality s ďalšími plánmi na návrat. Ciest je tu viac než dosť, len ten „schnitzel“ si radšej pripravte doma.
