TRNAVA. Martina Sojková ešte pred rokom pôsobila v klube v Ivanke pri Dunaji, kde však ako sama priznala, bola jedinou členkou, a tak bolo ťažké nielen trénovať, ale aj súťažiť a vôbec sa motivovať. Momentálne je členkou ŠKPR Trnava a tento prestup považuje za vydarenú a správnu voľbu. Mladú, čoskoro dvadsaťročnú majsterku Európy sme pristihli počas tréningu klubu v Siladiciach, kde sme sa jej spýtali ni len na zisk titulu, ale aj na ďalšie ciele, či na to, čo ju priviedlo k takémuto športu.
(zdroj: FACEBOOK/ARCHÍV MS)Ako ste sa dostali k takému to druhu športu, ako je pretláčanie rukou?
– Podarilo sa mi to vďaka strednej škole, kde sa organizujú stredoškolské súťaže. Najskôr som nechcela ísť, nakoniec ma predseda klubu, povedzme že donútil a začalo ma to baviť. Pretláčaniu sa profesionálnejšie venujem zhruba tri roky.
Ako vníma okolie fakt, že sa mladé dievča dalo na takýto šport?
– Priateľ to berie v pohode, pretože on tento šport robí už zhruba desať rokov. Napokon, na súťaži sme sa aj spoznali. Rodičia ma podporujú, aj finančne. Tešia sa z mojich výsledkov a z dosiahnutých úspechov. Priateľ so mnou absolvuje všetky šampionáty a nechýbal ani na majstrovstvách Európy.
Spartak v Európskej lige opäť pocestuje na Balkán Čítajte Je ťažké zladiť čas nie len na tréningy a súťaže, ale aj na školu a, samozrejme, nejakú zábavu?
– Chodím na vysokú školu. Navštevujem FTVŠ v Bratislave, kde mám denné štúdium, a teda je veľmi ťažké vždy všetko zvládať. Viackrát prídem zo školy vyčerpaná a ešte ma čaká aj môj tréning, učenie.
Je to naozaj namáhavé. Niekedy športujem dokopy aj päť-šesť hodín denne. Ide o športovú školu, takže sa športu nevyhnem ani počas vyučovania.
Keďže držíte v ruke medailu z majstrovstiev Európy, tak to zatiaľ zvládate...
– (smiech) Celkovo je to aj o šťastí. Musí to človeka baviť a treba sa tomu naozaj tvrdo venovať.
Kde, respektíve kedy prišiel ten zlom, keď si vás vyhliadli do reprezentácie?
– Myslím, že to bolo na nejakom ligovom kole. Zrejme na Orave alebo kde.
Vyhrala som vtedy tuším dve kategórie a dostala som pozvánku, s tým, že mám prísť na majstrovstvá Slovenska a ak sa potvrdí forma, tak ma budú môcť nominovať.
(zdroj: STC)Aj toto teda vyšlo. Ako to beriete, bojovať so slovenským znakom na hrudi?
– Je to super. Sme dobrý kolektív, spoznávam nových ľudí z rôznych krajín. Nosím si veľa zážitkov.
Takže vám nie sú vzdialené ani cudzie jazyky?
– Ako kedy (smiech).
Členkou trnavského klubu ste dva mesiace. Ako ste sa dostali do ŠKPR Trnava?
– Najskôr som súťažila v klube Ivanka pri Dunaji. Keďže som bola jediná členka, klub sa zrušil a ja som chcela niekde pokračovať. Trnava mi prišla ako najlepšia voľba, so všetkými si tu rozumiem.
Saganovci pozývajú fanúšikov do Trnavy. Prídite nás povzbudiť, vraví Peter Čítajte Zisk titulu majsterky Európy je veľká vec, nech to je v akomkoľvek športe. Skúste sa za obdobím na šampionáte obzrieť...
– Na šampionáte som ešte musela chudnúť do svojej kategórie – do 55 kilogramov. Deň pred začiatkom mi chýbalo ešte zhruba jeden a pol kila, takže dva dni som dokopy nič nejedla ani nepila.
Znášala som to zle, ale nakoniec sa to podarilo. Snažila som sa hlavne dobre psychicky naladiť, pretože zvyknem stresovať.
Uvediem prípad z minulého šampionátu, kde som mala ísť na zápas a predtým som sa rozplakala (smiech).
Teraz som bola úplne inak nadstavená a aj všetko inak vyzeralo. Veľa vecí som zmenila, odsledovala som si, čo mi robí dobre a čo nie. Bola som pokojná a to bolo dôležité.
Ako šampionát prebiehal? Išli ste suverénne za titulom, alebo niekde zohralo rolu aj šťastie?
– Ľavú ruku mám lepšiu, takže iné ako medailu som si ani nepripúšťala. Na to som bola sústredená. Samozrejme, každý chce získať zlato. Nejaké zápasy som mala za sebou a čakal ma duel s ruskou reprezentantkou. Išlo o taký duel, že kto v ňom zvíťazí, ide do finále bez prehry. Lenže rozhodcovia mi dali fauly. Podala som protest, ktorý mi uznali, tak zápas začínal odznova, no znova mi dali fauly. Takže v kvalifikácii som prehrala na fauly a ešte ma čakal semifinálový zápas. Ten som zvládla, a tak som vedela, že keď mám jednu prehru a moja súperka vo finále nemá žiadnu, že musím duel otočiť. Dvakrát som ju musela vo finále poraziť, čo sa mi nakoniec podarilo.
(zdroj: (STC))Pekná zápletka teda. Zrejme bolo finále poriadne napínavé...
– Bol to naozaj pekný zápas z oboch strán, technický. Bolo v ňom vidno, že mám navrch, len predtým som s ňou prehrala na fauly.
Dubovany baráž s Bučanmi nedohrali. Predchádzala tomu poriadna šarvátka Čítajte Spomeniete si na to, čo vám prebiehalo v hlave, keď sa blížilo veľké finále?
– Keď som čakala pred výstupom na pódium, opäť na mňa doľahol stres, ale snažila som sa upokojiť. Išla som s tým, že si pôjdem to svoje, čo mám natrénované. Iba to svoje, svoju techniku a žiadne vymýšľanie. Bez pásky sme boli vyrovnané, len sa nám šmykli ruky. S páskou okolo rúk už viac rozhodovala sila a vyhrala som.
Aké máte ďalšie ciele, plány?
– Chcem si dať trochu od pretláčania pauzu, aby ruky trochu zregenerovali. Cvičiť budem stále, samozrejme, len sa viac zameriam na celé telo, aby išla hore sila. Chcela by som aj trochu pribrať, čo sa mi už dlho nedarí. Cez leto je na programe pár súťaží, tak uvidím, kde pôjdem a kde nie. V októbri sú však majstrovstvá sveta, čo je najdôležitejšia súťaž, na ktorú sa musím zamerať.
Aký je nový tréner Samuel Hlubík?
– Výborný! Naozaj! Poradí, zaujíma sa, napíše, informuje.... Nedá sa to ani porovnať s tým, čo bolo. Vtedy sa o mňa nikto nezaujímal. Je to diametrálne odlišné a mňa to teší. Je správny tréner.
