Richard Müller je jeden z mála slovenských muzikantov, ktorý dokážu osloviť mladšie aj skúsenejšie publikum. Okrem talentu má totiž výnimočnú osobnosť. A aj vďaka jeho úprimnosti k fanúšikom ponúka nezabudnuteľné koncertné zážitky.
Tešíme sa, že táto hudobná legenda prijala pozvanie vystúpiť v rámci festivalu Smolenické leto . Čarovné prostredie zámockého parku rozozvučí svojim hlasom už onedlho, 9. júna 2019. Ešte pred koncertom sme ho vyspovedali, či sa do Smoleníc teší a či mu muzika aj po rokoch dokáže prinášať radosť. Vstupenky na podujatie sú dostupné na Predpredaj.sk .
Na vrchole našej hudobnej scény sa držíte dlhé roky. Vnímate, že sa zmenilo publikum, pred ktorým ste hrávali kedysi a dnes?
Nepovedal by som. Myslím, že ľudia sú viacmenej rovnakí. A mám šťastie na naozaj vnímavé publikum. Myslím, že na mňa nechodia ľudia náhodou. Vedia, čo môžu odo mňa čakať a tí, ktorým sa to páči, prídu.
Pred pár dekádami sa hudba tvorila častejšie pre radosť ako pre peniaze. Ako vnímate tento prerod na Slovensku? Myslíte si, že komercia našej hudobnej scéne škodí?
Ak niekto tvorí hudbu pre peniaze, nemôže to trvať dlho. To skrátka nefunguje. Hudba je umenie a radosť. Nie biznis. Áno, keď za to prídu nejaké peniaze, zaplať Pánboh. Ale principiálne to nie je biznis.
O svojej bývalej závislosti hovoríte otvorene. Tvorba mnohých umelcov sa počas tohto obdobia výrazne líši. Hudobníci majú problém s inšpiráciou, samotnou tvorbou. Ako to bolo u Vás?
Rád by som zadefinoval slovo závislosť. Ak sa na marihuane dá byť závislý, tak som závislý bol. Ale ja som nešiel v tvrdých drogách. No v každom prípade je to zmluva s diablom. Najprv prichádzajú nápady, radosť. No potom to postupne odznieva a začínajú depresie. A nie je to nič príjemné. Momentálne sa cítim tak vyprahlo, ale stále verím, že moja studnica nápadov ešte stále skrýva nejakú vodu. Preto som sa obklopil autorským tímom, ktorý mi vyhovuje. A to je textár Peter Uličný a skladateľ Ondrej Brzobohatý. A tvoríme podľa mňa krásne pesničky.
Okrem hudby sa venujete aj fotografovaniu. Našli ste v ňom niečo, čo vám hudba nedávala, alebo je to len koníček, ktorý sa stal vášňou?
Keď som odovzdal do tlače moju knihu Enter, už som neodfotil nič. Proste som naplnil svoju túžbu fotiť a je to. Ak ma náhodou chytí, budem sa tomu venovať znovu. Momentálne to tak ale nie je.
Robí vám muzika a tvorba stále rovnakú radosť, ako kedysi?
Možno ešte väčšiu. A nielen moja, ale celkovo. Kupujem si obrovské množstvo cédečiek a počúvam ich neustále. To je naozaj môj život. A čo sa týka žánrov, nič mi nie je cudzie.
Aké máte hudobné a súkromné plány, keď vám skončí turné? Plánujete oddych?
Asi ako každý normálny človek. Trochu si oddýchnuť, a potom sa začať rozhliadať, čo nové by sme mohli urobiť.
Ako si vlastne dobíjate baterky?
Spím. Najlepšie sa mi dobijú baterky spánkom.
Tešíte sa do Smoleníc? Máte na ne nejaké špeciálne spomienky?
Žiaľ nemám. Ale, samozrejme, že sa teším. teším sa na každý jeden koncert.
Môžu sa fanúšikovia tešiť aj na staré piesne, ako napríklad Cigaretka na dva ťahy?
Samozrejme. Náš playlist je skvelý, si myslím. Ľudia sa majú naozaj na čo tešiť.
Autor: tím festivalu Smolenické leto
