TRNAVA. Ateliér je na prvom poschodí Nádvoria. Už cez okno vidno ilustrácie čiernobielych postavičiek pripnutých na maliarskych stojanoch a hlúčik ľudí, čo sedí za stolom. Všetko sú to dospelí účastníci kurzu, ktorí si mysleli, že kresliť jednoducho nevedia, ale chcú to skúsiť.
Chtelnicu, Dolnú Krupú, Hlohovec, Sereď, Trnavu i Piešťany navštívia stovky návštevníkov Čítajte „Je to jednoduché. Komixového hrdinu môžete spraviť z každého tvaru. Z taniera, trojuholníka, lopty, hrušky či dážďovky. Stačí len správne pochopiť objem predmetu, a potom už ľahko nasadíte oči, ústa, nos, uši a obočie“, vysvetľuje nám lektor Ján Baláž základný postup pri kreslení charakteru. Popritom ukazuje, ako zakresliť na hlave pomocné čiary. Za tridsať sekúnd má hotovú postavičku bacuľatého hrdinu v baseballovej čapici. Pomyslím si, že toto dokážem možno na dôchodku, ale Ján vysvetľuje, že nemôžme od seba hneď čakať zázraky, ale že je to remeslo ako každé iné a všetko sa časom zautomatizuje. Odporúča založiť si doma notes a kresliť si 15 minút denne.
„Dôležité je, aby ste nemali ruku opretú o podložku a nebáli sa trochu experimentovať. Ak sa vám podaria veľké uši, skvelé, pri komixových postavičkách môžete kresliť disproporčne. Hlavne si to užite.“
Začíname jednoduchými elipsami. „Prilepte si na stojan papier a len ťahajte elipsy v rôznych smeroch, nič zložité. Skúste netlačiť, ceruzkou akoby len hladkať plochu papiera ,“ naviguje nás pri prvých pokusoch.
Z večera do rána
Vyzerá to nádejne. Kým my poctivo krúžime po bielej ploche a zahrievame drevenú ruku, Ján Baláž hovorí v skratke príbeh Makuki. Znie tak japonsky, čakáme nejakú dobrodružnú historku, ale vyvedie nás z omylu. Pôvod slova je úplne lokálny - z Pastuchova – presnejšie z detskej izby jeho najmenšieho syna. „Makuki sú vlastne gumáky. Tak ich volal náš najmladší, kým nevedel dobre rozprávať a to slovo sa mi pre ateliér veľmi zapáčilo. Ja som vždy tvrdil, že deti sú najlepší copywriteri“, usmieva sa Ján, ktorý už niekoľko rokov pôsobí ako creative director v oblasti reklamy.
Studený máj, na Zbojníckej raj. V Tatrách je stále veľa snehu Čítajte Dozvedáme sa tiež, ako spontánne vznikla myšlienka otvoriť v Trnave kurzy kreslenia pre dospelých. „Doslova z večera do rána. Robil som na jar ilustráciu pre jednu pani, ktorá ju darovala ako prekvapenie manželovi k narodeninám, a keď mi po oslave napísala, že manželovi sa pri obraze premietlo celé detstvo a hodinu vkuse plakal, potvrdilo sa mi, že umenie je emócia, ktorá sa nedá oklamať. Namotivovalo ma posunúť tento pocit z kresby ďalej.
Tak som hneď obsadil tento krásny priestor na Nádvorí a verím, že sa mi tu podarí vrátiť Trnavčanom ceruzku do ruky“, vykladá a ponúka nás osviežiť sa vodou. Medzitým spraví koliesko po ateliéri a chváli naše elipsy. Zákulisná informácia. Pani, o ktorej hovoril, je tiež účastníčkou kurzu. Kruh – elipsa sa tak pekne uzatvára.
Na každom vidí potenciál
Prvý pokreslený papier za nami. Začíname s tvárou. Ján chodí od jedného ku druhému, ukazuje, vysvetľuje, ako možno pracovať s pohľadmi, kde umiestniť uši, keď sa postavička pozerá hore a čo je skvelé, na každom charaktere vidí potenciál pre Walta Disneyho. Stačí ich vraj len „trochu“ doladiť. Je to motivujúce.
V Trnave sa konal zraz amerických vozidiel, pozrite si fotogalériu Čítajte Neviem, prečo si v tejto chvíli spomeniem na manželovho spolužiaka, ktorý celú základnú školu kreslil kamión. Dokázal ho zakomponovať do každej témy, čo jeho učiteľku veľmi rozčuľovalo. Proti kamiónu nemala šancu.
Zatiaľ čo všetci na Veľkú noc stereotypne maľovali prútiky, košíky, manželov spolužiak naskicoval veľkú kraslicu, ktorú viezol v prívese kamión. No nie je to skvelé? Popritom skúšam mojej postavičke načrtnúť prekvapený výraz. Napodiv sa darí, stačilo jej len zdvihnúť obočie.
Svoj fantazijný svet
A tak si stojím na kurze kreslenia, hľadám linky a hovorím si, čo je vlastne na tom zlé, keď niekto rád kreslí kamióny. Veď akoby sa taká veľká kraslica mohla prepraviť k šibačom bez poriadneho auta. Kto by ju niesol v rukách? Veď ten chlapec to vymyslel perfektne.
Okresný úrad zrušil rozhodnutie o ďalšej výstavbe v komplexe Miko Čítajte A toto je to, čo niekedy robíme my dospelí. Štelujeme deti do našej optiky, čím ich oberáme o možnosť nastavenia si svojho fantazijného sveta. A toto presne sa Ján Baláž snaží nerobiť. Jeho cieľom je, aby šla do kresby, a teda aj z kresby maximálna radosť – emócia, živelnosť. Nechce, aby bola tvorba v Makuki zaťažená akademizmom, elitárstvom a „ protikamiónizmom“.
Je dosť pravdepodobné, že tomto ateliéri sa nebudú nikdy kresliť nudné zátišia s ovocnou misou, naskladanou tapisériou a krčahom. Ale napríklad, naučíte sa, ako vytvoriť cartoon postavičku, ktorá vyzerá ako živá.
Mesto zlepší podmienky pre cyklistov, peniaze získalo z eurofondov Čítajte Vedľa mňa si „spolužiak“ odchlipne pri kreslení z bieleho vína, ktoré patrí k bežnému občerstveniu kurzov pre dospelých a spoza chrbta počujem chrúmanie sušienok. Neskutočná pohoda. Za oknom je výhľad na platany, ale nemáte čas ich pozorovať, lebo tie dve hodiny s ceruzkou v ruke preletia neskutočne rýchlo.
A viete, čo je čarovné? Kým ateliér v noci spí, Ján so ženou doma vymýšľa, čo mimoriadne by ešte „ v gumákoch“ do Trnavy priniesol.
Pohoda pre celé rodiny
Chystajú sa tu nevšedné workshopy od produktového a transport dizajnu, kurz automatickej kresby pre páry a v pláne je aj kurz water color techniky či aktu.
Ja sa už osobne teším, ako budeme na ďalšej hodine kresliť končatiny, aby som mojich hrdinov mohla dokončiť. A neviem sa dočkať, ako cez leto do ateliéru nalákam svoje deti.
Ján Baláž totiž so ženou Petronelou vymysleli spoločné kreslenie pre celú rodinu. Vraj je to zážitok vidieť, ako sa deti s úprimnosťou vrhnú na čistý papier. Táto energia často povzbudí aj ich rodičov, ktorí prídu s obavami. Musí to byť skvelý rodinný teambuilding.
Je jasné, že Makuki sú sympatický rodinný projekt, ktorý sa začal gumákmi, a dnes má obrovský potenciál rozkresliť Trnavu. Lebo ako Ján Baláž hovorí: „Náš rukopis, to sme my. Naša gestikulácia, to sme my. Naša kresba, je zas len o nás.“
A ja dodávam. Príďte to zažiť, hoci viete kresliť len kamión.
Autor: Jana Pekárková
