TRNAVA. Tvorivé dielne, divadelný ples, koncerty, Deň otvorených dverí, Noc divadiel, divadelný magazín či pripravované detské letné tábory.
To je len malá časť projektov, ktoré do Divadla Jána Palárika v Trnave prišli spolu s novou riaditeľkou Zuzanou Šajgalíkovou.
Jej osobnosť je vzácnym spojením analytického myslenia s tvorivým potenciálom, čo, ako sama hovorí, má zrejme korene v rodinnom zázemí. V rozhovore poodhalila nielen svoje plány s trnavským divadlom, ale ponúkla tiež nové pohľady na kultúru, úradníkov a význam umenia v živote mladého človeka.
Ako sa vám zatiaľ páči byť riaditeľkou divadla?
– Život sa mi zmenil takpovediac od základov. Som Bratislavčanka, ktorá momentálne trávi svoje dni v Trnave. Objavila som tu veľmi živú energiu, ktorá sa prejavuje či už vo verejnom priestore, ale aj v ponuke kultúrnych aktivít alebo služieb.
Trnava je mesto, ktoré sa dynamicky rozvíja a my by sme chceli, aby divadlo za týmto vývojom nezaostalo a aby bolo jeho súčasťou. Aby obyvatelia mesta i celého kraja mali pocit, že keď prídu do Divadla Jána Palárika, uvidia divadelné umenie na vysokej úrovni, budú mať pocit, že to divadlo je aj ich divadlom a budú sa sem radi vracať nielen na hlavný večerný program, ale aj na sprievodné podujatia, ktorých portfólio neustále rozširujeme.
Virtuálny cintorín? V Trnave funguje už niekoľko rokov Čítajte V akom stave ste divadlo prevzali? Bolo niečo inak, ako ste očakávali?
– Divadlo sídli v objekte, ktorý patrí medzi najstaršie divadelné budovy na Slovensku a má za sebou niekoľko významných ér. Napríklad éru Divadla pre deti a mládež, kedy sa divadlo v Trnave ako jediné systematicky venovalo práci s mladými ľuďmi.
Toto divadlo bolo domovom mnohých hereckých osobností a vychovalo niekoľko generácií divadelníkov. Jeho tradíciu si hlboko vážim a myslím, že je potrebné na ňu nadviazať očami a princípmi súčasného človeka. Našla som tu veľmi motivovaný herecký súbor, ktorého jadro tvoria mladí ľudia, ktorí sú mi generačne spriaznení a vďaka podpore ktorých som sa odhodlala do konkurzu aj prihlásiť.
Je tu veľmi dobrá, priaznivá a pozitívna nálada, čo je pre akúkoľvek prácu veľmi dôležité. Moje vízie, ktoré som ponúkla v konkurze, môžu byť z môjho pohľadu vykonateľné a reálne, lebo sú tu umelci, ktorí majú chuť sa na nich podieľať.
Akým výzvam čelíte?
– Jedna z najväčších výziev je vrátiť sa, ale súčasným jazykom, do polohy profesionálneho divadla, ktoré sa systematicky zameriava na prácu s mladým divákom.
Ak, obzvlášť v dnešnej dobe, nepodchytíme túto najcitlivejšiu cieľovú skupinu a neukážeme im divadlo ako miesto, ktoré je „cool“, ale ktoré je zároveň liahňou myšlienok a uvažovania o svete, tak nielen podceníme proces kultivácie spoločnosti, ktorého musíme byť súčasťou, ale ľudia nám postupne prestanú chodiť do divadla.
Myslím, že toto je dokonca našou povinnosťou. Zároveň by sme náš večerný repertoár chceli postupne robiť zaujímavejším, najmä prizývaním nových spolupracovníkov, predovšetkým režisérov, dramaturgov a výtvarníkov, ktorí by mali aj pre náš umelecký súbor byť novou inšpiráciou.
Boli by sme radi, aby sa DJP do piatich rokov stalo opäť silnou značkou a aby každý vedel, že ide o erbové župné divadlo s produkciou vysokej kvality a s veľmi modernou identitou.
Do akej miery vás ovplyvnilo vaše pôsobenie v divadle Aréna? Toto divadlo je práve orientované na súčasné dianie, fungujú tam veci, ktoré aj vy prinášate do trnavského divadla. Napríklad koncerty a rôzne ďalšie happeningy. Do akej miery by sa trnavské divadlo chcelo a malo podobať práve divadlu Aréna?
– Étos, ktorý sa v Aréne uplatňuje, a ja sa budem snažiť, aby sa uplatňoval aj u nás (a platí to z môjho pohľadu pri vedení každej kultúrnej inštitúcie v 21. storočí), je zreteľ na reflexiu súčasnosti.
Súčasnému človeku by sme radi dali pocit, že práve divadlo mu môže otvoriť nové obzory vnímania sveta okolo nás. Divadlo je z môjho pohľadu inštitúcia myšlienky (a imaginácie) a malo by byť miestom, odkiaľ odchádza človek s podnetmi, ktoré mu ešte chvíľu rezonujú v hlave.
Toto sa v Aréne prejavovalo progresívnou dramaturgiou orientovanou na kľúčové témy, čo si veľmi vážim a je to neoddeliteľne spojené s osobnosťou Juraja Kukuru.
V našom divadle sa usilujeme vychádzať z týchto premís a budeme ich adaptovať a realizovať v okolnostiach, podmienkach a kontextoch, ktoré sú vlastné tomuto regiónu a tejto inštitúcii.
V čom sú, naopak, odlišnosti?
– Zásadný rozdiel medzi Arénou a DJP je napríklad v tom, že Aréna nemá vlastný herecký súbor a pracuje na projektovej báze. DJP je tradičné kamenné divadlo súborového typu.
Život týchto dvoch organizmov je diametrálne odlišný. V Trnave máme kolektív umelcov, na ktorých rozvoji by sme mali systematicky pracovať. Nemôžeme preto uvažovať len na úrovni jednej inscenácie, ale na úrovni dlhodobej práce s naším súborom. Malo by sa to prejaviť sekundárne aj na dlhodobej práci s divákom.
Má 64 a chytá v najvyššej súťaži. Piešťanec je svetový unikát Čítajte Znamená to teda, že celá divadelná sezóna musí v kamennom divadle do seba zapadať? Musí to dávať zmysel ako celok?
– Ako celok to musí dávať zmysel v akomkoľvek type divadla. Skôr musíte mať na zreteli, že ako po sebe nasadzujete jednotlivé tituly, tak od titulu k titulu by mal váš herecký súbor rásť.
Samozrejme, nie každý titul vyťaží celý herecký súbor, ale treba myslieť na to, aby všetci herci dostávali v pravidelných intervaloch herecké výzvy, ktoré si zaslúžia.
Teda aby nikto nesedel dlhodobo na striedačke...
– Áno. Ak sa ukáže, že nejaká časť kolektívu je dlhší čas na striedačke, tak niekde máte problém, ktorý by ste mali vedieť identifikovať a pružne naň zareagovať. Plus, so súborovým divadlom máte oveľa väčší priestor na mimodivadelné aktivity.
Aké napríklad?
– Napríklad môžete uvažovať o systematických aktivitách pre mladých ľudí. Máme ponuku niekoľkých predstavení s občianskymi témami (budeme ju rozširovať) a už teraz ich uvádzame s diskusiami pre stredoškolákov, ktoré vedú odborníci napríklad z oblasti histórie či psychológie.
Pripravujeme špeciálne predstavenie šité priamo do priestorov stredoškolských tried. Premýšľame o vytvorení divadelného klubu mladých, kde by sme sa mohli o divadle spoločne rozprávať. Snažíme sa ľudí vodiť do zákulisia divadla, v lete budeme robiť divadelný tábor, v jeseni chceme mladým umožniť byť súčasťou inscenačného procesu pri jednom špeciálnom projekte, chceme im vytvoriť priestor aj v našom časopise.
Ak máte súbor a umeleckých zamestnancov, akcie, ako napríklad Noc divadiel, môžete postaviť na zručnostiach, talentoch a výnimočných schopnostiach vášho umeleckého kolektívu, ktoré sú aj nad rámec bežnej práce. Robíme tvorivé dielne v maliarskom ateliéri divadla, plánujeme workshopy pre amatérskych divadelníkov, vyskúšali sme si aj živú nahrávku rozhlasovej hry so živou hudbou a prenášali ju do Trnavského rádia, pripravili sme úplne nový divadelný magazín, na ktorom pracoval celý náš umelecký a tvorivý tím.
Už váš projekt, s ktorým ste uspeli v konkurze na riaditeľku, obsahoval veľké množstvo mimodivadelných aktivít. Čo všetko ešte máte v pláne?
