TRNAVA. Jedna z najúspešnejších slovenských divadelných hier Na koho to slovo padne, postavená na pätici oduševnených výkonov, mieri na pódium trnavského Domu kultúry.
Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marián Miezga, Róbert Jakab a Vladimír Kobielsky sa v pondelok 29. apríla predstavia v grotesknom príbehu piatich indivíduí uzavretých v jednej miestnosti, v spoločnosti jedného revolvera.
Kto ho má, ten má moc, ale každý má o nej svoju vlastnú predstavu.
Predstavenie, ktoré sa môže pýšiť cenou DOSKY ako Objav sezóny, vypáli jeden gag za druhým. Hovorili sme o ňom s Róbertom Jakabom.
Hru Na koho to slovo padne hrávate roky a patrí k naj-obľúbenejším. V čom je čaro tejto hry, že jej Slováci ostali verní aj po rokoch?
– To by bola skôr otázka na našich divákov. V januári to bolo dvadsať rokov, čo hráme túto hru. Začiatok siaha do nášho štúdia na Vysokej škole múzických umení, kde sme túto hru naskúšali s režisérom Petrom Mankoveckým. Sprevádza nás od začiatku našej profesionálnej kariéry a odvtedy nám veľmi primkla k srdcu. A je veľkým šťastím, že Vlado Čierny ju zobral do Astorky, pretože tak môže žiť ďalej. Táto hra je pre nás veľmi špecifická v tom, ako blízko k nám má. Z hľadiska témy, že v hre koluje zbraň a stále má v rukách moc nejaký iný prototyp človeka si myslím, že bude aktuálna stále. Keď bol jej maďarský autor Gábor Görgey na 200. repríze, tak nám povedal, že sa veľmi teší, že sa jeho hra prekladá do rôznych jazykov a že je o ňu záujem. Ale že je z toho zároveň aj trochu smutný, pretože jej téma je taký smiech cez slzy.
Hru ste naštudovali ešte ako študenti. Ako ste sa k nej dostali?
– K tejto hre sme sa dostali náhodou. Ďuro Kemka ešte predtým robil a hral v Martinskom divadle, kde sa hrávala hra Ide Pešek okolo. Jemu sa to veľmi páčilo, tak to doniesol Petrovi Mankoveckému, ktorý bol v tom čase doktorandom na škole. A potom to už bolo vybavené.
Keď ste s hrou začínali, Slovensko vyzeralo inak a doznievali krušné časy, parlamentné voľby v 1998 priniesli na post premiéra Mikuláša Dzurindu. Aké reakcie ste mali v začiatkoch s touto hrou? A aké ich máte dnes?
– Reakcie sú stále rovnaké, či to hráme doma, alebo vonku. Tá hra je nadčasová a myslím si, že v každej jednej dobe si nájde svojho diváka. Nie sú v nej žiadne politické narážky, preto je jedno, či to hráme teraz, v minulosti, alebo to budeme hrať o desať rokov. Tým, že je hra nadčasová, je stále aktuálna.
Aký odkaz ponúka dnes?
– Ja by som budúcim divákom, ktorí túto hru ešte nevideli, odporúčal k nej pristupovať najmä z toho hľadiska, že si v nej každý nájde prototyp toho svojho „mocipána“ zneužívajúceho moc. A myslím si, že to sa deje v každej dobe.
S inscenáciou ste sa dostali aj do zahraničia, uviedli ste ju v USA, ale aj napríklad v Maďarsku, odkiaľ pochádza jej autor. Aké ste mali odozvy za hranicami?
– V zahraničí sme mali výborné ohlasy, hrali sme ju aj v Kanade, v Austrálii či vo Francúzsku. Vonku tie odozvy boli vrelejšie, pretože sa ľudia tešili, že za nimi prišlo kvalitné a slovenské divadlo. Keď sme hrali v Maďarsku, potom vystúpil na pódiu aj autor hry. Bol to veľmi sympatický pán a pre nás to bol mrazivý zážitok, že tam bol autor hry, ktorá nás sprevádza tak dlho. Lipli sme na každom jeho slove.
Cestovanie na vystúpenia nielen za hranice, ale do rôznych miest Slovenska isto prináša aj množstvo zážitkov. Spomeniete nejaký, pri ktorom sa ešte stále rozosmejete?
– Ja som mal jeden taký špeciálny zážitok, keď sme hrali v nejakom meste. Na konci hry sa dostávam k zbrani ja a Lukáš Latinák mi ju teda predáva. Vtedy ju trochu hodil a rozbil mi tým hlavu. Hru som dohral tak, že mi po tvári stekala krv. Musel to byť veľmi dramatický zážitok pre divákov, ktorí museli premýšľať, ako to hrám a odkiaľ mi tá krv tečie. Keď som dohral, šiel som rovno k doktorovi, aby mi zašil hlavu. A aj tam to bolo výborné. Vtedy sme ešte neboli takí známi, a tak som mu vysvetľoval, že mi kolega hodil zbraň do hlavy a myslím si, že vtedy vôbec netušil, že sa rozpráva s hercom.
Autor: ts
