TRNAVA. Na "skialpový trip" do Vysokých Tatier sme vyrazili v sobotu (23. február) skoro ráno. Okolo desiatej už parkujeme na záchytnom parkovisku na Štrbskom Plese. Bolo slnečno a mrazivo, auto opúšťame pri teplote jedenásť stupňov Celzia pod nulou.
Vyššie bolo ešte mrazivejšie, našťastie, nefúkal vietor a nízka teplota bola znesiteľnejšia. Povinná výbava je samozrejmosťou. Nechýbajú snežnice, mačky, lavínový vyhľadávač a lopata. Keby niečo.

Našim cieľom sa stala Patria (2202 metrov nad morom.) Tento nenápadný kopec, ktorý sa tiahne rovnobežne so Soliskom, je medzi Mlynickou a Mengusovskou dolinou.
Ponúka nádherné výhľady nielen do dolín, ale i na široké okolie medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.

Úplné bezvetrie
Cestou hore mrazivo, slnečno, panuje úplné bezvetrie. Fúkať začalo až hore. A poriadne. Na vrchole sa preto dlho nezdržíme. Žľaby do Mlynickej či Mengusovskej doliny boli kompletne zamrznuté, ľadové platne sa blyšťali ako vyleštené sklá wellnesu na Štrbskom Plese.
Tragickú históriu má hlavne žľab smerujúci z Patrie do Mengusovskej doliny, ktorý sa nám niekoľko rokov dozadu podarilo zjazdiť. Vtedy však panovali iné podmienky.

Čo sa týka tragédie, najhoršej v dejinách Tatier, v januári 1974 sa spustila masívna lavína práve z tohto žľabu priamo do doliny, kde v tom čase boli učitelia so študentmi na lyžiarskom výcviku.

Podľa agentúry Sita, v lavínovom nánose sa vtedy ocitlo 11 študentov, ich učiteľ a jeho 13-ročný syn. V deň pádu lavíny našli päť tiel, vrátane učiteľa. Jedného zasypaného študenta sa podarilo zachrániť.
Na druhý deň našli záchranári, vojaci a dobrovoľníci ďalších päť tiel študentov. Posledné dve obete hľadala ešte dva týždne početná skupina vojakov spolu s horskou službou.
Potom sa práce prerušili a na miesto tragédie pravidelne chodili už iba hliadky záchranárov.
"Až 3. mája 1974 tesne pod Hincovým potokom našli telo predposlednej obete. Telo posledného študenta sa podarilo nájsť až 18. mája 1974," píše sa v Sita správe.
Späť dole po trase výstupu
Zjazd z Patrie bol 50 na 50. Vrch bol ľadový, nižšie sme cítili aj "prašan", ktorý sem dofúkal vietor počas predchádzajúcich dní.

Presúvame sa na noc do rezervovaného penziónu v Starom Smokovci. Od domácich sa dozvedáme, že v Smokovci od rána fúkal nepríjemný vietor. Bezvetrie na Patrii považovali za výmysel.
V nedeľu sme sa vybrali do Mengusovskej doliny. Ráno parkujeme auto na záchytnom parkovisku pod Popradským Plesom.
Parkovanie na ceste pred Popradským Plesom je super "biznis" s minimálnymi nákladmi. V nedeľu ráno sme tam narátali cez šesťdesiat áut, za celodenné parkovanie od vás vypýtali šesť eur.

Našťastie, od vyberača parkovného sme sa dozvedeli, že cestu nevlastní žiadny developer, ale mesto Vysoké Tatry. Takže zisk putuje do mestskej pokladnice.
Prezradil nám aj, že "nabité" počas zimy majú iba počas víkendov. V lete je toho podstatne viac, zvykne tu parkovať aj dvesto áut denne.
Zatiaľ, čo dole vykukne aj slnko, vyššie v doline to už také "ružové" nebolo. Fúka nepríjemný vietor a okolie postupne zahaľuje hmla.
Našim cieľom bola Západná Volia štrbina v nadmorskej výške 2355 metrov nad morom.

Mengusovská dolina nebola v nedeľu vyfúkaná, na ľadové platne sme narazili iba výnimočne. Oveľa viac nás znepokojovala nastupujúca hmla vo vyššej nadmorskej výške. Okolité vrcholy, vrátane Volej štrbiny, boli v "mlieku".
Pokračovať ďalej nemá v takých podmienkach zmysel. Hmla je asi to najhoršie, teda jedna z najhorších vecí, ktoré vás môžu na horách stretnúť.

Ste dezorientovaní, strácate odhad i prehľad o teréne. Riskovať a pokúšať sa o akýkoľvek vrchol v takých podmienkach nemá zmysel. Podľa hodiniek s GPS to otáčame vo výške približne 2100 metrov na morom.

Okolo druhej popoludní sme zjazdili až dole na parkovisko, kde svietilo slnko. Nakladáme a vyrážame spokojní, "vyvenčení" a bez ujmy (až na pár krvavých otlakov niektorých z členov výpravy) domov. V aute riešime termín opätovného návratu.