LEOPOLDOV. Každý futbalový klub má svoju históriu, ktorá ukrýva množstvo zaujímavostí a ponúka rôzne rarity, ktoré by sme inde nenašli. My sme sa na niektoré z nich detailne pozreli.
Futbalový klub v Leopoldove sa pýši bohatou históriou, ktorej začiatky siahajú až do roku 1912. Napriek tomu, že išlo o začiatky neorganizovaného futbalu, zmienky o ňom dokazujú viaceré kroniky. Až rok 1920 bol významným míľnikom vzniku organizovaného futbalu v Leopoldove pod názvom ŠK Mestečko. Už vtedy sa Mestečko stretávalo so súpermi ako Hlohovec či Trnava.
Ihrisko na Trolaskoch
Futbal sa v 20. a 30. rokoch minulého storočia tešil veľkej popularite medzi leopoldovskou mládežou, čoho dôkazom je aj fakt, že v roku 1930 v Leopoldove pôsobilo päť futbalových celkov, medzi ktorými boli seniorské, ale aj dve dorastenecké mužstvá. Futbal sa sústreďoval na námestí, kde vedľa štátnej cesty vzniklo ihrisko.
Začiatkom 30. rokov prišlo k progresu vybudovaním ihriska na mieste nazývanom Trolasky, ktoré zabezpečili hráči a priatelia klubu svojpomocne aj napriek všeobecnej hospodárskej kríze. S výstavbou nového ihriska nastalo pre klub obdobie rozvoja, kedy sa zaznamenal aj príliv najmä mladších hráčov. Leopoldov postupne začal hrať majstrovské zápasy v rámci futbalovej asociácie v Západoslovenskej župe.
Povojnové obdobie však so sebou prinieslo do klubu nedostatok vybavenia a financií, ktoré mali za následok miernu stagnáciu klubu. Chýbali dresy, obuv aj futbalové lopty a ťažkosti boli aj s dopravou na zápasy.
Najväčší úspech
V 70. rokoch zažil klub svoju najlepšiu éru, kedy sa medzi historicky najvýznamnejšie zapísala sezóna 1975/1976, v ktorej sa dosiahlo doposiaľ najlepšie umiestnenie Leopoldova v mužskej kategórii. Muži vtedajšej Lokomotívy Leopoldov postúpili do I. A triedy krajskej futbalovej súťaže, ktorá sa dá dnes prirovnať k IV. lige.
O postupe rozhodol víťazný zápas s Piešťanmi 14. júna 1976, kde Lokomotíva Leopoldov vyhrala 3:0 pod vedením trénera Mariána Tittela. Za čias jeho trénovania dosiahol leopoldovský klub vrchol.
Marián Tittel je odchovancom Leopoldova a rovnako ako jemu učaroval futbal aj dvom jeho bratom.
Libor Tittel sa ako jediný z trojice bratov musel s futbalom rozlúčiť už v mladom veku kvôli problémom so srdcom. Našiel si k nemu však inú cestu, a to po funkcionárskej stránke, kedy sa stal dušou celého klubu. Vo futbalovom výbore sa za jeho éry zišla skupina futbalových zanietencov, ktorí sa naplno angažovali v prospech klubu. „V týchto rokoch a najmä v období nášho postupu klub rozkvital, čakalo sa na rekonštrukciu ihriska, klub bol po materiálnej stránke zabezpečený, mali sme kopačky, dresy, chodili sme aj s dorastencami na sústredenia. Na zápasy sme sa dokonca vozili vlastným autobusom,“ zaspomínal brat Marián.
Milan Tittel (vľavo) a jeho brat Marián Tittel (vpravo). (zdroj: Martina Radošovská)Ďalší z trojice bratov Milan Tittel sa po ukončení futbalovej kariéry stal v Leopoldove trénerom dorasteneckej kategórie, pri ktorej pôsobil 29 rokov. Pod jeho vedením získalo družstvo prvenstvo v krajskej súťaži skupiny Západ.
Začínali vo vagóne
V roku 1939 poskytla železnica futbalistom vyradený nákladný vagón ako dočasné šatne a sklad materiálu. Na ihrisku postrádali sociálne zariadenia, ako aj vodu. Marián Tittel zaspomínal aj na svoje hráčske začiatky. „Vtedy sa štadión skladal z ihriska a dvoch vagónov, pričom jeden slúžil na prezliekanie domácich hráčov aj hostí. Keďže na štadióne nebola voda, sem-tam sa naťahala do koryta a umývali sme sa vonku, alebo sme sa chodili umývať k okolitým studniam.“
Od roku 1960 začal štadión postupne dostávať svoju dnešnú podobu. Vybudovala sa tribúna, oplotenie ihriska, budova štadióna so sociálnym zariadením, nová hracia plocha, závlahy či osvetlenie. Na budovaní nového štadióna sa vo veľkej miere podieľali trestanci z neďalekej leopoldovskej väznice.
(zdroj: archív klubu)Keď Marián Tittel po ukončení hráčskej kariéry prešiel do úlohy trénera, podmienky na štadióne boli výborné. „Dnešní hráči berú mnohé veci ako samozrejmosť, ale nedá sa ani opísať, čo pre nás znamenalo, keď sme sa v tej dobe mohli prezliecť v kabíne a mali sme vodu na štadióne.“
Hráčov chodil kontrolovať na zábavy
Marián Tittel bol trénerom, ktorý od svojich hráčov vyžadoval férovosť, dochvíľnosť, disciplínu a rešpekt. „Vtedy sme mali výborné mužstvo, mládež v Leopoldove bola na vysokej úrovni, takže hráči sa formovali už od malička a vznikali silné ročníky. Ja som mal šťastie, že som mohol trénovať takú dobrú partiu. Za celého môjho pôsobenia v mužstve nevznikla žiadna hádka či nebodaj bitka. Na zápasoch na seba hráči nevykrikovali, ak bol nejaký problém, vyriešili sme si ho cez polčas v kabíne.“
Na disciplínu v mužstve si potrpel, čoho dôkazom boli aj jeho nočné kontroly hráčov.
„Hráči mohli pred zápasom chodiť na zábavy, ale len do polnoci a aby pili alkohol, to neexistovalo. Koľkokrát som si zobral auto a chodil som ich kontrolovať do sály, kde sa tancovalo. Oni boli veľmi súdržná partia, všade chodili spolu, takže som ich takmer vždy našiel všetkých na jednom mieste. Stávalo sa, že som ich zo zábav radšej pozvážal aj domov,“ zaspomínal bývalý tréner.
Na jeho nočné kontroly si veľmi dobre pamätá aj jeden z vtedajších hráčov Stanislav Piovarči. „Bol človekom zapáleným pre hru. Často nás chodil kontrolovať na diskotéky, najmä pred ťažkými zápasmi. Párkrát sa aj stalo, že sme spali na ihrisku v zasadačke, aby sme sa netúlali po nociach.“
(zdroj: archív klubu)Náročná príprava
Počas zimnej prestávky vyvrcholila príprava leopoldovských hráčov na každoročných týždňových sústredeniach. Práve tu dostávali hráči zabrať najviac. „Fyzicky sme boli zdatní, hlavne čo sa týka tréningov. Tréner nám dal vyrobiť olovené vesty, ktoré sme na tréningoch nosili. Boli dva druhy, päť a sedem kilové a s nimi sme behali po okolitých horách, lesoch a roliach,“ zaspomínal na tvrdú prípravu bývalý hráč Stanislav Piovarči.
