PIEŠŤANY. Základom každej vydarenej akcie vo voľnej prírode je počasie a dobrý plán. To prvé musíte trafiť, druhé zasa vymyslieť.
Aj napriek tomu, že už je polovica októbra, nakladáme stany, výbavu a vyrážame do talianskych Dolomitov. Našim cieľom sú dve náročné ferraty- Tomaselli a Gianni Costantini.
Vyšší ako Matterhorn. Švajčiarsky Dom je obor, rešpekt je na mieste Čítajte Zbaliť sa na štyri noci do stanu je náročné. Čím viac zoberiete, tým viac si to„odskáčete“ pri náročných presunoch. Vecí je viac ako dosť. Najdôležitejšia a najťažšia býva voda. Spotrebujete jej veľa, hore ju nájdete iba na chatách. Keď ju nemáte, nenapijete sa, neuvaríte si teplé jedlo, neumyjete si ani zuby.
Ďalej potrebujete jedlo, plynovú bombu, horák, karimatku, spacák, stan, veci na oblečenie, ferratový set, prilbu...A mnohé ďalšie. Všetko s mierou, aby ste nehamovali a hlavne nebanovali, keď si nezoberiete „polartec“ navyše.
Zo Slovenska sme vyrazili vo štvrtok (11. október) dopoludnia. Do sedla Falzarego (nadmorská výška 2105 m) prichádzame po zotmení, čo výrazne komplikuje výber miesta na noc. Stráviť ju na parkovisku určite nechceme.
Prvá chladná noc
Našťastie, jeden z našej partie tu už bol a zaviedol nás za svitu čeloviek k vyschnutému plesu, kde sme našli aspoň kúsok rovnej plochy pod naše stany. Miesto „zašité“ v lese by ste nenašli ani za bieleho dňa. Po tme rozkladáme stany a zipsujeme sa v teplých spacákoch.
Prvý basecamp. Ráno nám nebolo veru do tanca. (zdroj: Peter Briška)Prvá noc bola chladná, ráno ešte chladnejšie. Vstávame skôr, balíme a vyrážame vyššie smerom k Tofane popod horskú chatu Lagazuoi, ku ktorej premáva z parkoviska aj lanovka. Tú sme obišli. Náročné prevýšenie s „plnou poľnou“ nám dá zabrať.
Po vyše dvoch hodinách prichádzame na miesto, ktoré sme označili za základný tábor. Stany rozložíme až po zotmení.
Miesto druhého basecampu. Ako z rozprávky o princeznej Fantagiro. (zdroj: Peter Briška)Po krátkom odpočinku sa prebaľujeme do malých výstupových ruksakov. Ferratový set, prilba, rukavice, veci na prezlečenie, voda a niečo na zahryznutie.
Nástup na ferratu Tomaselli je vyše hodiny od nášho „base campu“. O tejto zaistenej ceste sa všade píše ako veľmi náročnej, vedúcej po zvislých stenách dolomitského masívu Fanes na vrchol Fanesspitze (2980 m).
S tvrdeniami z bedekerov musíme iba súhlasiť. Ferrata je exponovaná, vzdušná, ponúka krásne výhľady na okolie. Miest na oddych nie je veľa. Je však pomerne krátka, hore nám to zabralo približne jeden a pol hodiny.
Pri zostupe nerátajte s normálkou, vrchnú časť musíte zísť po ferrate. A ísť po ferrate smerom dole, nie je jednoduché. Pozornosť musíte zdvojnásobiť. Pomaly vám začína dochádzať, že vrchol je iba polovica cesty.
Ako rozcvička a aklimatizácia na super ferratu Gianni Costantini to bola dobrá voľba. Do základného tábora prichádzame tesne pred zotmením.
Druhá chladná noc
Cez deň svietilo slnko a bolo príjemne, ale keď zašlo, teplota rapídne klesla. Pripravíme si jedlo, čaj a zaliezame do stanov. Predtým si ešte vychutnávame mliečnu dráhu, ktorá v Dolomitoch žiari ako reklamný city light na autobusovej zastávke.
Ráno sú stany zamrznuté, všetky veci, ktoré s vami „nespali„ v spacáku, sú studené. Z vyhriatej „kukly“ sa nikomu nechce. Najdôležitejší je prvý krok, potom to už ide. Základný tábor opúšťame ešte za tmy a vyšliapeme si na blízky vrchol, kde fotíme východ slnka.
Východ slnka v Dolomitoch. (zdroj: Peter Briška)Po raňajkách balíme a schádzame späť k autám na parkovisku. Presúvame sa do sedla Passo Duran (1601 metrov nad morom) . Cestou sa zastavíme na pizzu a cestoviny v miestnom podniku.
Za jedlo pre šesť hladných krkov platíme 53 eur, staršej servírky sa pýtame, či náhodou nezabudla niečo zarátať. S výrazne talianskym prízvukom, najedení a s úsmevom na perách mávame domácim z auta.
Na Passo Duran prichádzame popoludní, opäť preskupujeme veci v ruksaku a vyrážame smerom na chatu Carestiato. Od polovice septembra je otvorená už iba cez deň, prespať sa tam nedá. Je najlepším východiskom na super ferratu Gianni Costantini, ktorá vedie až na vrchol Moiazza Sud (2878 metrov).
Cestou z Passa Duran. (zdroj: Peter Briška)Základný tábor sme tentokrát založili na salaši pod chatou. Ovce ani kravy sme tam už nenašli, pozor si bolo treba dávať na hnedé taniere, ktoré tu po nich zostali.
Utiahli sme sa na „neviditeľné“ miesto na okraji, stanovanie v Dolomitoch je rovnako zakázané ako u nás.
Cestou d ďalšieho basecampu. (zdroj: Peter Briška)O zaistenej ceste Gianni Costantini sme ešte pred odchodom čítali iba v superlatívoch. Obzvlášť náročná cesta, inde zasa uvádzali, že je z dôvodu výškovej polohy, diaľky a exponovanosti jednou z najnáročnejších ferrát. Asi najviac nám utkvelo v pamäti, že zdolanie ferraty nie je zážitok, ide doslova o udalosť.
O neľahkej ceste svedčí aj fakt, že na oboch cestách z nej sú núdzové bivaky. Keď sa hore zmení počasie, je vymaľované. Vyznačená trasa sa zmení na bludisko. Našťastie, nám počasie stále prialo. Večer sa balíme, pripravujeme si veci a o deviatej sa už hmýrime každý vo svojom spacáku v snahe vyrobiť si na úvod trochu tepla.
Ráno vyrážame o siedmej, je chladnejšie ako predchádzajúce dni a fúka vietor. Začiatok zaistenej cesty je asi päť minút od chaty. Hneď úvodné pasáže ferraty preveria každého ako monitoring deviatakov.
Vápencová skala je na viacerých miestach hladká, dobrá obuv je doslova nevyhnutnosťou. Kolmé pasáže striedajú menej kolmé. Prvá časť ferraty je technická, silu musíte hľadať v rukách i nohách. Keď ju nemáte, riskujete, vrátiť sa späť je nemožné.
Na viacerých miestach vás môže prekvapiť vápencový štrk, na ktorom sa dá ľahko pošmyknúť a zabalansovať. Hrozia aj časté zosuvy kameňov, treba byť neustále v strehu. V prípade väčších skál vám nemusí pomôcť ani prilba. Základ je, vždy sa pritisnúť k stene.
Cestou hore. (zdroj: Peter Briška)Po náročných lezeckých úsekoch sa dostávame až na Cima Cattedrale (2557 metrov nad morom) a pokračujeme po hrebeni smerom k Moiazza Sud.
Po chvíli chôdze a objaví úniková cesta, ktorou sa bez lezenia môžete vrátiť na Passo Duran. My však pokračujeme ďalej a opäť sa pripíname na oceľové lano. Smerujeme na vrchol.
Hore sú iba Taliani
Ten sa nám podarí zdolať za 4 hodiny a 25 minút od nástupu. Hore sú iba dve talianske skupiny, inak nikto. Na šikmej vrcholovej ploche by pokojne mohli odohrať regulárny futbalový zápas ôsmej ligy.
Približne po polhodine pozorovania 360 stupňových panorám trúbime na návrat. Cestou dole nás čakala anjelská lávka a mnohé ďalšie prekvapenia, ktorým sme sa nestačili diviť.
Ide o vôbec najťažší zostup, aký sme doteraz na ferratách v Talinsku či v Rakúsku absolvovali. Takmer tri štvrtiny celej cesty späť sa opäť zlieza po ferrate. Zabrala nám celé hodiny. Pritom sme rátali, že väčšia časť zostupu bude iba pešia.
Cestou dole narážame aj na nezaistené miesta, kde musíte byť obzvlášť pozorný. Úzka cesta bez lana po šikmej štrkovej suti končiaci bezodným zrázom vás núti prilepiť sa na skalu.
Anjelská lávka. (zdroj: Peter Štefanec)Za top možno označiť anjelskú lávku, úzky pás v skale, ktorý bol našťastie istený. Končila nádherným výhľadom na protiľahlý masív Civetty.
Núdzový bivak na zostupovej ceste. (zdroj: Peter Briška)Z posledného úseku vidíme na okraji „mesačnej“ doliny malý domček, zelený núdzový bivak pre štyri osoby. Nájdete tam postele, vankúše, deky a v dvoch kanistroch aj vodu. Nič viac na noc nepotrebujete. Rátali sme, že od tohto bivaku, to už bude iba chôdza. Nič také sa však nekonalo.
Náročná ferrata pokračuje ďalších približne 600 výškových metrov nadol. Na nohy sme sa dostali až po vyše hodine a pol ďalšieho lezenia. Pred piatou sme už pri stanoch v základnom tábore „za salašom“. Jedlo striedajú šálky s čajom. Poslednú noc trávime podobne ako tie predchádzajúce. Po zotmení zaliezame do spacákov.
Ráno balíme, nakladáme do áut a vysmiati odchádzame domov. Aj počasie sa zmenilo a okolité trojtisícovky zahalili šedé mračná. Ale to nás už netrápilo.
