TRNAVA. Cieľom konferencieje identifikovať prekážky a slepé miesta v efektívnej pomoci obetiam domáceho násilia. V súvislosti so spomínanou problematikou sme jej položili niekoľko otázok.
Kto je najčastejšie obeťami domáceho násilia?
- Obeťou akéhokoľvek násilia je vždy ten „slabší“, fyzicky aj psychicky. Za slabších sa dajú považovať deti a seniori, ale aj deti a dospelí, trpiaci chronickým ochorením alebo zdravotným a mentálnym znevýhodnením alebo trpiaci psychickou poruchou. Agresormi bývajú ľudia, ktorí sú paradoxne neistí, úzkostní.
Arcidiecézna charita hľadá dobrovoľníkov pre svoje nové programy Čítajte Človek, ktorý si je istý svojím postojom, konaním, názorom nepotrebuje toho druhého presviedčať násilím, že on má pravdu. Čo sa týka domáceho násilia, tak ženy bývajú častejšie objektom násilia zo strany mužského , partnera, než naopak. Muži ako obete domáceho násilia sa vyskytujú veľmi málo.
Seniori sú skupina ľudí, ktorí sa v posledných 20 rokoch čoraz častejšie vyskytujú v sociálnej praxi ako obete domáceho násilia. Majú byty, majú dôchodky, sú fyzicky aj psychicky zraniteľní. Deti sú objektom násilia najmä v domácom a školskom prostredí, ale aj vo virtuálnom prostredí. V škole sa vyskytuje šikana ako hlavný typ násilia.
Prečo je násilie ťažko odhaliteľné?
- Odhaliť násilie je naozaj ťažké. Každé dieťa padá a má modriny, mnoho seniorov je večne nespokojných a sťažuje sa. Pedagógovia, zdravotníci, sociálni pracovníci, ale aj susedia či príbuzní, mávajú často pocit, že „tam“ naozaj nie je niečo v poriadku. Chýba im však „dôkazový“ materiál. Násilník obyčajne zacíti, že sa niečo deje a začne sa správať milšie.
Násilie v rodinách - na ženách, na deťoch versus sociálni pracovníci, ktorí nie vždy vedia alebo nie vždy majú možnosť zabrániť násiliu na deťoch: teraz sa vytvárajú diagnostické metódy aby sa to dalo odhaliť. Ako? Bude to účinné?
- Odborným pracovníkom chýbajú diagnostické nástroje. Teraz mám na mysli najmä sociálnych pracovníkov, ktorí prichádzajú prví do kontaktu s „problémovou“ rodinou. Čím dlhšie sociálny pracovník robí s rodinou, tým lepšie dokáže popísať prejavy, ktoré signalizujú prvky násilia v rodine. Nevie to však „rukolapne“ dokázať. V súčasnosti slovenskí sociálni pracovníci nemajú v rukách diagnostické metódy, ktoré by odhalili násilie v rodine.
Vo svete takéto metódy samozrejme sú...
- Áno, ale sú primárne určené psychológom alebo pedopsychiatrom, prípadne aj klinickým sociálnym pracovníkom, ktorých ale na Slovensku nemáme. Tí sociálni pracovníci, ktorí v sociálnoprávnej ochrane detí pôsobia, majú v rukách len svoje skúsenosti a pocity, ktoré im hovoria, že niečo nie je v poriadku. Ale práve oni sú tí „prví“, ktorí po nejakej násilnej epizóde prichádzajú k obeti a do prostredia, v ktorom žije. Mnohokrát prichádzajú spolu s policajtmi, niekedy v noci a na základe nejasných indícií a vlastnej intuície majú rozhodnúť, či treba násilníka „vykázať“ z vlastného bytu alebo nie. A ten sa bráni, sťažuje, vypisuje.
Od roku 2017 sa realizujeme za finančnej podpory Agentúry na podporu vedy a výskumu ministerstva školstva štvorročný výskum na včasnú identifikáciu príznakov a rizikových faktorov syndrómu týraného dieťaťa CAN. Môžete tento projekt priblížiť?
- Ide o syndróm týraného dieťaťa, ktorý má 4 základné formy: psychické, fyzické týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. Každá z týchto foriem sa nejakým spôsobom prejavuje, vykazuje isté príznaky, podľa ktorých rozoznáme, o čo ide. K tomu však musíme vziať do úvahy aj tzv. rizikové faktory, ktoré podporujú vznik a udržiavanie stavu týrania a zneužívania. Za podpory ministerstva práce, asociácie krízových stredísk a mnohých sociálnych pracovníkov, pôsobiacich v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí, vytvárame rýchle diagnostické testy pre sociálnych pracovníkov tak, aby boli schopní v krátkom čase urobiť orientačnú diagnostiku a vyhodnotiť úroveň kritickosti situácie a stavu dieťaťa.
K čomu budú slúžiť výsledky testovania?
- Na urýchlenie procesu rozhodovania sociálneho pracovníka, ako má vyzerať ďalšia práca s dieťaťom a jeho rodinou. Teda či a nakoľko urgentne treba kooperovať s psychológom, pediatrom, či môže ostať dieťa v domácom prostredí alebo pôjde do diagnostického zariadenia.
Autor: martina krajčírová
