TRNAVA. Stretli sme sa krátko po dvanástej priamo v štúdiu. Maca si práve maľovala oči a v éteri zneli pohodové pesničky spolu so želaniami a pozdravmi od poslucháčov.
„Zistila som, že som si zabudla maskaru, našťastie ma zachránili kamaráti,“ privítala nás spolu s fotografom so smiechom.
Pohoda, akú cítiť z jej vysielania, sa rýchlo preniesla aj na nás. Počas rozhovoru sme sedeli na terase s výhľadom na mestskú vežu a ani sme si neuvedomili, ako rýchlo ubieha čas.
Trnavčania ťa poznajú z mnohých rádií i z televízie, teraz sa prihováraš poslucháčom v dennom vysielaní Trnavského rádia. Aké to je?
- Vždy som snívala o tom, že najprv niečo dosiahnem a budem známejšia, budem robiť veľké projekty, kde sa naučím veľa vecí a potom prídem naspäť do Trnavy a budem tu spokojná. A ono to vyšlo. (smiech)
Takže si spokojná?
- Absolútne. Bez nejakých pretvárok, toto je môj život a takto som si to predstavovala. Som šťastná, že som tu a že (Dušan Vančo, programový riaditeľ Trnavského rádia, pozn. red.) mi dal tú šancu. Nebolo to jednoduché, lebo vedel, že bude počítať len s pár ľuďmi, tak si musel dobre vybrať. Som veľmi rada, že si vybral práve mňa.
Našla si sa v dennom vysielaní? Vyhovuje ti?
- Mne absolútne. Po prvé, musí mi to takto vyhovovať, lebo mám malú dcérku a starám sa o ňu sama. Ráno máme hektické, musíme vstať, rýchlo všetko stihnúť a odviesť ju do jasličiek. Väčšinou sem dobieham v poslednej sekunde, ale potom sa naplno venujem už len poslucháčom.
Do akej miery si vyberáš hudbu a skladbu celého vysielania sama a do akej miery je to vecou dohody s Dušanom?
- Je to kombinácia. Sú niektoré veci, ktoré sú jasné a dané, najmä teda reklamné záležitosti. Väčšinou je to aj hudba, aj keď samozrejme mám priestor na to, aby som niečo zmenila. Najmä , ak si to praje poslucháč a je to niečo, čo aspoň trošku zapadá do nášho štýlu.
Prichádzajú želania od poslucháčov často?
- Áno. Dokonca táto hodina, keď sa spolu rozprávame, je tým časom, kedy vyzývam poslucháčov, aby si venovali pesničku. Naschvál nehovorím, že vyberte si pesničku, ale venujte ju niekomu. Niektoré tipy sú totiž mimo toho čo hráme, tak to koncipujem tak, že je čas na venovačky a pozdravy, ja to všetko prečítam a budeme cítiť, že sme tu spolu.
Playlist Trnavského rádia je odlišný od iných rádií. Viem, že si robila aj vo FUN Rádiu, ktoré je prototypom komerčného rádia. Si s tým stotožnená?
- Ja som najmä rada, že nemusím počúvať jednu pesničku desaťkrát do dňa. Je super, že ak sa nám aj zopakuje nejaká skupina, určite to nie je rovnaká pesnička. Hráme veci, ktoré mám pocit, že inde nenájdete. Ak idem po vonku a hrá tam náhodou niečo iné, nie som z toho taká hotová, že to počujem už tisíci raz. V práci si užívam tú menej komerčnú hudbu a veľmi sa mi to páči. S Dušanom sme sa totálne zladili.
Čo je tvoja srdcovka, čo sa týka hudby?
- Teraz budem asi znieť pateticky, ale napríklad Coldplay alebo U2. To sú moje srdcovky. A mám veľmi rada One Republic, Feeder, Embrace a Travis... je ich veľmi veľa.
Napadne ti aj nejaká trnavská kapela?
- No jasné. Hrávame veľa trnavskej hudby a takmer pri každej pesničke o nich niečo poviem. Napríklad Landfil, ktorí sú síce od Trnavy, zo Zelenča, ale stále z regiónu. Tí sú úplne perfektní, speváčka Ivana je skvelá a tá hudba, ktorú robí, je presne to, čo by som robila ja, keby som mala talent. Alebo potom Bystrík. My sme odmalička kamaráti a vyrastali sme spolu na sídlisku. Je to niekto, koho mapujem odvtedy, keď ešte netušil, že by chcel skladať hudbu alebo spievať. Potom sa mu podarilo vyhrať súťaž a v každom rádiu, keď môžem, tak o ňom hovorím.
Spomenula si detstvo – skús naň viac pospomínať. Bol návrat do Trnavy o to príjemnejší a jednoduchší, že si tu poznala ľudí?
- Na toto ti poviem jednu vec. Ja som síce hrdá Trnavčanka, ale skoro nikoho som tu nepoznala. Veľmi mladá som sa odhrabala preč, možno ľudia ma poznali, ale ja som ich nepoznala. Mám tu minimum kamarátov, lebo väčšinu života som bola buď v Nitre, kde som študovala, alebo potom v Bratislave. Čas som trávila vo vlakoch, autobusoch, potom v aute a samozrejme v štúdiách.
Pomohlo rádio aj oživeniu sociálnych kontaktov?
- Jasné. Teraz je to úplne o inom, aj keď nie vždy to vyhovuje. Nepotrebujem, aby ma ľudia príliš poznali, lebo si potom musím strážiť každé slovo. Náhodou niekto niečo začuje a už to je. Ale áno, ľudia ma poznávajú, dokonca podľa hlasu. Stalo sa mi, že som kričala na malú, aby ma počkala, a prihovoril sa mi neznámy človek: „Počúvajte, nepoznám vás náhodou? Nepočula som vás v rádiu?“ Keď potom dotyčná povedala, že počúvajú Trnavské rádio, tak som sa priznala (smiech).
Naozaj? Toto sa ti deje?
- Áno. V obchodoch úplne bežne, keď sa napríklad rozprávam s predavačkou, spozná ma. Na ulici už ma toľko mamičiek a oteckov pristavilo... Možno je to podľa dikcie, neviem...
To je super! Teraz možno osobnejšia otázka – je ťažké zladiť život mamičky a pracovný život?
