Ako mladý chlapec cestoval s rodinou po Európe, obliekal dresy Austrie Viedeň, Valencie či Schalke 04. Mal nakročené stať sa profesionálnym futbalistom vo veľkom klube. Jeho kariéra ale nabrala nečakaný smer, vo veľmi mladom veku skončil s kariérou futbalistu a dal sa na trénerskú dráhu. Vo veku 25-rokov získal spolu so svojím bratom pre Trnavu majstrovský titul.
S akými pocitmi ste s bratom prichádzali na Slovensko?
- Prišli sme s veľkou motiváciou, aby sme sa ukázali. Samozrejme, že sme boli trocha nervózni, no zároveň sme si boli istí, že dokážeme vylepšiť umiestnenie klubu z minulej sezóny.
Aké boli vaše prvé dojmy zo Spartaku Trnava?
- Dojmy boli dobré, videli sme, že klub funguje dobre. Pán Hoftych nám bol veľkou oporou, pomohol nám pochopiť spôsob, akým sa funguje v Trnave. Samozrejme, vedeli sme o úžasnom štadióne a fanúšikoch. Predsezónnu prípravu sme odštartovali s 14 hráčmi, takže to na začiatku bolo ťažké. Neskôr sa tým začal formovať a videli sme, že v novej sezóne môžeme niečo dosiahnuť.
Čo vás najviac prekvapilo, keď ste s bratom prevzali mužstvo?
- Veľa vecí to nebolo, na náš štart v Trnave sme boli pripravení. Sledoval som takmer každý zápas vo Fortuna lige, denne aj 6-7 zápasov. Predtým než som tu prišiel poznal som každého hráča v lige, takže môžem povedať, že sme boli dostatočne pripravení.
V kluboch v ktorých ste pôsobili predtým, či už ako hráč alebo tréner bolo tréningové centrum samozrejmosťou. V Spartaku to zatiaľ chýba. Ako ste sa s tým na začiatku vyrovnávali?
- Na začiatku to bolo trochu zvláštne, museli sme vždy cestovať na tréning, čo zaberalo určitý čas. Prešlo ale zopár mesiacov a bolo to pre mňa už normálne. Čo veľa ľudí nechápe je fakt, že tréningové centrá a drahé vybavenie nevyhrávajú tituly. Tituly vyhrávaju ľudia.
