TRNAVA. Aktuálna divadelná sezóna je poslednou pre dlhoročného riaditeľa Divadla Jána Palárika v Trnave. Emil Nedielka (1947), sa po vyše štyridsiatich rokoch, ktoré v najstaršej divadelnej budove na Slovensku strávil, chystá do dôchodku.
Viac o svojich dôvodoch, výzvach, ktoré pred novým vedením divadla budú stáť, i začiatkoch profesionálnej scény v Trnave, prezradil v rozhovore.
Čo vás viedlo k rozhodnutiu, odísť do dôchodku práve teraz?
- Bolo to ťažké rozhodnutie, ako pri všetkých závažných udalostiach. Človek si vytvorí vzťah k práci, ku kolektívu... Ale jednak mám už vek, ktorý je limitujúci, a tiež si myslím, že je čas odovzdať štafetu nejakému nástupcovi.
Dozrievalo to rozhodnutie vo vás dlhšie alebo má súvis aj so zmenami na Trnavskom samosprávnom kraji, ktorý je zriaďovateľom divadla?
- Zvažoval som to už dlhšie. Je to logické, lebo mám už viac ako 70 rokov a bola to len otázka času alebo vhodného termínu, kedy sa k tomu pristúpi. Možno to aj táto výmena trošku urýchlila, ale žiadny tlak zo strany zriaďovateľa tam nebol.
Rád by ste odovzdali štafetu niekomu inému. Viete si na vašom mieste predstaviť niekoho konkrétneho? Ako je na tom mladá generácia s pripravenosťou na podobné pozície?
- To mi je ťažko povedať. Ja som vyštudoval odbor, ktorý sa vyslovene špecializoval na organizáciu a riadenie divadiel. Od nástupu do tohto divadla, čo bolo v roku 1974, som pôsobil na riadiacej pozícii. Viem si predstaviť mnohých, otázka je, či aj oni majú reálnu predstavu o tom, čo robím. Okrem mňa a umeleckého šéfa, pána Zavarského, sú na všetkých pozíciách mladí ľudia. Z dvoch tretín je omladený aj herecký. Či to bude niekto z nich, kto sa bude ochotný venovať riadiacej práci, to vám neviem zodpovedne povedať.
V odpovedi ste naznačili, aké štúdium máte za sebou. Doplním, že vás v tom čase zobrali na nový odbor na pražskej DAMU ako jediného Slováka. Viete si predstaviť, že by ste divadlo viedli aj bez tejto teoretickej prípravy?
- Myslím si, že nie. Vtedy sa študovalo trochu inak ako v súčasnosti, príprava na tomto odbore, aj s ohľadom na to, že sme boli prví, bola naozaj poctivá. Fakulta sa snažila zabezpečiť kvalitných vyučujúcich, prednášal nám riaditeľ Mestských divadiel pražských, veľa nám dal doktor Vitek, ktorý bol za mlada právnik a osobný tajomník básnika Vítězslava Nezvala, a mnohí iní. Samozrejme, nieslo to so sebou aj chyby, ktoré každý nový odbor má.
Aké napríklad?
- Niektoré predmety, ktoré boli do výučby zaradené, tam napríklad nemuseli byť. Niektoré boli príliš teoretické, prípadne ovplyvnené politicky.
Cesta na vysokú školu však nebola úplne priama, po strednej škole ste na dva roky skončili vo fabrike.
- Áno. Po skončení gymnázia v Trenčíne som sa hlásil na divadelnú fakultu do Bratislavy, kam som sa samozrejme nedostal. Tak som sa zamestnal v strojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom, kde som si skúsil prácu vo výrobe. Najprv pri lokomotívach, kde som bol vŕtačom. Potom som robil na páse v zbrojovke, kde sa vyrábali rôzne komponenty. Väčšina na tom páse boli ženy, na ťažšie práce boli muži, ale aj tie ženské práce boli veľmi ťažké. To boli naozaj zaslúžené peniaze. Zmobilizovalo ma to a ešte viac utvrdilo v tom, že sa musím za každú cenu dostať na štúdium
V ceste na univerzitu vám však stála ešte základná vojenská služba...
- Áno, musel som nastúpiť na vojenčinu, ale našťastie som sa dostal do kasární v Prahe na Ruzyni, ktoré patrili priamo ministerstvu vnútra. Boli na vysokej úrovni, najmä čo sa týka kultúry. Snažili sa vojakov niekoľkokrát do mesiaca poslať do pražských divadiel, na útvare sme mali kino, bol tam bazén. Tí dôstojníci, ktorí mali na starosti kultúru, alebo politicky výchovnú prácu, nás nabádali, aby sme pôsobili v kapelách, v umeleckých súboroch a podobne. Chceli, aby sme mali inú náplň dňa, ako ísť na vychádzku do najbližšej krčmy.
Podarilo sa vám už počas vojenčiny získať nejaké kontakty?
- Áno. Jednak som si vytvoril obraz o divadlách v Prahe, jednak som aj sám nacvičoval krátke divadlo. Chodili sme na ASUT – čo je Armádna súťaž umeleckej tvorivosti, tiež som recitoval. V prednese som sa dostával do záverečných kôl, kde som získal názory rôznych porotcov, čo boli skutočne ľudia z umeleckej brandže.
Pomohlo vám, že ste sa takto strieľali, aj počas prijímačiek na DAMU?
- Určite áno. Prvá úloha, ktorú mi prijímacia komisia dala, bola, že mám do desiatich minút zistiť päť výstav v Prahe. Tým, že som čítal kultúrne denníky a vyznal som sa v tom, ten limit som bleskovo splnil. Urobilo to na nich dojem.
Nelákalo vás to zostať v Prahe?
- No lákalo. S vojnou som tam strávil sedem rokov, dva roky ako vojak a päť rokov štúdia. Rodinné okolnosti ma však prinútili vrátiť sa na Slovensko, som jedináčik a rodičia boli už starší. V tom čase nebolo možné, aby som za nimi z Prahy pravidelne dochádzal a chcel som im byť nablízku.
Ako ste sa dostali do Trnavy?
- Povedal by som, že to bolo veľké šťastie a zhoda náhod. Keď som si v roku 1974 hľadal uplatnenie na Slovensku, v Trnave sa konštituovalo úplne nové Divadlo pre deti a mládež. Ja som sem nastúpil ako vedúci umelecko-technickej prevádzky.
Vedeli ste v tom čase niečo o Trnave?
- Vedel som, že tu bolo Krajové divadlo, dokonca som niekoľko jeho predstavení videl ešte ako študent v Trenčíne. Toto divadlo však nefungovalo ako profesionálna scéna a ja som jednoducho chcel ísť pracovať do profesionálneho divadla.
Viem, že ste z Dolnej Poruby, čo je úplne iný kraj ako Trnava. Potom tie roky v Prahe... ako na vás mesto zapôsobilo? Nebol to tak trochu šok?
