TRNAVA. Kto by nepoznal drámu francúzskeho prozaika Samuela Becketta Čakanie na Godota. Je to hra o pasivite ľudí, ktorí sa v ničom neangažujú, v ničom nie sú aktívni a iba čakajú, ako sa všetko vyvinie.
Občianske združenie Godot projekt funguje v Trnave už šesť rokov a je pravým opakom „beckettovskej“ pasivity. Jeho prvoradým cieľom je nečakať na Godota, ale urobiť to, čo sa zdá, že má zmysel.

OZ Godot projekt koordinačne riadia traja ľudia, chod ďalší štyria. Všetci sú zamestnaní a všetky aktivity, spojené so združením, riešia v rámci svojho voľna. Je povzbudzujúce, najmä v dnešnej hektickej dobe, že medzi nami sú aj takí.
Jozef Lužák pracuje ako sociálny pracovník v detskom domove, Ján Sivák v gastronómii a Pavol Vančo v reklamnej agentúre. Všetkých troch sme sa pýtali nielen na OZ Godot a jeho fungovanie, ale aj na to, prečo to vlastne robia.
Koľko ľudí tvorí team Godotu?
Palo: – Koordinačne sa podieľame traja – ja, Jožo a Jano. Inak k tímu, ktorý rieši všetky veci súvisiace s chodom združenia, patria ešte Mário, Váňo, Gandy a Slešo. Dokopy je to 7 ľudí.

Kto prišiel s nápadom založiť takéto niečo?
Jozef: – Myšlienky sa začali rodiť v roku 2010. Formovali sa v čase, keď som žil a pracoval v USA a naberalo to reálnejšie kontúry počas spoločnej, väčšinou emailovej, komunikácie s Palom.
Čo je hlavnou filozofiou Godota?
Palo: – Toto asi každý vnímame trocha inak. Pre mňa je filozofia veľmi jasná. Máme to aj na webe: Nečakať na Godota, ale urobiť to, čo sa ti zdá, že má zmysel. Ide nám hlavne o slobodu prejavu, akceptáciu a láskavú empatiu vo všetkom, čo robíme.
Hlavne v hudbe, umení a tvorbe s odkazom, ktorý presahuje konzumné stereotypy. Neodsudzujem nič, ukazujem, ako vnímam veci ja. Mnohí to chápu, čo je fajn.

Jozef: – Hlavným poslaním je pre mňa vytvárať priestor a podporovať ľudí, ktorých tvorba, kreativita alebo prístup k svetu sú hodnotnou osobnou výpoveďou. Dôležitou súčasťou toho je vytváranie podmienok, aby sa táto osobná výpoveď dostala k ľuďom, ktorých dokáže osloviť a zaujať.
Čo vás k tomu vedie? Predsa len, drvivá väčšina ľudí chce po práci zavrieť doma dvere a mať pokoj....
Palo: – Nemám prácu, po ktorej by som chcel zavrieť dvere a mať pokoj, pretože v každej práci, ktorú robím, po príchode zatváram dvere a mám pokoj. Neviem vysvetliť prečo robím to, čo ma veľmi baví.
Jano: – Snažím sa robiť to, čo ma baví a napĺňa, teda nevnímam prácu a moje činnosti ako niečo, čo musím robiť, ale preto, že to chcem robiť.
Jozef: – Godot bol pre mňa vždy miestom realizácie predstáv a snov, ktoré chceli ísť von, ale nenachádzali želaný priestor.
Aké sú vaše skúsenosti s bežnými ľuďmi, ktorí sa do projektov zapájajú?
Jano: – Každý projekt si vyžaduje komunikáciu s inou skupinou ľudí a zameraním a, samozrejme, to v úvode stojí všetkých veľa síl a času, kým sa to celé zadefinuje. Je za tým veľa komunikácie a osobných stretnutí.

Jozef: – Moje skúsenosti sú veľmi dobré. Sme vďační za každého človeka, ktorý sa má chuť zapojiť a pridať sa. Touto cestou by som chcel vyzvať všetkých, aby sa nebáli a dali nám o sebe vedieť. Ak sa nájdu vo veciach a projektoch, ktoré riešime.
Čo vás k tomu vedie? Nie je jednoduché to všetko popri práci či rodine stíhať. A bez honoráru. Čo je vašou hnacou silou? Pre mnohých v súčasnosti sú to hlavne peniaze....
Palo: – Neženie ma nič. Po rokoch som konečne našiel pokoj v sebe a to spôsobilo, že ho vidím a vnímam aj naokolo. Robím to, čo ma baví, s úsmevom, pre Slovensko možno až provokatívnym a nemiestnym.
Jano: – Už nejaký rok používame interne formulku: „Svet je taký, aký si ho spravíš ty.“ Peniaze v rámci nášho združenia považujem za niečo, čo síce potrebujeme, ale prvoradými sú pre nás dlhoročné priateľstvá, vzájomná činnosť, láska, aktivita, kreativita.

Jozef: – Robím to preto, lebo to chcem robiť, baví ma to a vnímam to ako realizáciu snov a predstáv, ktoré sa nenašli v iných aspektoch života.
Nestretávate sa medzi ľuďmi s istou dávkou podozrievavosti? Predsa len, nezištnosť a robiť niečo zadarmo patrí v dnešnej dobe medzi raritné vlastnosti....