V Trnave ste sa stali tvárou a hlasom verejných zhromaždení za slušné Slovensko. Podobne vystúpili aj iní herci, v iných mestách. Prečo sú v našej spoločnosti práve herci tými, ktorí stoja na tribúnach?
V rozhovore sa dočítate
- o skúsenostiach z Národného divadla
- o tom, kto sú trnavské divadelné legendy a aké "prískočné" sa v šatni traduje
- o tom, ako prijalo publikum hru Vláda tmy a obnaženú herečku
- o tom, aké je to točiť seriály a či má divadlo šancu prežiť
- Možno preto, že my tie témy riešime denne v divadle. Pitveme sa vo všetkom, od základných medziľudských vzťahov až po štátne záležitosti a režimy. Videli sme Milana Kňažka v roku 1989, videli sme teraz Richarda Stankeho. Vyplýva to zrejme aj z toho, že sa živíme rozprávaním a veľa sa o spoločenských témach rozprávame aj v šatni. Zrejme to riešime viac, ako iní ľudia.
Je to dnes v niečom iné ako počas Nežnej revolúcie?
- Asi v tom, že ten kredit a apel, ktorý herci vtedy mali, dnes trošku klesol. Stalo sa to podľa mňa preto, že sme išli do televízie točiť podpriemerné veci a potom sa snažíme byť tribúnmi ľudu a chceme, aby nás brali ľudia vážne. A ani ja nie som výnimkou.
Mali ste obavy vystúpiť pred ľudí?
- Veľmi som sa bál...
Čoho najviac?
- Má to dva rozmery. Môj osobný strach bol v tom, že som sa bál, že idem sám za seba. V divadle hrám postavu, ukazujem ľuďom, čo sme si za dva mesiace naskúšali. Na námestí som hovoril za Tomáša Vravníka a vyjadroval som sa k fungovaniu štátu pred 2500 ľuďmi, nie pred 250. Ten druhý rozmer bol, že som nevedel, ako moje slová ľudia príjmu. Necítim sa dostatočne vzdelaný, alebo múdry, na to, aby som mohol tvoriť mienku iným ľuďom a rečniť zásadným spôsobom na takej platforme ako je námestie. Preto som sa to snažil dať do roviny, s ktorou sa vieme stotožniť všetci slušní ľudia a nikomu nestraniť. Tie stretnutia boli apolitické, boli to občianske iniciatívy.
Kraj ocenil prácu učiteľov. Pozrite si mená Čítajte Obavy z výtržností ste nemali?
To vôbec nie. To je aj skúsenosť z 1989, kedy na tribúne na SNP údajne jeden nemenovaný rečník prišiel a povedal, že keď sa nám to podarí, zoberieme sekery a vidly a pozabíjame všetkých komunistov. A zrazu, ten rozburácaný dav, ktorý veľmi intenzívne reagoval na každého jeho predrečníka, ostal obarený a začal skandovať „nechceme násilie“. Bol som presvedčený, že podobne by to vyriešili ľudia aj teraz, že by provokatérom nedali šancu, že by sa s nimi nebili. Išli sme predsa bojovať za slušné Slovensko a tí ľudia, čo tam prišli, boli slušní ľudia.
Verejnosť vás pozná najmä ako divadelného herca. Aké boli vaše začiatky?
- Narodil som sa v Čadci, kde som sa aj dostal k divadlu. Začínal som v detskom divadle pod vedením Evy Matysovej, ktoré bolo a stále je v týchto končinách veľmi slávne. Mal som asi pätnásť rokov a malo to veľmi romantický dôvod - chodilo tam jedno dievča, do ktorého som bol zaľúbený. Neskôr ma to dievča prestalo zaujímať, ale divadlo ma držalo ďalej.
Ako sa na rozhodnutie, stať sa hercom, pozeráte dnes? Spomenuli ste, že ten kredit klesol...
- Môžem povedať, že žijem svoj sen, aj keď nie sú len ľahké chvíle. Niekedy si tak frfleme s kolegami v šatni, no vtedy vždy poviem – a teraz si predstavte kolegovia, že niektorí ľudia chodia aj do roboty. Samozrejme, myslím to s humorom, ale ja som výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. V pätnástich rokoch som si niekde v Čadci vymyslel blud, že budem herec, a mne sa to podarilo.
Čo sa stane doma na Kysuciach, keď s niečím takýmto človek príde?
