Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky? Kto vás priviedol k futbalu?
- Keď som mal šesť rokov, rodičia sa odsťahovali do Handlovej. Otec išiel robiť vychovávateľa do baníckeho učilištia, kde som začal hrávať za žiakov a chodil som do školy. V roku 1962 som sa prišiel do Trnavy učiť za sústružníka a zároveň som začal hrávať v C-doraste. Do futbalu ma nemusel nikto z rodičov tlačiť. Prišiel som zo školy, hodil som tašku a futbal som hral až do večera. V zimnom období sme hrávali hokej, takisto som aj lyžoval. Dá sa povedať, že počas môjho dospievania som bol, čo sa týka športu, všestrannejší.
Počas dorasteneckých rokov ste sa v Spartaku Trnava prepracovali z C-mužstva až do dorasteneckého Á-čka, je to pravda?
- Áno, z C-mužstva som sa dostal do B-mužstva a neskôr aj do A-mužstva v doraste. Nasledovali tri zápasy v seniorskom B-tíme a potom ma tréner Malatinský zobral v roku 1966 na sústredenie do Nórska. Odvtedy som nastúpil a spolu s Hagarom sme debutovali v tíme keď som mal osemnásť rokov. Ja na poste pravého obrancu, on zasa ako ľavý obranca.
Trnavský hrdina Egho: Tréner mi povedal, že rozhodnem zápas Čítajte Majú to v tomto smere dnešní mladí futbalisti ľahšie? Bola počas vašich rokov vo futbale väčšia konkurencia?
- Ťažko hovoriť o rokoch keď som bol ja v mladom veku. Dnes majú mladí hráči veľké možnosti, v mladom veku môžu odísť do zahraničia, čo počas našich rokov nebolo možné. Vtedy boli iba alkohol a cigarety, dnes sú už aj drogy. Doba sa zmenila, dnes je všetko o mobiloch a počítačoch. Vidím to na svojom vnukovi, ktorý má šesť rokov. Každý rodič by chcel mať ihneď zo svojho dieťaťa Messiho alebo Ronalda, nie vždy to ale funguje. Veľa okolností je závislých aj na tom, ako u dieťaťa prebehne puberta. Rodičia sú v tomto smere občas bezbranní.
