Opäť ste okúsili chuť zápasu a ihriska. Ako sa momentálne cítite po tom všetkom?
– Myslím si, že najlepšie za posledného polroka. Je to pozitívne a som rád, že momentálne môžem naplno trénovať a nepociťujem žiadnu bolesť. Samozrejme, kondičný výpadok je cítiť po takej dlhej dobe, ale ja verím, že to doženiem a všetko bude dobré.
Vráťte sa na začiatok. Do novotvoriacej sa Trnavy s novým trénerom ste prichádzali ako jedna z prvých posíl bez zdravotných problémov. Aké boli vtedy vaše očakávania?
– Bolo to rýchle, ale musím povedať, že som sa do Trnavy tešil. Už keď som pôsobil v Myjave, tak sa v jeden čas riešil môj prestup do Trnavy, čomu som sa veľmi tešil. Vtedy to nevyšlo a teraz to bolo nečakané, ale o to krajšie, že sa to zo dňa na deň vybavilo. Tešil som sa, všetko bolo super, dobre sme začali, hneď v prvom zápase som dal gól. Neviem, či sa to snáď aj mohlo začať lepšie.
Spomenuli ste už prvý gól v otváracom zápase sezóny proti Michalovciam. Po tomto stretnutí ste sa s Eghom doberali, že ste mu gól vzali a dobrá nálada pokračovala aj v ďalších kolách. Kedy sa ale objavili prvé príznaky zdravotných problémov?
– Myslím, že to mohlo byť zhruba po treťom zápase, kedy som už začal niečo pociťovať. Nepripúšťal som si nič vážne, skôr som tomu neprikladal nejakú dôležitosť. Hral som ďalej a až po pohárovom zápase v Jacovciach som sa ráno zobudil vo veľkých bolestiach. Následne už to postupne išlo, navštívil som magnetickú rezonanciu a tam sa odhalilo poškodenie platničky, ktorá mi pritlačila nerv a z toho pramenila bolesť, ktorá vystreľovala do ruky.
Vybavíte si ešte prvé dojmy po tom, keď vám lekári oznámili diagnózu?
– Nič moc. Keď som videl výsledky ja, tak to nevyzeralo strašne, ale treba dodať, že ja sa do medicíny nevyznám (smiech). Keď som výsledky rozposlal lekárom, ihneď mi oznámili, že to je väčší problém a nemám čakať, že sa do mesiaca vrátim na trávnik. Zostal som zarazený, pretože som rátal s tým, že ak tam aj niečo je, bude to do dvoch-troch týždňov v poriadku. Po konzultáciách s jednotlivými lekármi a pátraní po internete som zistil, že to nie je také jednoduché. Robil som všetko preto, aby sa to dalo do poriadku.
Andelom roka 2017 sa stal Matúš Čonka (FOTOGALÉRIA) Čítajte Spartak sa výborne rozbehol do sezóny spolu s vami a vy ste zrazu museli s futbalom prestať. Niesli ste to ťažko?
– Nebolo to nič príjemné, to musím povedať. Ako vravíte, darilo sa nám a prvé dojmy boli vynikajúce, všetko fungovalo výborne a zrazu toto. Bol som na tom psychicky nie najlepšie niekedy, ale musel som to akceptovať a pracovať na tom, aby som sa na ihrisko čím skôr vrátil. Sledovať spoluhráčov z tribúny je veľmi ťažké, dvojnásobne v mojom prípade, pretože sa mi niečo podobné stalo prvýkrát, aby som päť mesiacov nehral zápas. Bolo to niečo nové, ale človek sa s tým musí vyrovnať a stávajú sa aj horšie veci. Bohužiaľ, zranenia k futbalu patria. Postupnými krokmi som sa z toho dostával a zlepšovalo sa to, ale bolo to pomalé. Som rád, že to je momentálne takto, učíme sa celý život.
Boli ste počas liečenia v kontakte s trénerom, spoluhráčmi alebo s niekým z vedenia klubu? Zaujímali sa o váš stav?
– Samozrejme. Hoci moja rekonvalescencia nebola o tom, že by som musel iba ležať doma. Také boli možno prvé dva týždne a počas ostatných dní som chodil za chlapcami do kabíny. Výnimkou boli návštevy lekárov, ale inak, vždy keď sa dalo, som do šatne prišiel. Keď sa mi postupne zlepšoval stav, chodil som na štadión cvičiť a rovnako pozrieť na mužstvo na domácom zápase či u súpera. Darilo sa nám, boli sme na prvom mieste a aj dobrá nálada či pohoda v mužstve mi veľmi pomáhali. Samozrejme, komunikovali sme s trénerom aj s vedením Spartaka Trnava. Všetci mi pomáhali a bolo to pre mňa oveľa jednoduchšie. Išlo to rýchlejšie, aj keď to tak pri takej dlhej prestávke možno nevyzerá.
Boli ste poslušný pacient, alebo ste niektoré zákazy museli porušiť, pretože ste už nevydržali nič nerobiť?
– Povedal by som, že tak na polovicu. Bolo jedno obdobie, keď som sa cítil lepšie a začal som si pridávať a robiť ťažšie veci. Následne mi doktor oznámil, že by som to ešte nemal robiť, ale viete, ako to je. Keď sa človek cíti lepšie, tak skúša. Hneď sa mi to trošku zhoršilo, tak som si uvedomil, že asi musím poslúchať (smiech). Musel som rešpektovať jeho pokyny, ale držal som sa ich a časom to už bolo lepšie.
Koncom jesennej časti sa objavovali informácie o tom, že by ste mohli nastúpiť už aj do posledných zápasov jesene. Nakoniec sa tak nestalo. Bolo to vaše rozhodnutie, alebo ste ešte neboli pripravený?
– Možno to bolo reálne, aby som nastúpil, ale niečo urýchľovať kvôli dvom zápasom by nemuselo byť rozumné. Nejde o to, že by to nedržalo, ale stále tu bolo väčšie riziko. Radšej sme vynechali posledné zápasy a sústredili sa na väčší priestor, ktorý zimná prestávka a príprava ponúka. Jednak na spevnenie, rehabilitáciu a ďalšie tieto veci. Osobne si myslím, že to takto bolo lepšie, aj keď ja osobne som bol myšlienkami presvedčený, že chcem byť na ihrisku. Keď si to časom človek vyhodnotí a necíti sa úplne fit, nemá to cenu. V jeden čas som si myslel, že to dám, ale potom som zistil, že nie. Nie je to len o tom, že som zdravotne v poriadku a môžem hrať. Do ligy sa nedá naskočiť len tak bez tréningu. Je to takto lepšie.
Každý hráč dostal na zimnú prestávku individuálny plán prípravy. Mali ste ho aj vy, alebo ste dostali výnimku?
– Výnimka to nebola, ale mal som niečo podobné. Rozprával som sa o tom aj s kondičným trénerom Dávidom Moravcom aj s trénermi a bolo jasné, že ja som nemohol robiť úplne všetky veci ako ostatní, keď som dlho pauzoval. V decembri mi navyše aplikovali ozón, po ktorom som mal odporučený ďalší dvojtýždňový oddych. Následne som začal zľahka zaťažovať a dohodli sme sa, že v januári si začnem pod dohľadom kondičného trénera postupne pridávať a keď sa budem cítiť dobre, pôjdem naplno s mužstvom. Tak to aj bolo, podľa plánu a v Turecku už som naplno trénoval bez všetkých úľav.
Štvrtého januára odštartoval Spartak Trnava prípravu a vy ste sa vrátili na trávnik. Zatiaľ iba individuálne, ale už ste boli pri mužstve. Tešilo vás to?
– Bol to výborný pocit, byť konečne na ihrisku. Musím sa priznať, že som chlapcom závidel, keď vedľa hrali futbal alebo bago a ja som musel cvičiť a pobehovať. Vedel som, že to tak má byť a postupne sa k ním pridám aj ja. Tak som si nadstavil hlavu, vydržal som to a vládli vo mne skvelé pocity.
V Turecku už ste trénovali s mužstvom bez úľav, ale v prvých dvoch prípravných zápasoch ste ešte do stretnutia nenaskočili. Prečo?
– Bavili sme sa s trénerom o tom. Prvý zápas bol hneď na začiatku sústredenia a v takomto prípade by to pre mňa bolo zbytočné, keďže som s mužstvom naplno trénoval dva dni. Potom sme sa bavili s trénerom o tom, že ak bude na tréningoch všetko v poriadku, v posledných dvoch zápasoch by som sa na ihrisku mohol objaviť. Tak to aj bolo a v poslednom stretnutí som absolvoval zhruba polhodinku bez nejakých problémov. Je to pre mňa pozitívne, teším sa z toho a verím, že keď popracujem na kondícii, všetko bude dobre.
Ako ste sa cítili, keď ste po tomto všetkom stáli pri čiare, opäť pripravený zasiahnuť do zápasu?
– Extra som to nevnímal. Cítil som sa dobre už na tréningoch, kde máme takisto hry a súboje. Každý deň sa to pomaličky zlepšovalo. Stále to však bol iba prípravný zápas, takže som to nejako extra neprežíval a ani som si to „do hlavy“ nepúšťal, aby som sa zbytočne takýmito vecami nestresoval. Samozrejme, tešil som sa na ihrisko, ale zvláštne pocity som nemal. Možno by to bolo iné, ak by som naskakoval do ligového stretnutia.
Dokážete sa na tréningy alebo aj na zápasy už správne naladiť, alebo stále vám kdesi v hlave rezonuje zranenie a preto máte aj obavy?
– Je jasné, že možno niekde v úzadí to je. Ale osobne si myslím, že som to dobre vymazal. Nadstavil som sa tak, že čo má byť – bude. Ak to má držať, tak to držať bude, ak nie, bohužiaľ. Je to futbal, patrí to k tomu. Môže sa to stať aj pri bežnom živote a keby som mal každý deň nad tým premýšľať, nebolo by to dobré. Som nadstavený pozitívne, nič ma už nebolí a strach z toho nemám. Verím Bohu a čo má byť, bude.
Počas toho najhoršieho obdobia vám prišli na um aj tie najčiernejšie scenáre, že by to mohol byť koniec kariéry?
– Určite som niekedy zaváhal, hlavne keď som mal väčšie bolesti. Premýšľal som nad tým, čo sa môže stať. To sa stáva, keď človek doma leží v bolestiach na posteli. Nesnažil som sa však takto myslieť, presviedčal som sa, že to je len otázka času a nie je to nič nevyliečiteľné. Skrátka, že to bude dobré.
Ako vidíte jarnú časť pre Spartak?
– Veľmi pozitívne. Tabuľka nám velí jasne a myslím si, že sa nemáme za čo schovávať. Je jasné, čo chceme všetci dosiahnuť a máme to veľmi dobre rozbehnuté. Neviem, či to mala Trnava niekedy takto dobre rozbehnuté a bola by škoda to nevyužiť. Všetci urobíme všetko pre to, aby sme na konci sezóny mohli oslavovať vytúžený titul.
