TRNAVA. Pri výbere tetovania by mal každý brať ohľad na fakt, že si kerku dáva robiť na celý život. Rovnako by mal postupovať aj pri výbere tetovača. Dobrý tetovač reklamu nepotrebuje, tú mu robia spokojní zákazníci.
Róbert Forman zo štúdia Oceľová osa začínal v deväťdesiatych rokoch v útrobách zimného štadióna. Za ten čas zmenil viackrát miesto a stal sa z neho pojem nielen v Trnave, ale na celom Slovensku.
Za viac ako dvadsaťročnú kariéru urobil približne 16-tisíc tetovaní. O tom, čo dnes frčí, aké sú súčasné trendy a čo si ľudia najčastejšie dajú robiť, sme sa s ním porozprávali priamo v jeho štúdiu počas tetovania.
Zákazníkovi opravoval nepodarenú kerku od nemenovaného trnavského tetovača spred pätnástich rokov. Výsledok bol ohromujúci.

Ako si sa dostal k tetovaniu? Pokiaľ viem, vyštudoval si strednú vinársku školu v Modre.
– Bolo po prevrate a uplatniť sa vo vinárstve nebolo jednoduché. Tak som skrátka hľadal niečo iné, čím by som sa živil.
Tak predsa len, vinár a tetovač sú diametrálne odlišné...
– Všetko začalo počas základnej vojenskej služby v Jelšave. Raz som si kreslil a prišiel za mnou istý vojak, že sa mu to páči. Aby som nakreslil aj jemu niečo také. Tak som mu nakreslil. A potom sa ma spýtal, či by som mu to aj vytetoval.
Pamätáš si na svoje prvé tetovanie? Čo to bolo?
– Prvé tetovanie som robil na kurze v Košiciach. Bol to bežiaci hnedý kôň. Vytetoval som ho svojmu kamarátovi, ktorý tam bol so mnou ako figurant.

Čo by mal dobrý tetovač ovládať? Zrejme nestačí iba pekne kresliť...
– Samozrejme, že nestačí, aby vedel iba dobre kresliť. Treba mať základy grafiky, estetického vnímania, cit pre symetriu pri výbere miesta a motívu.
Ďalej sa vyžadujú určité znalosti z medicíny ohľadne kože. Ako sa správa, ako reaguje. Musí mať prehľad v tetovaniach, autoroch jednotlivých prúdov tetovaní a mal by vždy nadviazať na niekoho.
Ty si na koho nadviazal?
– Je ich viacero.
Za totality sa dávali tetovať ľudia z okraja spoločnosti či antisystémové živly, ako ich komunisti nazývali. Aká bola vtedy situácia?
– Za komunistov prežívalo tetovanie na okraji spoločnosti. Tetovať sa však nenechávali iba väzni. Hlavne na vojne to fičalo. Veľa „fotrov“ má dnes vypadané kerky z obdobia základnej vojenskej služby. Kríž, kotvu, srdce, ružu či názov miesta, kde slúžili.

Boli zatvorené hranice, dostať sa k motívom či k tetovacím mašinkám bolo takmer nemožné. Tetovanie v tomto období prežívalo iba v pivniciach, vo väzniciach a na vojne.
Po prevrate však nastal veľký boom...
– Otvorili sa hranice, prišli nové možnosti. Ľudia sa na tetovanie už začali pozerať inak.
Čo vtedy frčalo?
– Klasické motívy ako škorpióny, ruže, kríže či hviezdy.
Čínske znaky a delfín preskakujúci cez mesiac. Dáva si ešte aj dnes niekto niečo také robiť?
– Určite áno. Prednedávnom prišla ku mne 63-ročná pani, že chce malého delfína na rameno.
Aké motívy sú v súčasnosti najviac „IN“?
– Trendy v tetovaní udávajú najmä osobnosti a celebrity. V súčasnosti je veľká renesancia motívov z kresťanstva, či už anjeli, sochy svätých.
A texty, najčastejšie úryvky z Biblie či výroky antických autorov. Niekedy mám pocit, že im ľudia ani nerozumejú. Niektoré citácie sú na môj vkus až príliš dlhé, čo potom stráca symboliku.
Tetovanie bolo v minulosti symbolom spolupatričnosti ku kmeňu či kultúre. Myslíš, že tá symbolika pretrváva, alebo už ide väčšinou iba o módny výstrelok?
– Dnes je badať v tetovaní prienik rôznych štýlov. Či už lineárnych, tušových, kombinujú sa obrazy a písmo, napodobňujú sa akvarely.
To sa mi už zdá pritiahnuté za vlasy. Ale ľuďom sa to zrejme páči mať po sebe lizáky od štetca a prsknuté farby.
Čo preferuješ ty? Dlhé roky si nemal žiadne tetovanie...
– Deväť rokov po otvorení štúdia som nemal žiadne. Ale neprišlo mi to tak vtedy. Riešil som prácu, rodinu. Nebol na to čas. Ja preferujem, keď je tetovanie jednoznačné, krátke a úsečné.
Málokto si dnes dáva robiť homogénny motív, ktorý sa dá ďalej rozvíjať tak, aby nestratil hlavnú myšlienku. Homogénny motív sa dá postupne robiť a stále to bude dávať zmysel.
Takže tetovanie by malo mať podľa teba myšlienku?
– Určite áno.
Ľudia na to dbajú?
– Veľa ľudí sa už dnes dáva tetovať. Niektorí na to berú ohľad, iní zasa nie.
Dá sa v dnešnej dobe ešte nájsť nejaký originálny motív?
– Všetko už bolo vytetované. Nájsť špecifický motív je dnes už veľký problém. Stala sa z toho masová záležitosť.
Čo podľa teba najviac spopularizovalo kerky?
– Keď sa začali tetovať hviezdy, celebrity, speváci, športovci.
Hlavne futbalisti dnes vyzerajú ako „tapety“. Ako si to vysvetľuješ, že hlavne v tomto športe prerazilo tetovanie asi najviac? Rukávy som videl už aj v poslednej lige...
– Futbalisti majú silné nohy, svalnaté lýtka, ale slabé ruky. A možno majú z toho mindráky, tak to kompenzujú kerkami.
Tak si to vysvetľujem ja. Niekto to musel začať. Napríklad David Beckham bol prvý, čo si dal vytetovať mená svojich detí.
A odvtedy nastal s menami vlastných detí veľký boom. Futbalisti, ako aj každá celebrita, robia tetovaniu veľkú reklamu.
V súčasnosti vidno hlavne rukávy, celé potetované ruky. Aj Messi už má...
– Bol to boom, ale teraz je útlm. Čo sa týka Messiho. Išiel na dovolenku, prišiel s rukávom. To znamená, že to bolo extra rýchlo. A to muselo bolieť.
Nemala by sa kerka robiť postupne? Aby to vyzrelo, zahojilo sa?
– Nemala by sa hľadať filozofia tam, kde nie je. Každý si môže nakladať so svojím telom, ako uzná za vhodné.
Samozrejme, je lepšie, keď to má svoj čas, ale ľudia chcú väčšinou všetko naraz a hneď. Keď sa nenarodili potetovaní, už je neskoro.
Odkedy sa dávajú dnes ľudia tetovať? Veková hranica sa zrejme v poslednom období posunula dole...
– Dnes začínajú už od 16 rokov. Ale musím poznať rodičov, musím mať od nich písomný súhlas. Aj moje deti majú kerku od 16 rokov. Samy s tým prišli za mnou.
Máš aj svojich žiakov, ktorí pokračujú v tvojich šľapajach?
– Nie, skôr kolegov v mojom ponímaní. Áno, sú nejakí, prejavili o to záujem.
Koľko je vlastne tetovacích štúdií v Trnave? Máš v tom prehľad?
– Dvanásť štúdií a približne päťdesiat tetovačov v okolí Trnavy, ktorí pracujú doma.

Nie je to veľa na takú „malú“ Trnavu? Ako vnímaš toľkú konkurenciu?
– Konkurencie sa vôbec neobávam.
Vnímam ju pozitívne, pretože popularizuje tetovanie medzi ľuďmi. Sám by som to nikdy nedokázal.
Koľko hodín asi denne tetuješ?
– Asi 10 až 15 hodín. Ale nejde o čistý čas tetovania.
Vieš, koľko keriek si už asi urobil?
– Asi 15 až 16-tisíc od otvorenia štúdia.
Dobrý tetovač zrejme reklamu nepotrebuje...
– Posledné roky som „vy-bookovaný“ na niekoľko mesiacov dopredu.
To je ako čakať na vyšetrenie u lekára. Sú ochotní ľudia počkať?
– Niektorí nie, niektorí áno. Tí, čo sú ochotní čakať, si uvedomujú, že je to na celý život a že netreba nič unáhliť.
Najdôležitejšie je to rozhodnutie, že niečo chcem.
Ako zákazníci reagujú na bolesť? Už ti niekto v kresle aj odpadol?
– Ľudia pristupujú k bolesti rôzne.
Niektorí si myslia, že je to „easy“ a prebehne to rýchlo. Zopár ľudí mi tu už odpadlo. Každý má iný prah bolesti.
Aké sú podľa teba najbolestivejšie miesta?
– Každý má to svoje, ale všetci sú extra citliví na rebrách. Ďalej slabiny, lýtko, pod zadkom či zadná časť kolena.
Ktoré sú najproblémovejšie partie tela?
– Prsty, partie nad členkom, všade, kde nie je svalová hmota.
Hlavne ženy prichádzajú s takýmito miestami. Na štýl Rihanny. Obrázky rozhádzané po tele ako hnoj na poli.
Aký je najpoužívanejší motív?
– To sa nedá takto špecifikovať. Je to rôzne.
Čo najbizarnejšie si tetoval?
– Bizarne na mňa pôsobia tetovania na genitáliách. Kvôli bolesti. A ešte tetovanie na tvár. To podľa mňa mení identitu človeka. To už nie je o tetovaní. Myslím, že v tomto prípade je problém niekde inde.
A čo keď sa niekomu po čase prestane kerka páčiť? Aký je postup? Vieš o niekom z tvojich klientov, že si dal tvoje tetovanie odstrániť?
– Zatiaľ som o nikom takom nepočul. Treba si uvedomiť, že tetovanie je farba a jazva. Farba sa dá odstrániť, jazva však nie.
Nič tým nezískajú, radšej by som volil si to dať prerobiť.
Prerobiť? Máš veľa „prerábok“?
– Veľa ľudí príde ku mne so starým vypadaným tetovaním od niekoho iného, že by to radi nahradili niečím iným. Ako napríklad aj teraz.
Pán, ktorého teraz tetujem, si dal pred 15 rokmi vytetovať hlavu vikinského bojovníka u nemenovaného trnavského tetovača. Okrem toho, že tetovanie bolo veľmi nekvalitne urobené, navyše aj hlava bojovníka bola zle umiestnená a otočená naopak. (fotky pôvodnej i novej nájdete v galérii)
Čo si myslíš o tetovaní ako takom?
– Každý tvrdí, že tetovanie je umenie. Ja si to však nemyslím.

A čo to teda podľa teba je?
– Je to umelecké remeslo. Vulgárne povedané, ľudové remeslo. Rovnako ako napríklad grafity.
Čo tetovacie mašinky? Fungujú stále na rovnakých princípoch, alebo revolúcia nastala aj tam?
– Na tetovací strojček mal patent Thomas Alva Edison. Nevymyslel ho však na tetovanie, ale na zdobenie výrobkov z kože, či už čižiem, alebo sediel pre kone.