Po pätnástich rokoch ste sa rozlúčili s krasokorčuľovaním aj s postom predsedu klubu. Spomeniete si ešte na začiatky?
– Bola to vtedy krásna doba. Dostal som sa k tomu vďaka mojej dcére, ktorá jedného dňa prišla zo škôlky domov s radosťou a výkrikmi, že môže chodiť na krasokorčuľovanie, že ju vybrali. Samozrejme, myslel som si, že mesiac, dva bude korčuľovať a následne to nechá. Korčuľuje však až doteraz, pretože robí trénerku. Je to pre mňa taká satisfakcia za všetky tie roky. Ona to mala a má tak rada, že sa tým chcela živiť. Mala možnosť pracovať v našej firme, no povedala mi, že nechce stráviť život nahadzovaním čísel do počítača, ale chce robiť s ľuďmi a momentálne robí trénerku krasokorčuliarom a hokejistom v Trnave.
Dcéra Vás dostala ku krasokorčuľovaniu. Ako ste však vy dostali k tomu taký vzťah? Predsa len, celkovo sa krasokorčuľovanie s mužským pohlavím spája naozaj veľmi ťažko...
– Poobedné staranie sa o deti pripadlo mne. Mali sme o dva roky staršieho syna od dcéry, ten hrával hokej a dcéra po ňom všetko opakovala. Najskôr chcela hrať hokej, ale nebola postavou práve zdatná pre tento šport, ale korčuľovanie sa jej páčilo. Začal som teda chodiť s nimi na krúžky – so synom na hokej s dcérou na krasokorčuľovanie. Medzi rodičmi sa následne vytvorila taká skvelá partia, že my sme trávili spolu čas aj mimo šatne. Najskôr to začalo víkendami, neskôr sme začali chodiť spolu na výlety, na turistiku a kdejaké akcie. Musím dodať, že to trvá doteraz. Začali sme pred osemnástimi rokmi a pred dvomi týždňami sme sa opäť stretli na akcii.
A ako prišlo k tomu, že ste už neboli iba povzbudzujúci rodič, ale predsa klubu?
– Asi po dvoch rokoch vtedajší predseda klubu všetkých na schôdzi prekvapil tým, že odstupuje z funkcie predsedu a spolu s ním odchádza aj jeho manželka, ktorá robila trénerku. Mali na to osobné dôvody, čo sme pochopili. Nám nezostalo nič, iba dať hlavy dokopy, nakoľko sme chceli, aby to pokračovalo. Zvolili sme metódu dobrovoľnosti typu, kto sa nebráni postu predsedu, aby zostal stáť. Zostali sme traja, ktorí by mali záujem to vyskúšať. Z nás troch som dostal najvyšší počet hlasov a následne sa to zopakovalo ešte osemkrát, každé dva roky. Teraz som v polovici obdobia po pätnástich rokoch odstúpil.
Miroslav Vitek (vľavo) s Petrom Puškárom zo Slávie Trnava po Goralskom maratóne. (zdroj: ARCHÍV MV)Na poste predsedu vám okrem starosti o vaše deti pribudli aj starosti o ďalšie deti pôsobiace v klube, nehovoriac o financiách, s ktorými je vždy veľký problém. Ako ste to zvládali?
– Je to veľmi náročný šport najmä kvôli tomu, že ide o individuálnych športovcov a musí sa chodiť na súťaže. Buď iba po Slovensku, alebo aj na nejaké zahraničné a všetko to stojí nejaké peniaze. Cesta, benzín, štartovné, hotel, strava... Taký ľahký odhad je v dnešnej dobe okolo 150 eur na jednu súťaž. Teraz si zoberte, že keď sme začínali, tak sme absolvovali okolo štrnásť domácich súťaží a ešte nejaké zahraničné. Vždy sme sa to snažili nakombinovať do auta. Ja som bol šofér, jedna mama sedela vedľa mňa a tri deti vzadu. Rovnako tak kolega...
Spomína sa na to dobre?
– Musím povedať, že na všetko v dobrom spomínam. Začiatky boli naozaj malebné. My sme boli takí odhodlaní a oduševnení, že spravíme v Trnave svetový klub. Svojím spôsobom sa nám to podarilo v rámci Slovenska, kde sme boli dlhodobo jeden z najlepších klubov a všetci mali túžbu poraziť Trnavčanky. Ďalšia „pikoška“ z tohto obdobia je, že sme plánovali prespať s deťmi na hrade Dobrá Voda pod stanmi. Ale hlásili zlé počasie, tak sa to zmenilo a nakoniec sme skončili u jedného z rodičov na chate na Bukovej. Opäť sme sa rozhodli spať s deťmi vonku pod stanmi a v prípade, že by pršalo, tak sa schováme. Nepršalo, išlo o našu prvú akciu, a tak sa nám to zapáčilo, že sme podobné veci absolvovali šesť – sedemkrát do roka. Bicyklovanie, túry a podobne.
Takže ste zo športového klubu spravili športovo-rodinný klub, ak to tak môžeme nazvať?
– Áno. Vždy sme všetci vraveli, že tam máme rodinnú atmosféru a ide o rodinný klub. Vždy som tvrdil, že funkcia rodič krasokorčuliarky je životný štýl. Podľa toho sa treba aj správať.
Čo konkréte máte na mysli?
– Stala sa nám taká príhoda, že sme mali ísť do Ľubľany na sústredenie a mali sme problém s trénerom. Jedna trénerka mohla až v druhý týždeň a v prvom sme to nevedeli vyriešiť. Oslovil som vtedy nášho bývalého trénera, ktorý sa odsťahoval do Nitry, aby zobral na sústredenie aj svoju dcéru a môže trénovať aj ona. Všetko bolo dohodnuté s tým, že ich tam odveziem a po týždni, keď príde naša trénerka, ich vezmem nazad domov. Vyviezol som ich do Ľubľany, kde mali sústredenie, a my sme zatiaľ išli na týždeň na Triglav na turistiku. Po týždni prišla naša trénerka, tak jeho som s dcérou zobral domov, ako som sľúbil. Dalo sa to riešiť a úprimne, s láskou spomínam na túto akciu aj ochotu.
Vravíte o tom, ako vám bolo dobre a na čo všetko radi spomínate. Prečo ste sa teda rozhodli odstúpiť z postu predsedu klubu?
– Už mi to chvíľami začalo prerastať cez hlavu. Dcéra už je veľká, chodil som tam tým pádom pomenej a už predtým som sa dohodol s trénermi aj s výborom, že nemôžem robiť drobnú vnútroklubovú činnosť. Budem zabezpečovať dve naše veľké akcie, ktoré robíme dlhodobo, čo sú medzinárodné preteky Tirnavia Ice Cup a medzinárodné letné sústredenie, ktoré robíme v Trenčíne. Toto som ešte zabezpečoval, ale okrem toho som už moc času v klube netrávil. Samozrejme, vždy sú medzi ľuďmi problémy, ktoré treba okamžite riešiť a toto bolo to, čo mi prerastalo cez hlavu v určitých momentoch. Musel som odstúpiť, aby to zasa zobral niekto, kto je tam denno-denne a keď sa niečo vyskytne, bude to riešiť. Zhodou okolností to zobral ten istý predseda, ktorého som ja pred pätnástimi rokmi nahradil. Vrátil sa teda do toho istého.
Dokážete si spomenúť aj na nejaké zvučnejšie krasokorčuliarské mená, ktoré prešli trnavskou školou?
– Určite áno, aj keď trnavské mená si skôr budú pamätať na Slovensku, nakoľko medzinárodných úspechov bolo pomenej. Určite by som spomenul Karolínu Sýkorovú, ako prvú veľkú pretekárku. Mojej dcére Erike Vitekovej sa podarilo dostať do reprezentácie a urobiť nejaké výsledky. Ďalšími boli napríklad Alika Hagarová, ktorá sa dostala dvakrát na majstrovstvá sveta juniorov a má za sebou aj niekoľko dobrých vystúpení na juniorských Grand prix. Určite by som spomenul aj Miroslavu Magulovú, ktorá bola veľkou nádejou.
Nemrzí vás, že dnes je krasokorčuľovanie pri tom obrovskom výbere záujmov u detí až niekde ďaleko vzadu?
– Prilákať športovca znamená presvedčiť rodiča. Ešte lepšie je, ak rodič vnútorne chce, aby jeho dieťa robilo tento šport. Potom má vôľu vstávať. Veľa šikovných detí prešlo našou školou korčuľovania a keď sme im dali ponuku byť súčasťou krasokorčuliarskeho klubu, tak problém bol, že rodič nemieni vstávať. Keď zistil, že musí každý deň prísť zhruba na pol siedmu ráno na ľad, tak jednoducho to nechcel absolvovať. Určití rodičia, ktorí sú schopní vstávať a toto všetko absolvovať, môžu pritiahnuť deti k tomuto športu. Dnes je to už pomerne individualizované, čo za našej doby nebolo. My sme s rodičmi z toho spravili pre Trnavu kolektívny šport. Naozaj krásne na to spomínam, dokonca dve deti zostali dodnes trénerkami. Moja dcéra a Lucka Poláčková vždy spomíname na to, ako sme chodili na súťaže s plným autom detí. Vtedy naozaj išlo o kolektívny šport v tom ponímaní, v akom sme to my robili.
Dcéra Miroslava Viteka, Erika (vľavo)je nádejnou trnavskou trénerkou. Na foto dáva rady svojej zverenkyne Timke Študencovej. (zdroj: ARCHÍV MV)Keď ste skočili na poste predsedu, navštevujete aspoň tieto podujatia ako divák?
– Priznám sa, nenavštevujem. Viete, tieto preteky sú pre deti a na tie chodia hlavne rodičia. Tam návštevy nechodia, takže nechodím ani ja.
Spomínali ste, že dcéra zostala pri krasokorčuľovaní ako trénerka. Vyzerá to teda u vás doma tak ako kedysi, že keď sa stretnete, tak riešite práve tieto „problémy“?
– Samozrejme, a dokonca je to milé. Objavili sme krásnu vec, že si otvoríme fľašu vína, dáme si po poháriku a rozoberáme problémy, ktorá ona vidí, čo sa jej stalo na tréningu s hokejistami, ako na ňu jeden z rodičov vyletel a podobne... Snažím sa jej vysvetľovať situá-cie už z nadhľadu a debaty sú v organizačnej rovine. Už minulý rok bola ona organizátorom Tirnavia Ice Cup, takže večer v kuchyni sme ešte rozoberali, čo je treba a čo nie. Na to ma naviedol jeden kamarát z Lotyšska, ktorý sa ma spýtal, prečo neriešim tieto veci s dcérou, ktorú mam doma a mohla by to robiť. Miesto toho to riešim s niekým iným a vždy to malo nejaké chybičky, nakoľko som čakal na odpoveď. Takto to máme večer v kuchyni a je to naozaj skvelé a milé.
Čo teraz s tým časom, ktorý ste pätnásť rokov venovali buď deťom, alebo vedeniu krasokorčuliarskeho klubu?
– Začal som behávať a nedávno som sa prihlásil aj na bedminton, tak chodím do bedmintonového klubu. Osobne si nemyslím, že by som mal nejaký prebytok času, skôr naopak. Vyťažený som naplno. Na siedmu idem do roboty, okolo piatej, pol šiestej domov. V lete idem na záhradu, kde napríklad kosím alebo čistím jazierko, čo je v horúčavách naozaj príjemná činnosť. V zime mi zostáva sa akurát tak trochu prebehnúť a už je tma. Naozaj nemám pocit, že by som mal prázdno. Funkcia predsedu si vyžadovala veľa administratívnych činností, ktoré sa museli riešiť cez pracovnú dobu. Bolo to náročné na čas a ako som už spomínal, vycúval som z toho, ale necítim veľké časové okná.
Ako vidíte krasokorčuľovanie na Slovensku. Ide o úpadok alebo má Slovensko nejakú krasokorčuliarsku nádej, ktorá by sa mohla presadiť na medzinárodnej scéne, akou si majstrovstvá alebo olympiáda?
– Máme dvoch nádejných olympionikov. Jedným z nich je tanečný pár Lucie Myslivečková a Lukáš Csölley. V ženskej kategórii to je Američanka reprezentujúca Slovensko, ktorá po tom, čo zistila, že sa v Amerike nepresadí a následne zistila, že má slovenské korene, začala pretekať za Slovensko. Priznám sa, že to bolo v období, keď moja dcéra dorastala, takže sme to veľmi ťažko niesli. Nakoniec sa jej však podarilo presadiť sa, zatiaľ čo naše baby skončili. Musím povedať, že reprezentuje naozaj dobre. Vybojovala si účasť na olympiáde. Osobne som však názoru, že by som radšej miešal kašu s vlastnými odchovancami. Nikdy som nevystupoval proti takýmto prípadom, ale vnútorne som proti tomu. V jeden čas som dokonca zvažoval, že budem kandidovať na predsedu zväzu a toto by bol prvý bod. Nechcel by som podporovať takýchto, nazvime ich žoldákov. Bolo to bežné, nie len u nás. Niekoho si kúpia, on robí výsledky a smotánka sa na tom následne vezie.
