Článok bol pôvodne publikovaný v MY Trnavských novinách 22. augusta 2011
Tisícky ľudí v uliciach, sklamanie a hnev. To všetko sprevádzalo príchod sovietskych tankov do Trnavy. Na udalosti z augusta 1968 si zaspomínal Trnavčan Marián Drobný.
TRNAVA. „Ráno o siedmej ma zobudilo búchanie na dvere. Vstávaj, je vojna! kričal na mňa svokor,“ začína svoje rozprávanie dnes 68-ročný Marián Drobný. V noci pred inváziou sovietskych vojsk do Československa sa práve vrátil z manévrov. Martinské kasárne boli preplnené ruskými vojakmi a on cítil, že sa niečo stane.
„Atmosféra bola veľmi napätá. Niekoľko týždňov u nás cvičili spojenecké vojská, ktoré sa pred 21. augustom chystali na odchod. Rusi mali zakázané s nami hovoriť, bolo z nich však cítiť nervozitu,“ spomína dôchodca, ktorý v čase okupácie pracoval v Trnavských automobilových závodoch.
Po úvodnom šoku hneď zapol aj so svokrom malé prenosné rádio. „Hlásili, že sú tu okupanti a nemáme im dať chleba ani vody. Viac mi nebolo treba, obliekol som sa, zobral fotoaparát a vyrazil aj s kamarátom Jirkom do mesta,“ hovorí Marián.
Ulice plné ľudí
Do centra Trnavy sa dostal Marián z dnešnej Stromovej, vtedy ešte Partizánskej ulice, okolo ôsmej ráno. Vtedy už desiatky tankov a sprievodných vozov rachotili po Kollárovej ulici.
„Bolo ich strašne veľa. Tá kolóna sa nechcela skončiť. Niektorých odkláňali smerom na Modranku a Zeleneč, ďalšie tanky obsadili strategické miesta ako poštu, radnicu či národný výbor,“ vybavuje si Marián, ktorý ešte dnes cíti hnev a sklamanie.
„Nikto nečakal, že sa také niečo stane. Boli sme vychovávaní v tom, že Sovieti sú naši bratia. Na uliciach boli tisíce ľudí, ktorí kričali, hrozili aj plakali. Niektorí do tankov hádzali kamene ako sfanatizovaní,“ opisuje atmosféru muž, ktorému sa príchod okupantov podarilo odfotografovať. Pri tom takmer prišiel o vlastný život.
„Liezli sme aj s Jirkom na transportéry, búchali sme na ne a kričali na Rusov, aby vyliezli, že ich odfotíme. Jeden sa vystrčili a zahnal sa na nás pažbou samopalu. Ak by nás trafil, už tu asi nie sme,“ opisuje dnes už so smiechom augustové udalosti Marián.
Zaliezli do ulity
Z tisícových davov ostalo okolo poludnia na uliciach len pár ľudí. Sovieti hliadkovali pri dverách pošty, ľudí kontrolovali aj pri vstupe na radnicu.
„Bolo medzi nimi málo bielych Európanov. Väčšinu tvorili Aziati, ktorí dookola opakovali, že k nám prišli zničiť kapitalizmus a zachrániť svetový komunizmus,“ spomína Marián.
Asi za tri dni sa tanky z ulíc postupne stiahli, ešte dlhé mesiace však bolo po meste vidieť sovietske hliadky so samopalmi.
„Ľudia postupne otupeli a stiahli sa do ulity. Každý potreboval v prvom rade žiť a pracovať. Vymenili sa vedúci v podnikoch, začali kádrové čistky. Keď sme tesne po začiatku okupácie verili, že Sovieti odídu rýchlo, postupne sme nádej strácali, “ uzatvára Marián, pre ktorého bol november 89 spojený s pocitom zadosťučinenia.
