TRNAVA. Mladá, sympatická, pokrstená, bez birmovky. Keď otvorí ústa, naisto viete, že je z Trnavy. Tvrdý dialekt používa aj v bežnom živote.
Martina Fabová žije so svojou mamou v paneláku na Prednádraží. Stretli sme sa za jej „barákom“. Najskôr sa predstavila ako Cecília Frankaňová, neskôr potvrdila, že je Martina Fabová, pre mnohých zainteresovaných známa ako Fejbs.
Tak ty si z Prenga?
– Áno, žijem tu od narodenia. Chodila som tu do školy, za barák s chalanmi. Stará úchyláčka z Prenga.
Počul som o tvojom hlase, kamarát ho prirovnal k Alicii Keys. Prečo si sa radšej nedala na soulovú dráhu?
– Kedysi, keď som mala tri roky, som spievala Ivetu Bartošovú, poznala som všetky jej skladby.
Dokonca som si v tom čase nahrala aj kazetu, na ktorej spievam jej najväčšie hity. Bola mojím vzorom, milovala som ju.
Aj si sa rovnako obliekala a maľovala?
– Nie, to nie (smiech). A maľovať sa mi aj tak rodičia nedovolili.
Čo počúvali vaši? Na čom si vyrastala?
– Falco, Queen. Sestra zasa DJ Tiesta. Mám ich napočúvaných. (smiech)
Ako si sa teda mohla s takýmto základom dostať až k rapu?
– Bolo to práve na Prengu. Kamaráti počúvali rap a hip--hop. Najskôr ma to neoslovilo, pretože v každej skladbe som vtedy hľadala akýsi súzvuk či rádiovú harmóniu.
Až neskôr sa niečo zlomilo a ja som si uvedomila, že rap je oveľa osobnejší, má väčšiu výpovednú hodnotu ako bežné rádiové skladby.
Zo skúšobne. (zdroj: Archív M. Fabovej)Máš talent, neskúšala si nikdy talentovú šou?
– Ale áno, skúsila som SuperStar, dostala som sa do československej 150, ale tam som skončila. Whitney Houston mi vtedy vôbec nesadla.
Predpokladám, že nebanuješ.
– Úprimne som rada, pretože taká šou ťa nalinajkuje a naprogramuje, ako uzná za vhodné.
Vzhľadom na tvoj vek si Chaozz asi minula...
– Áno, ale počúvali sme ho. Vrátane Kontrafaktu, trnavských vecí a ďalších. Torula a Boy Wonder sú chalani, s ktorými som začínala. A dodnes spolupracujem.
Čo stredná, tam prepukol rap naplno?
– Na strednú nespomínam v dobrom. Chodila som na Obchodnú akadémiu do Serede. Nebavilo ma chodiť do školy, nebavilo ma učiť sa, nebavilo ma účtovníctvo. A navyše, boli sme iba babský kolektív a ja si viac rozumiem s chalanmi. Cez písomky som si písala texty, často som „blicovala“.
Ako často?
– Asi 260 vymeškaných hodín za rok. Mala som dobrú doktorku, vždy mala pre mňa razítko (smiech).
Dokončila si vôbec strednú?
– Áno. A s prehľadom som zmaturovala, dokonca lepšie ako niektoré moje spolužiačky.
Ťa asi veľmi nemali radi. Cez písomku si píšeš texty a zmaturuješ lepšie ako oni.
– Áno. Veľmi. Raz mi dokonca naliali ocot do topánok.
Takže si zanevrela na svet a začala rapovať?
– Bolo to v tom období.
Texty si píšeš sama, vieš čo je daktyl a trochej?
– No to už neviem teda. Väčšinou rýmujem A-B, A-B. Ale niekedy je to aj A-A-A-A, alebo A-B-A-A-A-B. Nie som v tom striktná. Som skôr za výpoveď ako za rým. Je to o pocite, ako to príde, tak to dám.
Zatiaľ je sama, chce sa venovať iba hudbe. (zdroj: Peter Briška)A čo hudba, sprievod?
– Hudbu si nerobím, väčšinou mi podmaz niekto pošle a ja na to vymyslím text. Text a hudba si musia sadnúť ako kapela. Chcem robiť nadčasové veci, nie žiadne „rýchlo-kvasky“. Môj sen je mať živú kapelu a s nimi jazdiť po koncertoch.
Nemáš problém sa postaviť pred viac-menej mužské publikum? Nedostalo ťa niekedy do úzkych? Predsa len, čakajú na svojho idola a príde im tam diktovať mladá baba.
– Osobne sa mi ešte nestalo, že by ma vypískali (zaklopala si na drevo). Poznám však jednu babu, ktorej sa to stalo. Rozrevala sa a utiekla z pódia. Stáva sa aj mne, že niektorí ma zo začiatku nechápu.
Hovoria, že som preafektovaná, ale keď ma spoznajú, mnohí zistia, že moje správanie na pódiu sa od toho bežného príliš nelíši.
Skrátka to nehrám. Ale mužskú ješitnosť, že aj baba by mohla rapovať, cítiť. Chlapi si to často jednoducho nevedia a nechcú pripustiť.
Nie je teda ťažké preraziť u takého „prevtákovaného“ publika?
– Je, ale dá sa to. Len si treba veriť. Som stotožnená s tým, že úspech sa nedostaví hneď a že treba na ňom tvrdo makať. Keď tomu človek verí, má talent a pracuje na sebe, výsledok sa dostaví.
Aj v tejto brandži a sama?
– Zistila som, že áno. Je tu veľa takých, čo ťa chcú zhltnúť. Tvrdia ti, že bez nich to nedokážeš. Dokonca, že ani Rytmus to nedal sám. Sú to známe mená, pôsobia na Slovensku už dlhé roky.
Jednoducho si zháňajú mladé talenty a robia si z nich dojné kravy. Nakoniec ťa iba využijú a pekne sa pritom nabalia.
Ja idem vlastnou cestou, budem si robiť, čo ja chcem a hotovo. A celkom sa mi v tom darí.
Ktorý doterajší koncert na teba najviac zapôsobil?
– Určite teraz naposledy na festivale Hip-hop žije na Zlatých Pieskoch. Bola som sama na pódiu, prišlo tak do dvesto ľudí. Super pocit.
Ako si sa tam dostala?
– Zavolali mi organizátori festivalu.
Sa poznáš aj s Rytmusom?
– Áno, a s mnohými ďalšími.
Vyrastala si aj na Kontrafakte, počúvaš Rytmusa aj teraz?
– Už ani nie. Na mňa je to až moc prepracované, stráca to pre mňa osobnú výpoveď.
Sídliskový sen si videla?
– Áno, akože dobré, ale nemalo ma tam čo prekvapiť. Niektoré veci tam pôsobili prehnane. Aj ja som „polocigánka“ a nikomu to „nevešám“ na nos.
Vážne? Tak to ťa čaká podobný sen.
– (smiech) Je ťažké pre dievča preraziť v tejto brandži. Ale mám jednu výhodu.
Báb, čo rapujú, na Slovensku nie je veľa. Ale hlavne tomu verím.
Takže keď to príde, začneš si užívať? Neobávaš sa, že ťa „prachy“ zmenia?
