TRNAVA. Brány Štátneho archívu v Trnave sa v piatok a v sobotu opäť po roku otvorili verejnosti. Témou Dňa otvorených dverí bola tentokrát gastronómia, záujemcovia si tak mohli na výstave pozrieť napríklad účet za dodávku alkoholu, ktorý v roku 1948 vystavila trnavská výrobňa likérov a liehových nápojov Slivorum, účtenku trnavského kaviarnika Celestína Vaculíka z roku 1896 alebo jedálne lístky rôznych piešťanských reštaurácií a kaviarní z roku 1943.
Zaujímavý bol aj pohľad na povolenie na zvýšenie cien, ktoré na Vianoce 1942 dostali pre svoju koncertnú kaviareň v Trnave Ferdinand Thalmeiner a Rudolf Latika.
Z neho sa mohli návštevníci archívu dozvedieť napríklad to, že veľká čierna káva tu po novom namiesto 3,35 koruny stála rovné 4 koruny, grog alebo punč zdražel zo šiestich korún na osem a za liter minerálky tu kaviarenskí hostia zaplatili rovných sedem korún.
Žobračenky pre chudobných
Pozornosť pútali aj žobračenky z roku 1933. Vydávalo ich mesto tým najchudobnejším obyvateľom, ako formu sociálnej pomoci. Na ich základe mali nárok na odber potravín okrem nápojov, tiež mohli dostať obed financovaný z prostriedkov pomocnej akcie. Ten vydával napríklad Heribanov hostinec na Rybníkovej ulici.
Na výstavu sa dostal tiež satirický leták z roku 1963, ktorým družstevníci z Hlohovca kritizujú konzervárne v Novom Meste nad Váhom.
Tie mali nedostatočne odvážať obraté uhorky a nedostatočne zásobovať JRD debničkami, čím „vzniká menšia kvalita uhoriek a tým, že sú uhorky po poli, musia byť traja strážcovia.“
Nielen písomnosti
Okrem historických archívnych dokumentov, venovaných gastronómii, mohli návštevníci vidieť aj vystavené predmety, ktoré s touto témou súvisia. Tie sa podarilo získať najmä z rôznych súkromných zbierok, mnohé z nich by sme aj dnes našli v domoch starých rodičov.
Nechýbali fľaše na bombičky na výrobu šľahačky či sódovky, kávovar, ktorý varil veľmi sinú kávu, mažiar, lopatka na naberanie múky, vývrtky, zdobená váha, ktorú na výstavu priniesli až z Viedne, či zaujímavé „klieštiky“, ktorými sa naberali rezne.
Pracovníci archívu tiež pripravili ochutnávku dobových jedál, ktorá sa konala v sobotu. Okrem stredovekých placiek tu mohli záujemcovia ochutnať napríklad chlieb podľa receptu Juraja Fándlyho či rôzne špeciality, ktoré nesmeli chýbať na stoloch v 18. a 19. storočí.
Mäsiari aj kaviarnici
Súčasťou programu boli aj prednášky, ktoré chute a vône minulosti ešte viac priblížili. Kým v sobotu sa riaditeľka Štátneho archívu v Trnave Júlia Ragačová venovala životu trnavských hostinských a kaviarnikov v 1. polovici 20. storočia, piatkové popoludnie bolo zamerané na mäsiarov.
Romana Luchavová vo svojom príspevku priblížila nielen historický vývoj tohto remesla, ale aj cechové pravidlá, kompetencie jednotlivých členov cechu či príručku z roku 1927, podľa ktorej museli mäsiari skladať skúšky.
„Prvú zmienku o trnavských mäsiaroch nachádzame koncom 14. storočia v účtovných knihách mesta, ktoré od nich kupovalo rôzne výrobky na pohostenie významným návštev. V tom čase mali mäsiari súkromné zákazky, slúžili tiež vojsku,“ hovorí Luchavová.
V dokumentoch z tohto obdobia nachádzame tiež zmienky o mestskom bitúnku, ktorý fungoval pri Trnávke, ktorá preň slúžila ako kanalizácia. Objavujú sa tiež profesie ako garbiari, remenári či mydlári.
Tovariši bez ženy
„Privilégiá od mesta dostali trnavskí mäsiari 18. marca 1615, cechová truhlica mäsiarov, na ktorej je vyobrazený býk, je z roku 1691 a vo svojich zbierkach by ju malo mať Západoslovenské múzeum,“ doplnila Luchavová, ktorá vo svojej prednáške zmienila viaceré zaujímavosti.
Právo dovážať rožný dobytok do mesta mali v 15. storočí napríklad len štyri obce – Brestovany, Hrnčiarovce nad Parnou, Modranka a Ružindol.
Mäsiari nesmeli zabíjať vo sviatok, v nedeľu mohli až po skončení veľkej omše. Kto chcel byť mäsiarom, začínal ako učeň, už okolo jedenásteho – dvanásteho roku. Učenie trvalo tri roky, o rok kratšie v prípade, ak išlo o majstrovho syna.
Potom nasledovali skúšky a mladý muž odchádzal ako tovariš na vandrovku, trvajúcu najmenej dva roky. Počas nich nesmel mať žiadnu ženu, musel spať len u majstra a nesmel chýbať na večeri.
Keď tovariša našiel majster v piatok večer v hostinci, nasledoval trest, ten bol prísnejší, ak hral hazardné hry.
Prísne pravidlá
Na čele cechu stál cechmajster, ktorý bol zodpovedný za dodržiavanie všetkých pravidiel. Členovia cechu pod hrozbou pokuty jednej zlatky napríklad nesmeli chýbať na procesii na Božie Telo, v jatke a na bitúnku museli udržiavať poriadok a za rozliatie krvi dostali pokutu až 14 viedenských.
Cechmajster tiež musel dbať na zdravie porážaného zvieraťa, jasne bolo totiž stanovené, že sa zakazuje porážať teľné kravy, zvieratá prašivé či inými chorobami nakazené. Nemysliteľné tiež bolo, aby mäsiar predal výsek z uhynutého zvieraťa.
