DUCOVÉ. Jana Poláčková žije v obci Ducové v okrese Piešťany odmalička. Ako vyučená krajčírka sa šitiu venuje od školských čias a nezanevrela naň ani na dôchodku.
Pred šiestimi rokmi sa rozhodla nasledovať generácie žien z rodiny a začala šiť, opravovať a reštaurovať ľudové kroje.
„Ja som mala svoje kroje od decka, vyšívala ich už moja babka, mamina aj teta,“ hovorí Jana.
Impulz, pre ktorý sa na rodinnú tradíciu rozhodla nadviazať, však prišiel v podstate náhodou. Miesta kostolníčka chcela spestriť veľkonočnú omšu krojmi, vyzvala preto ženy, aby sa do nich obliekli.
„Kamarátky mali kroje, ja tiež, tak sme sa dohodli, že si ich na omšu vezmeme. Lenže prišla som domov, išla som hľadať kroj a mne nič nebolo dobré. Tak som si ho musela sama upraviť,“ spomína na svoje začiatky.
Nie je kroj ako kroj
Jana Poláčková sa šitiu krojov venuje nielen ako svojmu koníčku, ale sú pre ňu doslova srdcovou záležitosťou.
Rozdiely a špecifiká jednotlivých ľudových odevov tak dôkladne pozná. „Dievčatá nosili formy alebo rukávce. Na nedeľu a sviatočný deň sa nosili formy – vyšívané košele. Rukávce boli košele na bežný deň. Košeľa mala buď golier, alebo stojačik. Chalani majú nohavice inak vyšívané ako dievčatá. Majú aj inú košeľu, ktorá nemá formy, a nemali goliere ani stojačik,“ vysvetľuje Jana.
Každý kroj sa podľa jej slov skladá z niekoľkých častí a obliecť si ho nie je jednoduché. Pri samotnom obliekaní treba postupne jednotlivé časti kroja na seba pridávať, aby ste sa v ňom dobre cítili i vyzerali.
„Takže ja si dám formy, prucel (vesta na košeľu), na to si dám zadnú zásteru, prednú zásteru, a keď je zima, tak si pod to dám spodničku. Rozdiel je aj v tom, ktorá sukňa ide dopredu a ktorá dozadu. Tá vzadu má stužku vyšitú len horizontálne, kdežto tá, ktorá ide dopredu, má stužky aj po bokoch vertikálne,“ hovorí Jana.
Ku každému kroju by sa spravidla mali nosiť i čierne čižmy. Ak ste v ňom však oblečení v lete, môžu sa zameniť i za ľahšiu obuv.
„My sme si dali ušiť u jedného obuvníka čižmy, aby sme mali všetky. Ale inak v lete, keď je veľmi teplo, tak si obujeme čierne baleríny,“ doplnila.
Typické farby
Každý kroj má i svoju špecifickú farbu podľa regiónu, v ktorom sa používa.
„Ja šijem teda naše kroje Ducového – to máme typické modré sukne, či už bledšie alebo aj tmavšie,“ hovorí Jana. Dôležité je i to, aby sa jednotlivé časti kroja k sebe farebne hodili.
„Kroje sa rozlišovali podľa farieb na bielo strakavý, ten mal biele zuby na konci košele, musel byť aj čepiec na hlave s bielymi zubami, a potom bol žlto strakavý – museli byť žlté zuby, mohol byť aj farebne vyšitý, alebo len celý žltý vyšitý a takisto čepiec so žltými zúbkami. Stužky alebo sukne sú vyšité so žltým, alebo teda farebné, ale aby tam prevládala tá žltá,“ vysvetľuje Jana.
Oblieka aj bábiky
Pani Poláčková sa venuje nielen šitiu pre dospelých a deti. Svoju vášeň prejavuje i v šití malých krojov pre bábiky, s ktorými chodieva i na výstavy.
„Pri kine Fontána v Piešťanoch na otvorení kúpeľnej sezóny, tam býva prehliadka bábik a medzi nimi sú aj moje – budem tam s nimi aj tento rok. Všetci chodíme v krojoch aj do úvodného sprievodu,“ hovorí Jana.
Kroje i bábiky pani Poláčkovej je možné vidieť okrem Piešťan aj pri rôznych príležitostiach v okolitých obciach. Do jej krojov sa ľudia poobliekajú napríklad 5. júla počas osláv sviatku sv. Cyrila a Metoda. Tie sa tradične konajú na hradisku Veľkomoravskej ríše u nich v obci Ducové a súčasťou je práve krojovaný sprievod.
Kroje sú súčasťou života
Krojmi u Poláčkovcov žijú všetci. Už teraz sa vnučka pani Poláčkovej do krojov veľmi rada oblieka, vnuka zatiaľ nahovorí vždy, no čím je starší, tým menej sa mu do toho chce.
„Dokonca i manžela som spracovala, tak aj on chodí s nami poobliekaný,“ vysvetľuje Jana. Pani Poláčková verí, že toto krásne a tradičné remeslo po nej prevezme i mladšia generácia.
Na záver dodáva, že hoci sú materiály na kroje veľakrát drahé, ona má na také veci dosť peňazí, pretože je to jej srdcová záležitosť radosť.
