Trnavská spisovateľka Silvia Jezerská počíta trapasy

TRNAVA. Základná škola, kamarátstva, prvé lásky, Hollého gymnázium, univerzita aj úžasní ľudia, ktorých tu stretáva. To všetko, vrátane rodinného zázemia, viaže spisovateľku a stredoškolskú učiteľku Silviu Jezerskú k Trnave.

Matka trojročného syna sa v Malom Ríme nielen narodila, ale spolu so svojím manželom tu aj žije. Hoci jej záľuby sa počas materskej dovolenky scvrkli, podľa jej vlastných slov na čítanie a písanie, rozhodne to nie je na škodu.

Koncom minulého roka jej vo vydavateľstve Meridiano-press vyšla v edícii Moderné romány kniha Každý trapas sa počíta. Pod dievčenským menom, ako Silvia Demovičová, publikovala vo vydavateľstve Verbarium tiež román pre tínedžerky Leto s Alexandrom.

Ako jej knihy vznikali, kto ju priviedol k tlačenému slovu aj kto je jej najväčším kritikom, prezradila v rozhovore.

Minulý rok vyšla vaša prvá kniha – Každý trapas sa počíta, ktorá však rozhodne nie je vaším prvým literárnym počinom. Už v minulosti ste mali úspechy so svojimi poviedkami. Ako dlho vo vás dozrievala myšlienka napísať román?

– Nemôžem povedať, že by myšlienka napísať román vo mne nejako dozrievala. Počas materskej dovolenky som natrafila na literárny portál www.mamtalent.sk, kde ľudia uverejňovali dlhšie aj kratšie príspevky. Páčilo sa mi, ako si navzájom radia a podporujú sa, učia sa jeden od druhého.

Začala som prispievať aj ja a veľmi ma to bavilo. Nešla som do toho s nutkaním napísať román, ale niečo, čo by pobavilo mňa aj ľudí na portáli. Každý trapas sa počíta sa tam objavil vlastne ako môj druhý román v poradí. Prvým bolo Leto s Alexandrom, román pre dievčatá, ktorý však vyšiel v knižnej forme až po „Trapasoch“.

V čom bol tento tvorivý proces iný ako v prípade poviedok?

– Priznám sa, že je omnoho ťažšie napísať dobrú poviedku než román. Na menšom priestore musíte čitateľov oboznámiť s postavami, rozvinúť dej a pridať pointu. V románe máte na všetko viac času.

Hlavnou postavou „Trapasov“, ako ich nazývate, je učiteľka. Nájdeme v nej nejaké autobiografické črty? Do akej miery je prostredie a postavy zobrazené v knihe inšpirované realitou?

– Autobiografické črty nájdete vo všetkých postavách v knihe, pretože v každej z nich je určitým spôsobom kus mojej povahy. Takže nikto sa v nich nemusí hľadať.

Prostredie školy, neskôr veľkej firmy, je reálne, všade nájdete protekčných maznáčikov, dravých mladých ľudí, ale aj dobrých priateľov. Situácie v knihe, ako napríklad pohovor vo firme alebo začiatky vo veľkej korporácii, sú tiež reálne, hoci opisované s nadsázkou.

Takisto všetky miesta, ktoré spomínam v súvislosti s Trnavou, či už sídlisko Merkúr, neslávne známa Coburgova ulica, večierka v štvrti Spiegelsaal – sú skutočné.

Aký máte k tomuto mestu vzťah? Ktoré sú vaše najobľúbenejšie miesta?

– Ako hlavná postava „Trapasov“ som sa v Trnave narodila a bývam tu celý život. Je to krásne mesto s bohatou históriou. Za tie roky som ho prešla krížom-krážom, poznám tu všetky kúty a nedokážem si predstaviť, že by som žila niekde inde. Viaže sa k nemu mnoho spomienok. Ako dieťa ma rodičia brávali na Mestskú vežu, na nedeľné predstavenia v kine Hviezda, do Západoslovenského múzea. Chodila som na Hollého gymnázium, ešte keď sídlilo v starej budove na Hollého ulici a som nesmierne rada, že som zažila túto éru.

Bol váš vzťah ku knihám a čítaniu vrúcny už od detstva? Chceli ste byť spisovateľkou?

– Spomínam si, že som veľmi rada chodievala do Mestskej knižnice. Ako dieťa som prečítala snáď všetky knihy pre mládež, ktoré v nej mali. K čítaniu ma priviedla mama, za čo som jej nesmierne vďačná.

Nedá sa povedať, že som túžila byť spisovateľkou. Mala som dosť bujnú fantáziu, chcela som byť všeličím. Učiteľkou, lekárkou, princeznou alebo pilotkou. Možno preto teraz píšem, pretože vo svojich knihách môžem byť čímkoľvek.

Čo vás pri písaní najviac inšpiruje a motivuje neprestať?

– Inšpirácia sa dá nájsť hocikde, v každej drobnej situácii. Každá z nich by sa dala rozvinúť ako príbeh. No a práve to je to, čo ma motivuje. Že tie príbehy pred sebou vidím ako na filmovom plátne a mám nutkanie dať ich na papier.

Máte podporu vo svojej rodine a najbližšom okolí? Kto je vaším najväčším kritikom?

– Manžel sa nad mojím koníčkom usmieva, ale naozaj ma podporuje a nefrfle, keď kvôli písaniu nie je upratané alebo uvarené. No a najväčším kritikom boli práve čitatelia na vyššie spomínanom portáli.

Aké je posolstvo a prínos vašej knihy? Pre koho je primárne určená?

– Kniha je primárne určená pre ženy, ktoré majú zmysel pre humor a občas sa dokážu aj zasmiať samy na sebe. Hlavnou myšlienkou príbehu je, že by sme si mali vážiť ľudí, ktorí nás podržia v dobrom aj v zlom, pretože priatelia iba na dobré časy nie sú skutoční priatelia.

A že láska nemusí byť len o vzrušení a dobrodružstve, ale o čomsi hlbšom a pokojnejšom, čo vydrží dlhšie.