TRNAVA. Po mesiacoch pátrania po pamätníkovi doteraz neprekonanej prietrže mračien z 3. júna 1951 v Trnave sa ozval Jaroslav Šipkovský z miestnej časti Modranka. Na „tisícročnú“ búrku si dodnes veľmi dobre pamätá, hoci mal vtedy iba dvanásť.
V správe Slovenského hydrometeorologického ústavu sa už dávnejšie objavila informácia, že význačnou zrážkovou udalosťou bola intenzívna búrka z 3. júna 1951 v Trnave, kde v priebehu necelých dvoch hodín napršalo 162,8 milimetrov, teda celá tretina priemerného ročného úhrnu zrážok.
Podrobne opísal celú udalosť
Jaroslav Šipkovský si na svoje detstvo na gazdovskom dvore v Modranke spomína veľmi živo. Bývali vo viacgeneračnom dome z nabíjanej hliny so slamenou strechou. Podobných domov bolo v päťdesiatych rokoch v tejto časti Trnavy už pomenej, väčšinou iba na dolnom konci. Okrem dvoch kráv chovali aj sliepky, zajace, husi či kačice. Bohatí neboli, obrábali niekoľko menších rolí v okolí bydliska.
Prišla nedeľa 3. júna 1951. „Od skorého rána bolo veľmi dusno. Musel som ísť do kostola, lebo babka na to prísne dohliadala. Keď sme sa vrátili dopoludnia z omše v Dóme sv. Mikuláša, najedol som sa a v izbe som zaspal,“ zaspomínal Jaroslav. Zobudil ho až silný zvuk niečoho, čo mu najskôr pripomínalo vyprážanie na oleji.
Pozrel sa von z okna a namiesto cesty bol potok. Slamená strecha odolávala, do domu však prúdila voda cez široký komín, na ktorý bola napojená aj veľká pec, ktorú v čase Vianoc či hodov využívali na pečenie aj susedia. Cez komín sa liala voda ako z vodopádu, za okamih bolo v dome po členky vody. Na ulici gazdovia s čakanmi strhávali lávky cez járky, aby nič nebránilo prietoku. Voda stále stúpala. Blesky a hromy sa striedali v sekundových intervaloch.
„Všetci sme z domu utiekli, iba stará babka zostala. Išli sme k ďalším susedom. Voda mi siahala po pás, bol tam silný prúd, museli ma držať pevne za ruku,“ dodal.
Dve hodiny a potom slnko
Prietrž trvala asi dve hodiny, po nej vyšlo slnko. Ako vo filme. Malý Jaro sa spolu s kamarátmi vydali na prieskum. Pozdĺž Trnávky vtedy rástli vŕby. Len vďaka im vrcholčekom videli, kadiaľ asi tečie Trnávka. Všetko bolo vraj jedno veľké kalné more. Voda zobrala všetky mosty, na miestnom ihrisku vymlela vyše metrové jarky.
V Modranke spadol aj jeden starší dom. Obete na životoch nezaevidovali žiadne, voda pripravila o život väčšinu drobných domácich zvierat. Materiálne škody boli veľké.
Šipkovský spomína na štátnu pomoc, ktorú Modranka vtedy dostala. „My sme vtedy ešte drevenú dlážku nemali, všade bola udupaná zem. Takže po búrke bolo všade iba blato a blato,“ pokračoval. Po týždni vraj voda opadla, postupne sa dalo všetko do poriadku, zostala iba spomienka. Každej blížiacej búrky sa dodnes obáva.
Čo sme našli v archíve
3. júna 1951 v Trnave pri prietrži mračien napršalo 162,8 mm. Zrážkomer bol umiestnený v areáli poľnohospodárskej školy. Búrka sa začala o 14:00 hod. Od 14:35 hod. začali padať krúpy, o 16:00 hod. sa prietrž skončila (priemerná výdatnosť 250 l/s. ha). Účinky prietrže boli obrovské. V školskej maštali siahala voda koňom až po prsia, za školou sa vytvorilo na ploche 0,5 kilometra štvorcových jazero s hĺbkou 100 až 130 centimetrov, pretože voda nestačila prejsť cez preplnený priepust na železničnej trati. V meste boli zaliate pivnice, keďže kanalizácia nestačila. Po uliciach sa valila voda ako v potokoch. Jadro prietrže bolo v okolí poľnohospodárskej školy. Na zrážkomernej stanici v Kamennom Mlyne, ktorý je od školy asi 6 kilometrov na západ, namerali iba 24,8 mm zrážok. Táto prietrž dosiahla 400 percent normálnej júnovej hodnoty.
Zborník prác HMÚ č.5, autori Šamaj, Valovič, Praha 1973
