TRNAVA. Kovová stavebnica Merkúr, knihy z SPKK – Spolku priateľov krásnych kníh a neskôr z edície STOPY, kaučukové bábiky, mydlo s vôňou orgovánu, šatová zástera pre babku alebo látka na vysnívané šaty. Vianoce v šesťdesiatych – sedemdesiatych rokoch boli skromnejšie ako tie súčasné a vtedajšie deti dnes už prekročili päťdesiatku.
Zaspomínať si na najkrajšie sviatky roka však môžu v Západoslovenskom múzeu v Trnave, kde je až do 8. januára sprístupnená výstava s názvom Vianoce v šesťdesiatych rokoch. Štylizovaný dobový interiér vráti do detstva všetkých, ktorí si ešte spomínajú na prútené kočíky, plyšových medvedíkov so smutnými očami či vianočné a novoročné pohľadnice pozastrkávané za sklom typizovaného sekretára.
Na to, ako prežívala Vianoce v Trnave ako dieťa, si zaspomínala kurátorka výstavy Simona Jurčová (53).
Biela a strieborná
Jeden zo symbolov Vianoc, vianočný stromček, bol takmer vo všetkých domácnostiach rovnaký. Dokonale zapadal do skoro identických interiérov, pretože nábytkové zostavy boli dostupné len v niekoľkých modeloch. Bezmála všetci mali v obývačke svetlý, dubový sektorový nábytok, ktorý neskôr striedali kúsky z lešteného tmavého mahagónu.
„Vianočný stromček, to bol u nás v tom čase vždy smrek, pretože iné nebolo. Ak sa podarilo zohnať borovicu, tak to bol luxus, o jedličke mohol snívať naozaj len niekto z horárskej rodiny. Všetci sme teda mali v obývačke len také metličky, ktoré mama otáčala tou najkrajšou časťou smerom do izby a zvyškom do rohu,“ spomína na Vianoce Jurčová.
Typickou ozdobou boli fúkané gule a rozličné figúrky, prípadne navliekané ozdôbky, napríklad srdiečka, zložené z viacerých častí. Sklené ozdoby v tom čase vyrábali Závody technického skla v Bratislave, najväčším producentom však bola Okrasa Čadca. Závod, ktorý vznikol v roku 1954, vyrábal vianočné ozdoby nielen pre domáci trh, ale aj na vývoz do krajín západnej Európy, do USA, Maďarska či Juhoslávie. V polovici 70. rokov vyrábali v Okrase takmer 250 druhov ozdôb, medzi najkrajšie patrili fúkané, s ručne maľovaným ľudovým motívom.
„Farebnosť na stromčekoch robili len tieto ručne maľované ozdôbky, väčšinou bol celý ladený do bielo-strieborna. Aj girlandy, ktoré išli okolo, boli biele. Samozrejme, každý stromček musel byť posypaný lamelami, ktoré z neho opadávali a takmer nič nebolo cez ne vidieť,“ spomína Jurčová.
Tá si pamätá aj na anjelské vlasy – akúsi sieťku, ktorá sa ťahala od vrchu stromčeka až po spodok. „Neviem už, z akého boli materiálu, ale vyzeralo to, akoby po stromčeku prešiel slimák,“ zasmiala sa.
Horeli ste?
Jediným výrobcom ozdobných vianočných súprav elektrických sviečok v republike bol v šesťdesiatych rokoch piešťanský Zlatokov. Tým šťastnejším tak na stromčekoch žiarili vianočné žiarovky Jela alebo Prela, ktorých v roku 1964 vyrobili v Zlatokove 50-tisíc kusov. Pozor, určené neboli len pre domáci, ale aj pre zahraničný trh, a tak bolo oveľa pravdepodobnejšie, že stromček v domácnosti osvetľovali drobné sviečky v kalíšku so štipcom.
„Stará mama ich na stromček umiestňovala veľmi opatrne, ďalej od lamiel a girlánd, ale aj tak bolo v januári v škole veľkou témou, komu horel stromček alebo záclona,“ smeje sa Jurčová.
Hoci už v tom čase boli v obchodoch dostupné fondánové salónky, čokoládové figúrky či želé v čokoláde s názvom Arabesky, na stromčeku sa objavovali aj domáce výtvory. Kým v chudobnejších rodinách balili do staniolu kocky cukru alebo orechy, Simona Jurčová si dodnes pamätá na lahodnú chuť váženého nugátu.
„Stará mama vždy kúpila veľký kus nugátu, ktorý rozsekala na štvorčeky. Tie sme potom balili do hodvábneho papiera, ktorý bol na koncoch rozstrihaný, a následne do strieborného staniolu. Takto vyrobené salónky sme ešte pred Vianocami viazali na nitky a vešali na stromček,“ hovorí.
Hľadanie darčekov
Na rozdiel od nákupov na poslednú chvíľu, na aké sme dnes často zvyknutí, nedostatok tovaru v časoch socializmu prinútil ľudí myslieť na Vianoce s veľkým predstihom. Darčeky sa zvykli kupovať priebežne počas celého roka, ľudia boli väčšinou radi, ak sa im z tovaru ušlo.
„Preto deti chodili po dome a zhľadúvali po skriniach darčeky. Vedeli, že rodičia už pre ne určite majú niečo pripravené,“ hovorí Jurčová, ktorá si dodnes pamätá na svoj naj-krajší vianočný darček.
„Mala som asi šesť alebo sedem rokov a dostala som ručne šité princeznovské šaty aj s korunkou a so závojom. Boli bielo-strieborné a dokonale som ich využila na karnevaloch,“ usmieva sa.
Spomína si aj na typizované bábkové divadielko s vymeniteľnými kulisami a postavičkami Janka a Marienky, Ježibaby, princa, princeznej, kráľa či gašparka. „Tí, ktorí mali rodinu v zahraničí, dostali už v šesťdesiatych rokoch prvú bábiku Barbie. To bola vtedy veľká vec!“ hovorí Jurčová, ktorá si pamätá tiež na postieľku, kolísku či izbičku pre bábiky, chlapci sa podľa nej vždy tešili z kovovej stavebnice Merkur, menšie deti z dreveného káčatka na paličke alebo plyšových medvedíkov.
Všetci spolu
Predsviatočné obdobie si ľudia v mestách dnes už ani nevedia predstaviť bez vianočných trhov, večierkov alebo školských besiedok. Ozdobený stromček či iná vianočná výzdoba na uliciach alebo dokonca v škole však v šesťdesiatych rokoch nebola.
„Sú to kresťanské sviatky, ktoré komunisti síce trpeli, ale nijako nepodporovali,“ spomína Jurčová, ktorá má na Vianociach najradšej rodinnú pohodu.
„Najlepšie bolo, že sme sa všetci stretli a boli spolu. Robievali sme vaječný koňak, dospelí pili varené víno a v televízii sme sledovali koncerty vážnej hudby. Spomínam si aj na rozprávky ako Bol raz jeden kráľ, Pyšná princezná alebo Princezná so zlatou hviezdou,“ hovorí.
Príbuzným v iných mestách i v zahraničí sa posielali pohľadnice a tie, ktoré prišli, vystavila stará mama za sklo sekretára. „Na pohľadniciach dominovali motívy zasnežených krajiniek, náboženské pohľadnice sa predávali v Spolku sv. Vojtecha a boli v podstate samizdatové. Populárne boli tiež maličké pohľadnice, veľké asi ako vizitka, ku ktorým boli aj rovnaké malé obálky,“ hovorí Jurčová.
Novoročnou tradíciou podľa nej bolo, že po domoch chodili kominári a rozdávali kominárske kalendáre.
