TRNAVA. „Namažte ho dobre lepidlom a vyhladkajte,“ dostávame odbornú inštruktáž pri výrobe koženého notesa. A ja si hneď uvedomím jeden zásadný rozdiel medzi výrobkom z obchodu a z tohto knihárstva. Je to v hladkaní. V Číne vám nikto žiadny produkt nevyhladká.
„Fíha, jakú kožu ste si vybrali parádnu“, pochváli vkus jednej z účastníčok workshopu sám veľký knihár Mikuláš Hanzlík. „Ja by som si takú nevedel vybrať!“ zažartuje.
Prehluší nás hluk rezacieho stroja. Zamestnanec Štefan, ktorý na vianočnom workshope asistuje, musí ešte narezať papiere, lebo prišlo podstatne viac ľudí, ako očakávali. Prvý produkt – trhací blok, ktorý sme si zlepili a obatikovali, už máme za sebou, a okrem notesu nás ešte čaká výroba papierových záložiek do knihy.
Ľudia si sobotné dopoludnie v knihárskej dielne užívajú. Najväčší záujem majú práve o prácu s hovädzou kožou. K dispozícii je červená, čierna, svetlo hnedá, čokoládová a staroružová farba. Nepodarky si nechávame pre seba, krajšie kúsky poputujú pod stromček ako vianočné darčeky.
Prvý workshop v histórii dielne
„Trnavčania našu dielňu už dlhé roky vnímajú ako súčasť mesta, ale mnohí tu nikdy neboli, preto sme radi, že prišli v takom hojnom počte,“ hovorí organizátorka workshopu Ivana Hanzlíková. Popritom pomáha ľuďom so strihaním a ukazuje, ako sa zdobí tepelným perom.
„Milo nás prekvapil najmä záujem mladých rodín,“ priznáva Mikuláš Hanzlík, „nečakal som to. Vidím vo svojej praxi, ako sa ťažko presadzujeme proti konkurencii, ktorá všetko vyrába sériovo v Číne z PVC na továrenských linkách. Je radosť vidieť, že na prírodné materiály ako koža, papier sa ešte celkom nezabudlo.“
Má pravdu, workshopu skutočne dominujú mladí ľudia s deťmi. Osemročnú Natáliu zobrali rodičia do dielne z výchovného hľadiska. „Chceli sme, aby videla, koľko reálne trvá, kým vznikne jeden obyčajný notes. Dúfame, že si takto lepšie uvedomí hodnotu práce, času a peňazí,“ vysvetľuje mama školáčky.
Natálka nás však nepočúva, sústredí sa na lepenie červenej kože. Musím uznať, že pracuje naozaj precízne. Najmladší účastník workshopu, ročný Ondrej, zatiaľ v dielni všetko ochutnáva. Ešteže pán Hanzlík používa spomínané prírodné materiály.
Dozvedám sa, že knihárstvo si vybudoval sám, pričom na svojom vrchole malo 40 zamestnancov. Dnes zamestnáva desať ľudí a pracovisko funguje ako chránená dielňa. Najväčší záujem je o diáre a kroniky, ktoré sú remeselne najťažšie.
„Ide o veľký formát, niekedy až v rozmere A3, v exkluzívnej koži, ktorý sa musí ručne šiť a má veľkú hrúbku. Jednu kroniku vyrábam aj tri dni, “ prezradí zručný knihár.
„Poďte si ozdobiť notes raznicou!“ volá nás knihár ku stroju, ktorý vypaľuje do kože krásne ornamenty. Zisťujem, či ide o najstaršiu mašinu v dielni, ale nie. Skutočný veterán slúži na guľatenie rohov a má vyše sto rokov. Momentálne odpočíva v zadnom rohu miestnosti.
Rodinný poklad
Prezerám si krásne zdobené raznice. Už na prvý pohľad umelecká práca. „Pekné sú, však?“všimne si môj záujem majiteľ knihárstva.
„Jediná pamiatka na knihárstvo môjho ujca v Čechách, ktoré v štyridsiatych rokoch nekompromisne zhabali. Zobrali všetko, vrátane strojov, iba tieto umelecké razničky, ktoré navrhol ujov otec, akademický maliar Bedřich Kavánek, sa podarilo ukryť a teta mi ich v šesťdesiatych rokoch darovala. Pamätám si, že som práve čerstvo nastúpil do školy na ručné práce knihárske...“ spomína knihár a prejde opatrne dlaňou po jednej raznici, ktorá nesie kovový rukopis jeho predkov.
Vianočný zázrak z dlane
Ľudia sa pomaly vytrácajú. Štefan upratuje odrezky z koží a papierov a potmehúdsky sa usmieva. Zrazu otvorí dlaň a ja sa pozerám sa na najmenší notes na svete. Neuveriteľné. Akoby si ho zabudla Palculienka. Taký maličký je! Presne jeden a pol centimetrový. Kedy ho stihol vyrobiť?
Pri listovaní v jeho mikro stranách so zalepenými prstami sa musím usmievať. Mám pocit, že Vianoce sa práve začali. V tejto chvíli. V tejto knihárskej dielni.
Autor: Jana Pekárková
