BRATISLAVA. Brutálnemu masakru piatich dozorcov v Leopoldove, od ktorej uplynie v stredu 23. novembra 25 rokov, predchádzali už udalosti koncom roka 1989. Povedal to bezpečnostný analytik, bývalý šéf slovenských ochrankárov a plukovník v zálohe Juraj Zábojník.
"Rok pred masakrom dozorcov sa potlačila väzenská vzbura v Leopoldove a jej predchádzalo niečo nevídané a čo mi ani vo sne nenapadlo. To, čoho som bol svedkom, a kde mi išlo o život v súvislosti s hladovkou väzňov v leopoldovskej väznici, sa ešte v dejinách Slovenskej republiky nestalo a predpokladám, že pri zdravom rozume sa to už ani nikdy nestane. V tom, že bol predseda vlády SR v priamom väzenskom priestore odsúdených, medzi ktorými boli i vrahovia a najťažší zločinci bez dozoru zásahovej jednotky alebo dozorcov, považujem za niečo, čomu nemôže konkurovať žiadna krajina a v tom sme zase, ako vždy vo svete výnimoční," spomenul si Zábojník.
"Pamätám si to ako dnes. Bolo to 23. decembra 1989, boli sme vo večerných hodinách s predsedom koaličnej vlády národného porozumenia profesorom Milanom Čičom v štúdiu aktualít Slovenskej televízie na Námestí SNP. Premiér tam nahrával vianočný príhovor k občanom. Hneď ako skončil, prišiel za ním šéf spravodajstva a povedal mu, že ho volá minister spravodlivosti a musíme ísť urýchlene do Leopoldova. Predpokladal som, že bude rokovanie v budove riaditeľstva ústavu. Napätie sa tam dalo krájať, také to bolo vážne. Pred budovou bolo množstvo policajtov posťahovaných z niekoľkých okresov. Mali veľmi smutný výraz v tvári a bolo vidieť, že nemôžu súhlasiť s tým čo sa deje, pretože sa to vymykalo kontrole a všetkým bezpečnostným zásadám," dodal ďalej Zábojník.
"Bol to jednoznačne chaos. Väzni diktovali pravidlá hry. Po niekoľko minútovom pobyte v budove riaditeľstva sme sa presunuli bez akejkoľvek zásahovej jednotky, ktorá by premiéra okrem mňa chránila do priestorov výkonu väzby, cez niekoľko brán až do kinosály situovanej medzi oddielmi väzenia. Na moju otázku, prečo nemám na ochranu premiéra ľudí z prostredia väzenstva mi bolo povedané, že väzni si to neželajú, ale guľomety sú na vežiach pripravené. Bolo to ako zo sci-fi filmu," priblížil Zábojník.
"Vonkajšie prostredie bolo posiate jedlom, hliníkovými ešusmi, posteľnými plachtami, skratka všetkým čo mali na izbách a čo mohli oknami von povyhadzovať. V tomto marazme nám v ústrety prichádzala nemalá skupina väzňov s červenými pásmi na chrbte, čo je najťažšia recidíva a vítali premiéra ako miestni funkcionári nejakej inštitúcie. Medzi nimi bol Polgári a ďalší, ktorí neskôr spáchali ten ohavný čin vraždy dozorcov," uviedol ďalej Zábojník.
"Bolo to veľmi ťažké rokovanie. Odsúdení vo výkone trestu si kládli podmienky. Chceli v priebehu dvoch týždňov opustiť brány Leopoldova. Premiér im na začiatku prisľúbil, že bude volať premiérovi federálnej vlády Mariánovi Čalfovi, aby legislatívne urýchlili zrušenie ochranného dohľadu. Bol to chaos, aký som ešte v živote nevidel. Popri politických väzňoch, ktorým malo byť okamžite vyjdené v ústrety, sa zviezli aj ľudia, ktorí kým sa dostali späť, napáchali neskutočné škody na ľuďoch a ich majetkoch a svojim barbarským konaním len dokázali, že iní už nebudú. Je otázne, komu všetkému za toto pripísať zodpovednosť. Jedno však viem isto, že išlo o najväčší diletantizmus, aký nepoznajú určite mnohí obyvatelia v normálnych fungujúcich spoločenských systémoch v krajinách sveta. Som nesmierne rád, že túto návštevu premiér prežil ako on, tak i ja," dodal na záver Zábojník.
Následne sa odohral masaker v leopoldovskej väznici, považovanej za bývalého režimu za najprísnejšie väzenie s tvrdými podmienkami a to 23. novembra 1991, keď sa skupina väzňov dohovorila o úteku. Boli to Ondrej Harvan (30), odsúdený predtým za vraždu na 23 rokov, Dalibor Bajger (20), odsúdený predtým na 11 rokov, Tibor Polgári (30) za vydieranie a lúpežné prepadnutie, odsúdený predtým na deväť rokov, Vladimír Duda (25), odsúdený predtým za krádeže na osem rokov, Miloš Uriga (22), odsúdený za lúpež na sedem rokov, Bartolomej Botoš (26), odsúdený predtým za násilnú trestnú činnosť na desať rokov, Václav Fedák (21), odsúdený predtým na štyri roky. Vyšetrovanie neskôr preukázalo, že útek plánovali od októbra a boli odhodlaní ujsť za každú cenu.
Prvou obeťou utekajúcich väzňov sa stal dozorca František Svoboda. Po skončení sčítania väzňov ho Polgári požiadal, aby mu otvoril mrežu, pretože chce do schránky vhodiť list. Keď tak dozorca urobil, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý ho niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda na mieste zomrel. Väzni sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Obliekli si ich uniformy a dostali sa až k bránam väznice. Odcudzili dva samopaly a štyri pištole. Tam na mieste usmrtili štyroch strážcov a ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Keďže jeden z väzňov sa im postavil do cesty, vodca vzbury Polgári ho zastrelil.
Počas úteku väzni kradli autá, na ktorých chceli podľa plánu utiecť cez Poľsko a potom loďou do Austrálie. V priebehu 20 hodín ich však vďaka rozsiahlej policajnej akcii chytili. Jediné zranenie utrpel Polgári, ktorý sa chcel brániť streľbou pomocou ukradnutého samopalu. Na začiatku februára 1993 bol vynesený nad utečencami a vrahmi rozsudok.
Troch príslušníkov väzenskej stráže zavraždil Polgári, ktorý sa už 20 mesiacov predtým, v marci 1990, zviditeľnil pri veľkej vzbure v Leopoldove. Táto vzbura v najťažšom väzení bývalého socialistického režimu sa začala 15. marca 1990.
