TRNAVA. Zvuky rómskej živej muziky, náreky príbuzných a slová vdovy, ktorá sa prihovárala fotografii zosnulého nalepenej na pomníku, odprevádzali na poslednej ceste trnavského vajdu Pepa Tula. Ten zomrel uplynulý týždeň v trnavskej nemocnici, rodina ho pochovala v piatok na miestnom cintoríne.
Už hodinu pred naplánovaným začiatkom pohrebu vystavili vajdovo telo v otvorenej rakve pred domom smútku, obkolesila ho najbližšia rodina a postupne za zvukov živej hudby prichádzali ďalší príbuzní.
Hoci pôvodne sa rátalo, že na pohreb prídu stovky olašských Rómov nielen z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia, nakoniec sa ich na cintoríne zišlo len asi stopäťdesiat.
Na poslednú cestu vajdovi do čiernej truhly, ktorá podľa našich informácií stála dvetisíc eur, dali zlaté reťaze, prstene aj peniaze. Rakvu ukladali do vybetónovanej hrobky, ktorú vystlali červeným súknom, na dno položili koberec a steny vyzdobili umelými kvetmi.
Posilnené hliadky
Pohreb trnavského vajdu si nenechala ujsť ani asi desiatka zvedavcov, ktorí postávali neďaleko hrobu. „Nikdy som nič podobné nevidela, tak som prišla. Volala som aj manžela, ale ten nechcel ísť,“ povedala jedna z prizerajúcich sa žien. S kyticou kvetov prišla aj bývalá suseda, ktorá si spomínala ešte na Pepovho otca, ktorý chodil na voze ťahanom koňmi.
(zdroj: Tomáš Köppl)Cirkevný pohreb, ktorý nakoniec trval takmer hodinu, sa zaobišiel bez incidentov. V uličke pri múre cintorína však po celý čas hliadkovali dve policajné autá.
„Polícia hlavne dohliadala na bezpečnosť a plynulosť v cestnej premávke na križovatke pri cintoríne a príjazdových cestách k nemu. Ak by došlo k narušeniu verejného poriadku, príslušníci boli pripravení zjednať nápravu,“ informovala trnavská krajská policajná hovorkyňa Martina Kredatusová.
To nakoniec potrebné nebolo, po pohrebe sa Rómovia pokojne rozišli.
Súdržní
Omnoho dramatickejšia ako samotný pohreb bola situácia, ktorá vznikla hneď po vajdovej smrti na urgentnom príjme Fakultnej nemocnice v Trnave. Do ambulancie sa v sobotu 5. novembra nahrnulo asi tridsať Rómov, zdravotnícky personál si preto vyžiadal policajnú asistenciu. Nakoniec poriadok zjednali až kukláči, ktorým sa Rómov podarilo z ambulancie vytlačiť.
Ivana Šusterová, odborníčka na kultúru olašských Rómov z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, vysvetľuje, že podobným správaním si komunita olašských Rómov vyjadruje úctu a spolupatričnosť.
„Dôležitým znakom ovplyvňujúcim spôsob života olašských Rómov je dodnes pretrvávajúce súdržnosť. Svoj život neprežívajú ako jednotlivci, ale ako súčasť rodiny, komunity. Samota im je cudzia. Aj to je dôvod, prečo vídame pred nemocnicou väčší počet ľudí, pokiaľ je hospitalizovaný niekto z komunity olašských Rómov. Chorého nenechajú osamote, ani rodinu, ktorá sa pre túto chorobu trápi,“ hovorí Šusterová.
Podľa zvykov sa mal pohreb konať na tretí deň po smrti, nakoniec sa posunul pre nariadenú pitvu, ktorá mala určiť presnú príčinu smrti. Predbežné informácie hovorili o zlyhaní obličiek, ktorých ochorenie vajda dlhodobo neriešil.
Bez čiernych odevov
Už na cintoríne si prizerajúci všimli, že všetci Rómovia neboli oblečení v čiernom. Šusterová vysvetľuje, že podobný odev nie je vyžadovaný a v niektorých prípadoch je dokonca nežiaduci.
„Čiernu farbu si na seba neobliekajú deti ani starí ľudia a členovia rodiny, ktorí sú chorí. Veria, že by sa tým ešte umocnil smútok a privolali by na seba väčšiu chorobu,“ povedala Šusterová.
(zdroj: Tomáš Köppl)Tradíciou, ktorá sa v niektorých prípadoch dodržiava do súčasnosti, je strihanie vlasov žien na znak zármutku nad stratou svojho muža či otca.
„Pre najbližšiu rodinu bolo tradíciou držať smútok, a teda nosiť aj čierne oblečenie, rok od úmrtia blízkeho. Teraz sa táto doba skracuje na šesť mesiacov, niekedy na tri,“ vysvetľuje Šusterová.
Hľadať budú medzi synmi
Funkcia vajdu, v olašskom dialekte rómčiny angluno rom alebo krísako rom, je podľa Šusterovej v ideálnom prípade doživotná a dedičná.
„V období kočovania, keď nežilo väčšie množstvo olašských Rómov spolu, ale iba najbližšia rodina, zastával funkciu hlavného predstaviteľa najstarší muž – prirodzená autorita pre konkrétnu rodinu. Po usadení a postupnom znásobení členov konkrétnych olašských komunít žijúcich v bezprostrednej blízkosti, bola potreba si hlavného predstaviteľa riadne zvoliť,“ vysvetľuje odborníčka.
Po smrti vajdu je podľa nej v súčasnosti postup taký, že sa jeho nástupca vyberá v prvom rade z jeho synov. Takýto muž musí byť v očiach ostatných múdry, spravodlivý a schopný zastávať túto dôležitú funkciu.
„Pokiaľ by dané kritériá nespĺňal žiaden zo synov, navrhne sa iný kandidát – jeden, alebo viacerí. Na konečnom výbere by sa mala zhodnúť celé miestna komunita,“ dodala Šusterová.
