Text bol uverejnený v MY Trnavských novinách v roku 2013
TRNAVA. Prišla skromne, so smutným výrazom na tvári. Priniesla niekoľko strojom popísaných stránok a básní s ilustráciami kreslenými rukou. Dominujú na nich vlaky, známe trnavské budovy a väzenské cely. Dcéra partizána Antona Jančoviča má dnes 66 rokov, na otca si však spomína veľmi živo.
Aby nevybledli ani jeho spomienky na Slovenské národné povstanie a nemecký zajatecký tábor, spísali ich spolu ešte počas jeho života. Na pamiatku ich deťom, vnukom a teraz aj čitateľom MY Trnavských novín.
Gabriela Melichová uchovala otcove spomienky. FOTO: (LEN)
Odišiel, lebo išli všetci
Anton Jančovič sa narodil 4. júna 1913 v rodine obuvníka. Pochádzal z desiatich detí a celý svoj život bol dobrý, starostlivý a čestný. Tak si na neho spomína Gabriela Melichová, jeho prostredná dcéra. Okrem nej mali Anton s manželkou ešte staršiu dcéru Silviu a najmladšieho syna Petra. Zobrali sa v apríli 1943, ale už v júli nasledujúceho roka sa mali odlúčiť.
„Okolo 20. júla 1944 prišli za mnou kamaráti Slamka, Paľo Baxa a Dorušinec, aby som išiel s nimi bojovať proti fašistom. Vraj sú dohodnutí s kapitánom Čordášom, aby išli na východné Slovensko,“ spomína vo svojich pamätiach Jančovič. Pre mladú ženu a len polročnú dcéru najprv váhal, nakoniec sa však rozhodol k Trnavskej posádke pridať.
„Keď išli všetci, išiel aj on. Bol už raz taký. Pracoval vtedy ako typograf v Spolku sv. Vojtecha a mal doklad, ktorý vedenie podniku pre nich na wehrmachte vybavilo, že nemusel nastúpiť na vojenčinu ani na predvolanie,“ dopĺňa otcove spomienky pani Gabriela.
Spolu s ostatnými si Anton najprv vyzdvihol v trnavských kasárňach oblečenie i muníciu, potom nasledoval presun do okolia Bardejova a Zborova.
Anton Jančovič v civile. FOTO: ARCHÍV (GM)
Pribitý partizán
Cesta z Trnavy, ako si ju vybavuje Anton vo svojich spomienkach, nebola ľahká. Vlakom došli len po Žilinu, ďalej až po Vrútky boli koľaje zdemolované.
„Išli sme pešo, pri Strečne sme sa stretli s partizánmi našimi aj francúzskymi. Za posledným tunelom pred Vrútkami sme našli v strážnej búdke na dverách pribitého klincami nášho partizána, ktorého sme dali dolu a zaniesli do Vrútok na cintorín,“ približuje cestu vo svojich pamätiach muž, ktorého celý život bol spojený s tlačou a písaným slovom.
Do Prešova sa dostali 28. júla, odtiaľ išli do Bardejova a potom v noci pešo do Zborova. „Spojil som sa s kapitánom Kráľom, ktorá nás usmernil, aby sme sa rozdelili po troch osobách, nakoľko od Zborova po Bardejov sa nachádzali menšie osady, a tak boli na pomoc partizánskym skupinám. Ja som ostal v Zborove so Slamkom a Dorušincom,“ spomína Jančovič, ktorého skupina zostala priamo v Zborove.
Bývať mali v malých pivničkách a v noci sa schádzať v blízkosti hradu Zborov v horách. „Dvakrát sme likvidovali nemeckú vysielačku, ktorou Nemci podávali správu o situácii na okolí. Takéto akcie sme robili do 2. septembra, kedy sa situácia po Slovenskom národnom povstaní zhoršovala. Naše slovenské vojská ustupovali pred sovietskou armádou, ktorá postupovala od Užhorodu. Pozorovali sme, ako dôstojníci utekajú na autách do Prešova, ponechávajúc vojakov svojmu osudu,“ píše partizán vo svojich pamätiach.
Vojakov začali brať Nemci do zajatia, ktorému sa nevyhol ani on. Asi päťsto ich sústredili priamo v Bardejove na ihrisku a odtiaľ transportovali cez Poľsko a Česko do lágra Fallingbostel.
Tvrdá práca
Takmer celý september roku 1944 strávil Anton Jančovič vo Fallingbosteli. Spomína naň ako na veľký tábor, kde v jednej drevenej búde držali asi päťsto vojakov. Bola tam zmes národností, väčšinou vojnových zajatcov ale aj Židov či Rómov.
„Moje zajatecké číslo bolo 186272. Začiatkom októbra nás rozdelili na komandá po Nemecku. Ja som bol zaradený do Mníchova, zároveň so mnou išli z Trnavy Slamkovci, Dorušinec, Fero Mach a Kvašaji,“ spomína Anton, ktorého pridelili na prácu na cintoríne. So spoluväzňami museli každý deň kopať hroby a pochovávať telá, ktoré sa po náletoch kopili na uliciach a v troskách budov.
„Denne som musel vykopať dvadsať až tridsať jám. Mŕtvych sme nahých ukladali do drevených škatúľ. Iba na nohe mali kúsok látky uviazanej motúzom. Niektoré mŕtvoly boli už v rozklade,“ zaznamenal Anton desivé detaily vo svojich pamätiach.
Oznámili, že zomrel
Začiatkom novembra ochorel Anton Jančovič tak, že dávil krv. Od doktorky dostal potvrdenie o ľahkej práci, vedel po nemecky, a tak vodil chorých na vyšetrenia. Koncom roka i s blížiacim sa koncom vojny sa mu podarilo dostať do Bratislavy a neskôr do Naháča, kde sa skrýval u svojho dobrého priateľa až do príchodu sovietskych vojsk.
„Domov sa vrátil až v máji 1945. Mojej mame však oznámili že zahynul, dala za neho dokonca slúžiť aj zádušnú omšu,“ spomína so zimomriavkamipani Gabriela. S otcovými spomienkami spolu so súrodencami vyrastali, o zážitkoch vraj hovorieval často. Držal sa však v ústraní, s vojnovými veteránmi sa stretal súkromne, na žiadne zrazy protifašistických bojovníkov nechodil.
„Bol to veľmi skromný človek, ktorý nechcel žiadne výhody. Na fronte sa modlil k Panne Márii Trnavskej a tej ostal verný až do svojej smrti v januári 1992,“ uzavrela Gabriela Melichová.
