TRNAVA. Píše sa 18. september 1782. Ťažká kláštorná brána sa navždy zatvorila za 34 sestrami, desiatimi laickými sestrami a tromi novickami. Ženy, ktoré väčšinu svojho života strávili v rozjímaní za kláštornými múrmi, odchádzajú v civilných šatách a do budovy na dnešnom Múzejnom námestí sa už nikdy nevrátia.
V nariadení panovníka Jozefa II. o zrušení kláštorov sa totiž ocitol aj trnavský Kláštor klarisiek. Jeho zariadenie, zariadenie kostola i umelecké diela putovali do dražby, ktorej výťažok venovali štátnemu školskému fondu. Budovu prispôsobili pre potreby vojenskej nemocnice, po roku 1850 sem umiestňovali psychicky chorých vojakov.
Počas druhej svetovej vojny našli v niekdajšom kláštore úkryt americkí letci, od roku 1954 tu sídlilo Krajské múzeum, ktoré o šesť rokov neskôr dostalo názov Západoslovenské.
Široký záber
Po svojom vzniku v roku 1954 bolo múzeum orientované vlastivedne. Jeho pracovníkom sa stal aj zberateľ Štefan Cyril Parrák, ktorého kolekcie sa stali základom etnografickej a historickej zbierky.
„Prvý výstavný priestor bol sprístupnený návštevníkom v roku 1957 Výstavou keramiky. V roku 1960 bol názov múzea zmenený na Západoslovenské múzeum, od roku 2002 je zriaďovateľom múzea Trnavský samosprávny kraj,“ hovorí Lucia Duchoňová z oddelenia múzejných činností Západoslovenského múzea v Trnave.
Múzeum má dnes v správe štyri budovy, z toho tri národné kultúrne pamiatky, a vo svojom zbierkovom fonde ochraňuje takmer 170-tisíc predmetov kultúrneho dedičstva.
Východné nádvorie múzea po rekonštrukcii (zdroj: Tomáš Vlček/ZsM v Trnave)V dvanástich expozíciách obyvateľom i návštevníkom mesta predstavujú dejiny a sakrálne pamiatky Trnavy, archeologické nálezy, prírodu Malých Karpát, ľudové odevy, hrnčiarske výrobky či športové osobnosti kraja. Koncom augusta by tu mala pribudnúť ďalšia expozícia, nazvaná Klarisky v Trnave.
„Výstava bude rozdelená do dvoch tematických celkov. V rámci prvého z nich sme sa pokúsili zachytiť na pozadí historických udalostí vznik a architektonické prestavby kláštora a Kostola Nanebovzatia Panny Márie a všetkých svätých. Druhá časť výstavy vás zavedie do vnútorného prostredia a bežného kolobehu života rádu,“ hovorí Lucia Duchoňová.
Tajomný rád
Hoci sestry svätej Kláry, alebo jednoducho klarisky, pôsobili v Trnave od polovice 13. storočia a stali sa významnou súčasťou dejín mesta, pre bežného Trnavčana boli veľkou neznámou.
Prvá skupina žien a dievčat sa podľa vzoru svätej Kláry z Assisi sformovala v meste koncom roku 1238. Ich rozhodnutie ovplyvnila smrť Alžbety Durínskej, sestry Bela IV., a jej vyhlásenie za svätú.
„Potvrdenie založenia žobravej rehole získali v listine pápeža Gregora IX. z 20. mája 1239. Pápež v nej zobral pod ochranu trnavské mníšky rádu sv. Damiána, podľa kostola sv. Damiána v Assisi,“ vysvetľuje Duchoňová.
O tom, že prítomnosť klarisiek mala v meste veľký význam, svedčí podľa nej aj fakt, že panovník Belo IV. im len rok po založení rádu daroval dôchodky z obce Boleráz. Tie mali slúžiť na pokrytie ich každodenných potrieb, ale i na stavbu kostola a kláštora.
Kňaza počúvali cez mreže
S výstavbou kláštora s kostolom začali trnavské klarisky približne v roku 1256. Pôvodne tu okrem kostola stála len jedna mohutná obdĺžniková obytná budova, ktorá sa naň napájala. V súčasnosti tvorí táto najstaršia časť stredné krídlo stavby.
Po veľkom požiari, ktorý v roku 1325 spustošil takmer celú Trnavu, sa vďaka donáciám panovníka pustili do rekonštrukcie aj klarisky. Upravili interiér aj dispozíciu kostola a k jeho južnej stene pristavili ďalšie krídlo kláštora.
Ten sa tak zmenil na typickú trojkrídlovú stavbu a vzniklo súčasné východné nádvorie.
Dnešnú barokovú podobu získal kláštor počas 17. storočia, keď sa po stavovských povstaniach a tureckej expanzii nachádzal v dezolátnom stave. „Sú známe žiadosti mníšok kráľovskej komore o podporu na renováciu kláštora. Vďaka donačnej aktivite kardinála Petra Pázmáňa boli klariskám odpustené viaceré poplatky, cieľom prestavby bolo zabezpečiť prísnejšie dodržiavanie klauzúry – izolácie od vonkajšieho sveta,“ hovorí Duchoňová.
Aby boli mníšky dokonale odlúčené od svetského života, od kláštora stavebne oddelili kostol a slová kňaza počúvali sestry z chóru cez zamrežované okno.
Zaujímavé je, že kostol slúžil verejnosti na obradné účely ešte dlho po tom, ako rád klarisiek zrušili. Omše sa tu konali do polovice 50. rokov minulého storočia, dnes je však kostol zo statických dôvodov uzavretý a pripravuje sa jeho rekonštrukcia.
Medzi mníškami žili príbuzné aj šľachtičné
Život a pôsobenie mníšok bolo pre miestnych záhadou najmä pre prísne regule, ktorými sa riadili. Členky uzavretého rádu trávili svoj čas v modlitbách a rozjímaní takmer 550 rokov, za ten čas kláštor opustili len v nebezpečenstve života, keď sa mesto stalo dejiskom bojov.
Klariska. (zdroj: ZsM v Trnave)„Kostol a kláštor viackrát poškodil požiar a budovy museli často takmer od základov znovu postaviť z milodarov. Reformné pravidlá kláštorného života prevzali klarisky v Trnave v roku 1622, reformy sa týkali prísnejšej klauzúry, disciplíny a chórových ceremónií,“ vysvetľuje Duchoňová.
Komunitu sestier pritom tvorili všetky vekové kategórie – od malých dievčatiek, ktoré rodičia ako štyri až šesť ročné dali do kláštora, cez mladé dievčatá, novicky v skúšobnej dobe, pripravujúce sa na vstup do rádu, sestry s večnými sľubmi a laické sestry.
„Počas celej existencie kláštora sa medzi mníškami nachádzali členky významných uhorských šľachtických rodín. Svoje zastúpenie v kláštore mali rody Aponi, Erdődy, Forgáč, Révaj, Čáky, Barkóci alebo Beréni,“ hovorí Duchoňová.
Bežným javom podľa nej bolo, že v kláštore žili blízke príbuzné, tety so svojimi neterami, sesternice i sestry. „Rodiny, ktoré mali v kláštore príbuzné, boli štedrými mecenášmi a donátormi kláštora,“ doplnila Duchoňová s tým, že klariskám sa podarilo získať peniaze nielen od Belu IV., ale v priebehu rokov napríklad aj od arcibiskupa Juraja Séčéniho a peniaze z rodinnej pozostalosti kláštoru venovala tiež abatiša Františka Anna Jakušicová .
Z histórie rádu
Zakladateľkou rádu klarisiek bola svätá Klára. Narodila sa v roku 1193 v hornatom kraji Umbria v mestečku Assisi. Jej matka svedomito dbala o náboženskú výchovu svojich detí, a tak aj Kláre vštepovala od malička kresťanské cnosti. Klára získala veľkú náklonnosť k rozjímaniu, pokore a láske k chudobným. Pod drahými šatami nosila drsné, kajúce rúcho.
Keď dovŕšila šestnásť rokov, rozhodla sa nasledovať učenie svätého Františka z Assisi, zakladateľa rádu františkánov.
Na Kvetnú nedeľu 18. marca 1212 zasvätila svoj život jedine Bohu a svätý František ju zaviedol k benediktínkam do kláštora Insula Romana (dnes Badia).
Biskup z Assisi prepustil Františkovi dom pri kostole sv. Damiána. Tam František umiestnil Kláru s ostatnými dievčatami, ktoré sa k nej pridružili. V roku 1215 si zvolili za predstavenú Kláru, hoci ona sa tomu vzpierala. Žili život v chudobe a prísne podľa pravidiel, ktoré napísal svätý František.
Nové pravidlá, napísané už Klárou, schválil pápež Inocent IV. Od Gregora IX. dostala „privilégium chudoby“, teda právo, aby nebola viazaná na žiadny hmotný majetok. V prvých rokoch sa volali „chudobné panie väznené u sv. Damiána“, alebo „zo spoletského údolia“ , alebo „damiánky“.
Až po Klárinej smrti (11. augusta 1253), keď ju v roku 1255 pápež Alexander IV. vyhlásil za svätú, sa začali nazývať „sestry svätej Kláry“ alebo „klarisky“. Pápež Urban IV. zjednotil názov rádu na rád svätej Kláry v roku 1263. Svätá Klára je pochovaná v kláštore svätého Juraja v Assisi.
(LD)
