TRNAVA. Obrovský požiar, pri ktorom zahynulo takmer štyritisíc ľudí a popolom ľahlo skoro celé mesto, zapríčinil v roku 1683 vpád Tököliho vojakov do Trnavy. Práve túto udalosť dnes pripomína Súsošie Najsvätejšej Trojice, medzi miestnymi známe ako Trojička.
Na Trojičnom námestí, v blízkosti Mestskej veže, si ho fotografujú turisti a fotku s diplomom, kvetmi a rodinnými príslušníkmi má pri ňom azda každý vysokoškolák, ktorý v Trnave promoval. Na jeho schodoch horeli sviečky po tragickej smrti hokejistu Pavla Demitru, ľudia tu kahance zapaľujú aj na Sviatok všetkých svätých.
Súsošie, ktoré váži takmer tri tony a meria viac ako desať metrov, je dobrým orientačným bodom i miestom, kde si Trnavčania dávajú zraz, keď vyrážajú do centra za zábavou.
Ochrana pred ohňom
Hoci väčšina podobných súsoší vznikala v mestách ako vďaka za skončenie morovej epidémie, trnavská „Trojička“ je trochu iná. Prvý impulz na jej postavenie dali v roku 1695 mešťania, „ktorí sľúbili postaviť na námestí sochu sv. Floriána ako ochranu proti ohňu,“ píše v zborníku Trnava 1988 Jozef Šimončič.
Okrem Floriána sa do finálneho súsošia dostali aj ďalší svätí – Anton, František Xaverský a Agáta. Nad nimi, v reliéfovom ihlane, leží ako v hrobe svätá Rozália. Z vrchu ihlana, kde sú umiestnení štyria kľačiaci anjeli, sa týči 3,75 metra vysoký stĺp, ktorého hlavicu tvoria oblaky.
Na nich Boh otec, Boh syn a Duch svätý korunujú Pannu Máriu. Zaujímavé je, že otec a syn držia v jednej ruke korunu a v druhej zemeguľu.
Autorom barokového súsošia bol sochár Ján Krištof Khien, ktorý mal za kompletnú stavbu zinkasovať 1050 zlatých. „Mesto malo dodať povozy s koňmi na odvoz kameňa, železné nástroje, olovo, drevené lešenie na stavbu súsošia, tiež murárov, ale sochy mal osadiť a upevniť sochár podľa projektu schváleného nielen senátom a prizvanými osobnosťami, ale aj volenou obcou,“ píše Šimončič.
Sochy rozobrali a odviezli
Napriek cirkevnému rázu stavby bolo trnavské Súsošie Najsvätejšej Trojice od začiatku v majetku mesta. Renovovali ho v rokoch 1725 a 1871, jeho osud v dvadsiatom storočí však príliš šťastný nebol.
Od novembra roku 1944 sa začalo hovoriť o celkovej úprave námestia, s ktorou malo súvisieť aj premiestnenie a oprava súsošia. Komunisti argumentovali zlým technickým stavom i vhodnejšou lokalitou, keď celé súsošie chceli zo stredu námestia presťahovať do rohu, vedľa vznikajúcej budovy Poštovej a telegrafnej správy. To všetko napriek nesúhlasu cirkvi i veriacich, ktorí sa „cítili hlboko dotknutí vo svojom náboženskom cítení“.
Demontážne práce na súsoší sa oficiálne začali 20. decembra 1949, všetky jeho súčasti vraj kamenársky voz odviezol na oplotené stavenisko poštovej budovy. Nikdy sa však kompletne nenašli.
Nadrozmerné puzzle
Na necitlivé rozobratie Trojičky, ktorá sa Trnavčanom stratila z očí na viac ako štyridsať rokov, ľudia nikdy nezabudli. Po Nežnej revolúcii sa práve znovupostavenie súsošia stalo v meste prioritou.
Najprv však bolo potrebné nájsť jeho jednotlivé časti, ktoré boli v záhrade za Západoslovenským múzeom, v podbrání domu Spolku sv. Vojtecha a na pamiatkovom úrade.
Poskladať sa z nich však podarilo len štyridsať percent súsošia, jeho zvyšok je dobovou replikou.Medzi originálnym a novopostaveným súsoším je aj ďalší veľký rozdiel: kým barokový sochár Khien ho postavil čelom k Mestskej veži, dnes pozerajú hlavné sochy smerom na Baziliku sv. Mikuláša.
