Dovoľte mi reagovať na článok s názvom „Bude minister skákať ako zajac?“ uverejnený v týždenníku Trnavské noviny 11. 4. 2005.
Bezdomovca L. V. priviezla 1. apríla o 8.15 h služba rýchlej lekárskej pomoci (RLP) na traumatologickú ambulanciu. Pacient svojvoľne opustil ambulanciu a službukonajúci personál túto okolnosť nahlásil polícii. V ten istý deň o 14.40 h po výzve mestskej polície na zdravotné operačné stredisko RLP znovu vyšla k bezdomovcovi na hlavnej pošte v Trnave. Posádka zistila, že ide o toho istého pacienta, ktorého ráno vyšetrila a priviezla na ambulanciu. Lekárka po vyšetrení zistila, že pacient nevyžaduje ďalšie ošetrenie a odovzdala ho do starostlivosti príslušníka mestskej polície, keďže budil verejné pohoršenie.
Dovoľujem si poznamenať, že L.V. sme za posledných osem mesiacov opakovane ošetrili na traumatologickej ambulancii dvadsaťsedemkrát, z toho za prvé tri mesiace tohoto roku – trinásťkrát, z toho dvakrát sme ho hospitalizovali na traumatologickom oddelení. Viackrát ho previezla sanitka, ale odmietal sa dať vyšetriť. Zakaždým bol etylovaný, špinavý a zanedbaný, personál ho hygienicky očistil, vyšetril a poskytol staršie čisté oblečenie. Ani raz nespolupracoval, obťažoval spolupacientov a po vyhlásení, že si bude robiť čo chce, lebo zdravotníci sa o neho musia postarať, tak aj konal. Podľa vyjadrenia sociálnej sestry akúkoľvek pomoc odmietal. Nesúhlasil ani s vybavením pobytu v sociálnom zariadení s tvrdením, že on nič nepotrebuje a má kam ísť. Pacient je svojprávny, pomoc odmietol a pri platnej legislatíve nie je možné do jeho súkromného života zasahovať.
Domnievate sa, že zdravotníci môžu konať ešte viac? Pomôcť sa dá tomu, kto si chce dať pomôcť, ale v prípade L. V. je možné len asi trpko skonštatovať, že každý sme strojcom svojho osudu.
MUDr. Soňa Mudráková, riaditeľka Fakultnej nemocnice v Trnave