TRNAVA. Pripomeňme si jeho futbalovú kariéru. Prvé stretnutie za vtedajší TŠS odohral 24. 4. 1948 ako 16 a pol ročný a dorastencom vychytal titul majstra Česko-Slovenska. Celú svoju aktívnu činnosť bol rodák z Kopánky verný trnavskému dresu, čo je v dnešnej dobe vzácnosť. Bolo to v rokoch 1947 – 1952 a 1954 – 1966, teda úctyhodných 17 sezón. Dvojročné prerušenie pre vojenské povinnosti strávil v dresoch ATK a Tankista Praha. Návrat domov bol radostný, hneď v prvom zápase vyhral Spartak v Lučenci 6:1 a vybojoval si postup do 1. futbalovej ligy. V nej debutoval Stacho na jar 1950 doma proti Tepliciam (1:1). V najvyššej súťaži odchytal „Imino“ celkom 211 stretnutí, čo ho radí na historické druhé miesto medzi trnavskými gólmanmi, hneď za Dušanom Keketim (309). Hoci bol brankár, strelil i 10 ligových gólov z jedenástok. Prvýkrát sa tak stalo na jeseň 1956 pri víťazstve 1:0 doma nad Baníkom Kladno. Ďalších 11 gólov zaznamenal v nižších súťažiach, neúspešný bol len dva razy! Posledné stretnutie za Trnavu odchytal Capan na jeseň 1965 v Trenčíne. Na jar 1966 ho vystriedal medzi žrďami Pepo Geryk, ktorý sa stal jeho nástupcom.
Skvelé Stachove výkony nezostali bez povšimnutia ani u zostavovateľov česko-slovenskej reprezentácie. V drese so štátnym znakom na prsiach stál medzi žrďami v 23 zápasoch, z čoho bolo 12 víťazných. Štartoval na MS 1954 vo Švajčiarsku, bol na MS 1958 vo Švédsku a odchytal aj štyri stretnutia v Pohári národov, neskôr premenovaných na ME. V jednom z týchto duelov, 10. mája 1959 v Bratislave proti Írsku, premenenou penaltou už v 3. min otvoril skóre a prispel k výhre našich farieb v pomere 4:0. V národnom mužstve začínal i končil proti Rumunsku, oba duely sme vyhrali zhodne 2:0.
V poslednom reprezentačnom zápase mu povolilo koleno a začali sa zdravotné ťažkosti. Neskôr na čas ustúpili, no definitívnu bodku dalo nešťastné zranenie v rozlúčkovom zápase jeho veľkého priateľa Laca Pavloviča, 11. mája 1966 v Prešove. Diagnóza bola krutá – roztrhnutá achilovka. Znamenala koniec aktívneho futbalu, vyradila ho z kolektívu bílích andelov, ktorý začínal naberať majstrovské kontúry.
Aký vlastne bol Capan? Stacho bol brankárom moderného štýlu a koncepcie. Chytal bez príkras, s mimoriadnym reflexom, vedel rýchlo založiť útočnú akciu, ovládal 16-tku a dirigoval obranu. Keď opustil veľký obdĺžnik bolo to preto, aby išiel prekonať súperovho brankára z pokutového kopu. Okrem mimoriadnych brankárskych kvalít bol aj osobnosťou, ktorá v mužstve vždy šírila dobrú náladu a optimizmus. Vo svojom období patril medzi popredných svetových gólmanov. Legendárny sovietsky brankár Lev Jašin mal za svoj brankársky vzor práve Stacha. A o tom, že ho poznal celý futbalový svet svedčí aj fakt, že pošta mu doručila list z Južnej Ameriky, na ktorom bolo ako adresa uvedené iba: Capan, Európa! Z viacerých ocenení, ktoré Stacho dostal, spomenieme dve – Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnava a Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka, ktorú mu udelil SFZ.
S Imrichom Stachom, populárnym Capanom, sa široká spartakovská i slovenská futbalová rodina rozlúčila 12. januára 2006 na cintoríne v Malženiciach. Neúprosná smrť mu navždy uzavrela cestu na jeho obľúbený štadión – Štadión Antona Malatinského, kde sa vždy tešil z trnavských gólov a mal radosť z výkonov brankárov, jeho nasledovníkov. V kronike trnavského futbalu je táto brankárska osobnosť navždy zapísaná zlatým písmom. Zástupcovia Spartaka i fanklubu Bíli Andeli si pamiatku na túto futbalovú legendu pripomenuli návštevou miesta jeho večného odpočinku na malženickom cintoríne.



Autor: Mikuláš Rožňák