Peter Bročka: Nemôžem byť hromozvod pre frustrovaných ľudí

O tom, ako si dobíja baterky, ako znáša kritiku, či maže komentáre na sociálnych sieťach, ale aj o svedomí, klamstve a mocenských súbojoch prezradil primátor Trnavy Peter Bročka viac v rozhovore.

Ako hodnotíte ten rok vo funkcii primátora? Čo je inak ako ste očakávali?

– Vtipné alebo komické na celej situácii je, že som si nič nepredstavoval. Môžem len skonštatovať, že iný som možno ja. Predsa len, množstvom impulzov sa aj rozmýšľanie a psychika človeka prispôsobuje konkrétnej situácii. Prispôsobiť sa je v poriadku, základ je, aby to nebola nejaká degenerácia. To, dúfam, zatiaľ ešte nenastalo (smiech).

A z pohľadu mesta?

– Ani v tom som nemal nejaké konkrétne očakávania, ako by to malo vyzerať. Keď však človek dennodenne pracuje so životom v meste, získa oveľa väčší vhľad do situácie. To je asi ten základný rozdiel, že teraz má väčší prehľad o veciach.

Už ako aktivista ste upozorňovali na nefunkčné veci v samospráve. Teraz ste spomenuli, že už do toho viac vidíte. Nevydesilo vás to, čo ste uvideli?

– Strach je iracionálna vec, takže sa snažím ním nebyť ovládaný. Aj keď, samozrejme, nie vždy je to jednoduché. Skôr to beriem ako obohatenie, rozšírenie aj toho môjho obzoru. Práve to je úplne nevyhnutné pre to, aby som vedel adekvátne reagovať v situáciách. Nie vždy je možno moje rozhodnutie najsprávnejšie, základ však je, aby som to vedel správne vyhodnotiť s odstupom času.

Dá sa teda povedať, že to bol rok učenia sa?

– Rozhodne. To učenie bude určite trvať až do konca môjho pôsobenia na tejto pozícii, lebo tie situácie a život sú tak dynamické, že keby som niekedy uveril, že sa už nemám čo naučiť, tak by som mal asi psychický problém.

Čo vás poučilo najviac? Alebo možno až prefackalo? 

– Asi to nie je špecifikum len môjho postu, ale nie prvýkrát v živote som zistil, že postoje niektorých ľudí sú veľmi premenlivé a nestabilné.

Čiže sú to skôr ľudia ako situácie?

– Áno. Aj keď, samozrejme, boli situácie, ktoré boli tlakového charakteru a súvisia s vedením mesta, ale hlavná časť práce je robená cez ľudí. Tam človek zistí, že s niekým sa dá, s niekým sa dá iba za určitých okolností a s niekým sa jednoducho nedá.

Hovoríme aj o úrade, na ktorý máte priamy dosah?

– Aj tam by sa dali ľudia kategorizovať v tej prvej polovici, že s niekým sa dá len za istých okolností...

A s kým sa nedá?

– Na úrade?

Vo všeobecnosti...

– (dlhšie váha) Sú niektorí ľudia, ktorí sú tak zdrvení nejakou životnou situáciou alebo iným spôsobom, že odmietajú vnímať realitu a vnímajú už len svoj problém. Ja to na jednej strane chápem, ale keď už ten človek nie je ochotný počúvať na racionálne argumenty, vtedy už aj ja zostávam taký rezervovaný. Keď urobím v rámci svojej právomoci alebo ľudskej bytosti všetky možné aj nemožné veci a on si stále ide svoje, je to pre mňa cesta, ktorá nikam nevedie. To myslím pod tým, že s niektorými ľuďmi sa nedá.

Neviem úplne dešifrovať, či hovoríme o občanoch, ktorí prichádzajú za vami s nejakými svojimi problémami, alebo je to skôr o politických a pracovných partneroch...

– Sú to aj ľudia z politického pozadia a aj frustrovaní občania. Nevidím nikomu do hlavy, ale motivácia niektorých z prvých menovaných mi je záhadou. Ale nechcem ju ani nejakým spôsobom rozlúsknuť...

Sú pre vás stretnutia s občanmi náročné? Je ťažké počúvať o problémoch, s ktorými za vami prišli možno práve takí, ktorí už nevidia iné východisko?

– Vôbec nebudem klamať, keď poviem, že takéto stretnutia sú psychicky najnáročnejšie. Je ich v porovnaní s bežnými stretnutiami minimum, ale sú pre mňa aj bytostne najnáročnejšie. Je to práve preto, že častokrát nevidím priestor, ako by som tým ľudom pomohol. Tam už som naozaj na kraji priepasti, na dne ktorej je frustrácia a kam by som nerád spadol. Ale sú to naozaj ťažké momenty, našťastie ich nebýva veľa.

Ako to vykrývate?

 – Jeden čas som to nevykrýval, respektíve som to vykrýval jedlom. To sa ukázalo ako cesta dlhodobo neudržateľná (úsmev). Aktuálne to vykrývam behom.

Takže beh je váš reset?

– No, už je to pre mňa absolútne nevyhnutná súčasť psychohygieny. Možno existujú ľudia, ktorí dokážu tlak vstrebať a nejako ho neutralizovať. Pre mňa je to veľmi náročné, oveľa jednoduchšia forma ventilácie je šport, a to odporúčam každému.

Pri prvom rozhovore pred rokom sme sa bavili o tom, či ste pripravený platiť daň za to, že ste primátorom. Ako je to dnes? Platíte ju?

– Keď sa pozriem do zrkadla, vizuálne som zostarol neuveriteľným spôsobom. Možno to je tá daň. Po fyzickej stránke som ju už odmietal platiť a ten tlak teraz premieňam na čo najväčší fyzický výkon. Takže po tejto stránke som v poriadku, ale možno je tam aj nejaká psychická daň, ktorú si nie som ochotný pripustiť.

Peter Bročka pred rokom, už ako víťaz volieb. (zdroj: SITA)

Utrpeli nejako vaše sociálne kontakty? Alebo je to práve naopak?

– No určite sa rapídnym spôsobom rozšíril okruh ľudí, s ktorými sa stretávam. Počet mojich blízkych priateľov sa však nezmenil a ten okruh zostáva rovnaký. Aj keď sa možno nestretávame tak často, pocitovo tie vzťahy na kvalite neutrpeli. A možno si ich vážim ešte viac, s ohľadom na to množstvo ľudí, s ktorými som denne v kontakte.

V tejto súvislosti mi napadlo – stretli ste sa ako primátor s nejakým výnimočne inšpiratívnym človekom, ktorý možno zanechal výraznejšiu stopu?

– Napríklad Jón Gnar (herec a bývalý starosta islandského Reykjavíku, pozn. red.). Bol to pre mňa veľmi, veľmi zaujímavý človek. Jednak mi prišiel nesmierne osobitý, nielen svojim excentricizmom, ale najmä postojmi, ktoré mal k jednotlivým témam o ktorých sme sa bavili. Bol to jednoznačne zaujímavý a inšpiratívny človek.

Naposledy tu v Trnave bola chorvátska prezidentka. Ako sa prijíma takáto štátnická návšteva?

– Bol to prvý prezident, s ktorým som sa počas funkcie stretol a ak si dobre pamätám, tak aj prvý prezident vôbec. Samozrejme, bol tam trošku stres, aby sme dodržali všetky protokolárne veci, aby všetko prebehlo bez problémov. Je to aj organizačne náročná udalosť, kde sú úplne iné pravidlá. Po osobnostnej stránke mi prišla ako veľmi príjemná dáma.

Nenastalo žiadne faux-pas?

– No určite tam bol problém s pozíciami, najmä keď sme sa presúvali po kostole, kde sú úzke uličky. Počas náročnejších presunov sa určite na sto percent nedodržal protokol, ale beriem to s rezervou (úsmev). Pre mňa je najdôležitejšia úcta, s ktorou sa pristupuje k hosťovi. Pani prezidentka bola spokojná a Trnava sa jej páčila.

Páči sa vám Trnava, potom roku primátorovania?

– Mne sa páči stále...

A je to viac, menej alebo rovnako?

– Môj pohľad môže byť dosť skreslený vzhľadom na pozíciu, ktorú zastávam, ale určite sa nedeje to, že by sa mi páčila menej. Dúfam, že sa mi bude páčiť stále viac.

Čo považujete za tri top udalosti, ktoré sa podarili za tento rok či už vám, zastupiteľstvu alebo mestu ako takému?

– Tento rok sme išli s rozpočtom, ktorý pripravilo predchádzajúce zastupiteľstvo, takže je to spoločné dielo. Určite som rád, že sme dotiahli dohodu s akvaparkom, podľa mňa pre mesto výhodnejšie ako bola koncipovaná pôvodná dohoda. Možno je to aj to, že na mestskom úrade sme začali pracovať koncepčnejšie a aj projektovo organizovanejšie. Niektoré procesy sú viac do hĺbky rozoberané, kým sa pristúpi k realizácii. Z takých drobností je to napríklad to, že rekonštrukcia mosta pri Bernolákovej bráne nebola urobená presne tak, ako to plánovalo predchádzajúce vedenie a že tam nie je asfaltobetón, ale replika historickej dlažby. To je esteticky na úplne inej úrovni.

Poslaneckému zboru sa napríklad uplynulý utorok podarilo jednohlasne prijať rozpočet. Aj ste si pekne zatlieskali...

– No to som rád, že sa stalo, všetci sme si vydýchli.

Obávali ste sa, že by Trnave mohlo hroziť rozpočtové provizórium?

– Takto. To provizórium by som nikdy nedovolil, aby som spôsobil ja svojím postojom alebo ľudia z nášho klubu. Aj keď názor každého poslanca môže byť iný, podstata je v tom, aby bola diskusia a nie diktát. Tomu sa prispôsobovali aj jednotlivé procesy. Posledné dva týždne som už nemal obavy z provizória, už mi len išlo o to, aby sme sa dostali do bodu, keď bude čo najširší počet ľudí spokojný. Tento rozpočet nepovažujem za prelomový tým, že bol prvý, snažili sme sa ísť v tých intenciách a kapitolách, ktoré tu boli zaužívané. Ďalšie roky nám dávajú oveľa väčší priestor na zaujímavejšie riešenia.

Do akej miery tam boli zapracované výsledky z ankety, v ktorej sa ľudia vyjadrovali, kam by malo ísť viac peňazí?

– Tie výsledky vo veľkej miere korešpondovali s tým, čo sme mali aj my pripravené v tej prvej fáze. O to to bolo jednoduchšie. Horšie by bolo, keby tam nastal výrazný rozkol. Vtedy by som musel uvažovať, aké postupy sme použili pri zisťovaní verejnej mienky a aká je zodpovednosť pri tom balíku peňazí. Dobré však je, že do roku 2016 ideme s participatívnym rozpočtom a že som poslancov presvedčil, aby prostredníctvom mestských častí vedeli čerpať viac peňazí.

K výborom smeruje aj moja ďalšia otázka. Okrem výborov v mestskej časti Trnava – Stred a na sídlisku Družba ste sa vlani zúčastnili aspoň raz na každom. Bolo to prínosné?

– Obrovsky. Jednotlivé mestské časti majú špecifické problémy a žijú takým vlastným vnútorným životom, ktorý nám možno uniká, keď sa pozeráme na mesto ako celok. Je tam dobre vidieť aj ten vhľad. Je vidieť, ako komunikujú poslanci s verejnosťou, aj ten opačný tok, ako komunikuje verejnosť s poslancami. A tam máme všetci ešte veľmi veľké medzery, vrátane mňa.

Čo je na zvládnutí takejto komunikácie najnáročnejšie?

– Keď ľudia prídu, je veľmi náročné držať diskusiu na normálnej úrovni, aby sme na seba nekričali, aby sme si povedali, čo nás trápi, aby ľudia mali jasnú predstavu o tom, čo môžem pre nich urobiť ja a na čo potrebujem aj podporu poslancov. Ľudia musia pochopiť, že som tam pre nich, ale nemôžem byť hromozvodom ich frustrácie.

Ako verejne činná osoba musíte zvládať aj kritiku, či už zo strany médií, alebo na sociálnych sieťach, kde ste aktívny. Je jej možno viac ako ste očakávali?

– Zase som nemal očakávania. Nejaký level kritiky tam určite je a pokiaľ je konštruktívna, tak ja ju akceptujem. Ale pokiaľ je len vymyslená, som k tomu rezervovaný.

Dokáže vás to aj rozčúliť?

– Niekedy skôr len pokrútim hlavou. Problém je, že ľudia často vychádzajú z informácií, ktoré niekde počuli a nedajú si ani tú námahu, aby do vyhľadávača zadali tri slovné spojenia a overili si, ako sa veci skutočne majú a potom reagovali. Ľudia často reagujú len na nadpis článku bez toho, aby si vôbec prečítali, o čom to je.

Nie je vaša aktivita na sociálnych sieťach dvojsečná zbraň?

– To je niečo, čím sa nemôžem zaoberať. Mojou úlohou je čo najefektívnejšie komunikovať s občanom a oproti mojim predchodcom som tu neurobil míľový krok, ale transdimenzinálnou bránou som sa preniesol do úplne inej reality (úsmev). To, že to má aj určité nevýhody, je, bohužiaľ, toho súčasťou. Nie som tu iba na to, aby som počúval chvály, ale aby mi aj ľudia povedali, že toto sa mi nepáči a takto by sa to dalo lepšie. To je ten ideálny model kritiky. Často však chýba ten návrh, ľudia povedia, že oni za nápady nie sú platení.

Aj mažete nejaké komentáre?

– Mám pravidlo, že na súkromnom profile budem mazať čokoľvek, ten vznikol dávno predtým, ako som kandidoval. Ale primárne upozorňujem a následne mažem vulgarizmy, komenty, ktoré sú viacnásobne od veci a človek evidentne vytvára nejaký nenávistný tón. Moje konto nie je oficiálnou komunikáciou mesta. V oficiálnej komunikácii mesta sa vyjadrujem spôsobom, ktorý prináleží tomuto úradu. Na Facebooku vytváram nejakú komunitu ľudí, u ktorých predpokladám normálne zmýšľanie. Ak niekto permanentne tlačí nezmyselne na pílu, bude z tej komunity vylúčený. Je to vec výberu ľudí, s ktorými sa chcete stýkať.

Kto je pre mesto najdôležitejším partnerom?

– Občan. Už to bolo aj v nejakom slogane, ale je to tak. Mesto a občan sú siamské dvojičky, z ktorých by jedna chcela ovládať druhú. Ja stojím v strede, jednu ruku mám v jednom tele, druhú v druhom a snažím sa to nejako ukočírovať, aby sme si rozumeli.

Ako vyzerá spolupráca mesta s vyšším územným celkom? Je tam nejaký typ komunikácie?

– Nejaký určite áno. Ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že od niektorých osobností VÚC som braný skôr ako partner, s ktorým keď sa má počítať, tak je to iba preto, že sa s ním musí počítať. Nechcem rovno povedať, že druhej kategórie.

Myslíte, že to súvisí aj s tým, že ste sa nepohodli s miestnym podnikateľom, ktorý má blízko k politickej strane Smer?

– Myslím, že v prípade župana je to jeho osobný postoj a ja ho rešpektujem. Pána podnikateľa je škoda komentovať, myslím, že má dosť svojich problémov a zbytočne sa bude zaťažovať mojou osobou.

Napriek tomu však z jeho strany prišla najprv žiadosť o dotáciu pre Dom kultúry a teraz aj pre mládež Spartaka, stále tam visí nedoriešený milión eur za kanalizačné siete pri City Arene... Čo to je? Nejaká zákopová vojna?

– Ja vojnu nevediem s nikým. Myslím, že ju vedie niekto iný, kto do nej aj investuje veľké množstvo svojho času a peňazí.

Takže vnímate to napätie?

– Určite áno. Keď zoberiete dieťaťu hračku, tak začne plakať, kopať, niektoré dieťa sa hodí o zem, iné dieťa vás napadne... Každé dieťa je iné...

Teda mesto bolo doposiaľ len hračkou v rukách podnikateľských skupín?

– To netvrdím, ale určite povedať, že niektoré osoby a osobnosti regiónu nemali vplyv na rozhodovacie procesy na meste, to by bolo vytváranie nejakej ilúzie alebo mazanie si nejakých motúzov. To nepotrebujeme. Stále platí, že buď budeme komunikovať slušne, bez nejakých zákulisných parád, alebo potom len oficiálne, čo nikomu nepomôže. Keď si sadám s niekým za stôl, prichádzam s nejakými pravidlami. Keď ich niekto poruší, prechádzam do módu oficiality.

Odkiaľ sa tie pravidlá vzali?

– No... nejako prišli. Nemôžem povedať, že ani ja som nikdy neporušil svoje vnútorné pravidlá. Ale každé to porušenie so sebou prinieslo nejakú formu životného trestu. Je to skôr už vo filozofickej a psychologickej rovine.

To znie, akoby ste hovorili o svedomí...

– Áno. Predstavme si svedomie a vaše každodenné bytie ako dve mestá, ktoré sú nejako spojené. Niektorí špecialisti si medzi nimi nechali narásť prales a na svedomie ledva dovidia z najvyššej vežičky. Môžete mať medzi nimi poľnú cestičku, alebo tam môžete mať diaľnicu. Čím bude tá cesta medzi nimi otvorenejšia a rýchlejšia, tým bude váš život pokojnejší.

Ale aj ťažší...

– Určite. Som pravidelne vnútorne konfrontovaný s každou vecou. Pýtam sa sám seba, či to bolo správne rozhodnutie, či som neprekročil nejakú svoju vnútornú líniu, neuprednostňujem náhodou niekoho, bol som objektívny? Samozrejme, že to zoberie veľa energie, ale dáva vám to pocit vnútorného pokoja. Keď nekradnem, neberiem úplatky a vedome nespôsobujem nejaké zlo alebo ujmu tomuto mestu, uberám obrovský balvan zo svojich pliec na ktorý nemusím myslieť.

To je ako s klamstvom. Keď človek hovorí stále pravdu, nemusí si pamätať, čo komu povedal...

– Áno. Je tu jedna vec, na ktorú som vnútorne hrdý. Keď som bol malý, zistil som, že sa dá klamať. Bolo to niekedy okolo šiestich rokov. Zistil som, že keď tú lož poviem rovnako, akoby som povedal pravdu, ľudia ju akceptujú. Vtedy mi vôbec nedochádzali tie súvislosti, že čo to je klamstvo, že to môže druhého negatívne ovplyvniť. Ani neviem, ako mi to docvaklo v hlave, ale jedného dňa sa mi tam ocitlo, že to nie je dobre. Sám som si povedal, že už nemôžem klamať. Paradoxne, som si na to spomenul až asi desať rokov potom. Až vtedy som to dokázal oceniť. Sú však ľudia, s ktorými sa stretávam pomerne pravidelne, pre ktorých je klamstvo a pretvárka totálnou súčasťou každodenného života. Je mi ich úprimne ľúto.